EVA REICHELOVÁ patrí k nemnohým slovenským psychoterapeutkám, ktoré otvorili dvere do svojej ordinácie aj cez knihy. V nich búra mýty a predsudky bežne spájané s psychoanalýzou a ukazuje, aký užitočný môže byť tento prístup aj pri liečení celkom malých detí.
Nikdy ste vraj nemali toľko požiadaviek na liečbu, malých klientov už objednávate na jún budúceho roku. Prečo sú dnešné deti také vystresované? Predsa sme tu nemali vojnu ani prírodnú pohromu.
Súvisí to so vzťahovou klímou v rodine. Veľa rodičov nie je pripravených na rodičovstvo. Súčasnosť stavia mladých pred množstvo existenčných aj vzťahových neistôt. Hoci majú svoj vek, zamestnanie i peniaze, ešte to neznamená, že sú osobnostne pripravení na dieťa.
Sme svedkami kontrastov - mnohí tridsiatnici stále bývajú u rodičov, zato trinásťročné dievčatá už vyzerajú ako modelky. Čo je najväčším problémom dnešných rodičov?
Existuje tu veľká nerovnováha. Materiálnymi vecami vieme podporiť pseudodospelosť mladých ľudí, ale ich duševné dozrievanie treba obohacovať o schopnosť zrelým spôsobom tolerovať požiadavky ostatných, vedieť sa empaticky správať a neriešiť len seba samých. V praxi sa často stretávam s rodičmi, ktorí chcú byť veľmi dobrí a veľa deťom dávať, ale často zabúdajú na tú najjednoduchšiu rodičovskú pozíciu.
A to?
Byť duchom prítomní v komunikácii s dieťaťom, emočne ho zrkadliť. Nemajú na to čas alebo od takej komunikácie unikajú. Dieťa je ako lakmusový papierik, citlivo a pohotovo zachytáva emočné prežívanie rodičov.
Rodičia sa musia deťom venovať - nie je to priveľmi ľahká rada?
Je to to najprirodzenejšie a najúžasnejšie. Znamená to, že rodič je ochotný podieľať sa a angažovať na psychickom vývine a pretlmočiť dieťaťu kontakt s novým prostredím, novými situáciami a vzťahmi tak, aby im dieťa rozumelo a malo odvahu sa ďalej psychicky rozvíjať.
Ani naše prababičky asi nemali čas veľmi sa deťom venovať alebo áno?
Deti boli viac zaangažované do spoločných prác, cítili, že do rodiny patria. Niekedy stačí spolu niečo piecť v kuchyni, práve také niečo chýba dnešným deťom. Ale nemôžeme si zas staré časy ani idealizovať, ani vtedy nemuseli byť niektoré deti dostatočne emočne sýtené.
S akými problémami vás najviac rodičia navštevujú?
Ide hlavne o deti, ktoré z určitých dôvodov boli veľmi skoro umiestnené do kolektívnych zariadení. Predčasná separácia prináša so sebou celý repertoár klinických symptómov, ktoré môžu potrápiť dieťa aj rodičov, spomeniem napr. rôzne strachy, zvýšenú úzkosť dieťaťa, stálu potrebu ostať v prítomnosti matky, afekty zlosti, neochotu počúvať a spolupracovať až po problémy so spaním či jedením. Mnohé z tých detí majú potom aj oslabený imunitný systém, často chorľavejú.
Dá sa určiť hranica, dokedy by malo byť dieťa doma?
Z psychologického hľadiska by malo byť dieťa doma do troch rokov. Až v tomto veku sa totiž u dieťaťa dotvorí vnútorný obraz jeho matky, čo mu dovolí bez obavy a strachu sa od mamy vzdialiť. Deti v separačnom procese si môžu vypomáhať tým, že kontakt s mamou symbolicky udržiavajú cez cmúľanie rôznych vecí, tým, že chodia s plyšovou hračkou alebo iným predmetom pripomínajúcim mamu. Byť s dieťaťom aspoň rok je minimum, aj keď má rodina finančné problémy.
Je možné, že by potrebu prítomnosti saturoval aj muž?
Samozrejme, môže. Dieťa potrebuje byť naviazané pevne na jednu osobu. Prirodzene, je výhodné, ak je to mama. S ňou je dieťa prvé tri mesiace prepojené, cíti jej vôňu, až v ďalších mesiacoch sa učí odlupovať od jej telesnej blízkosti a učí sa diferencovať svoju a maminu bytosť.
To je presne to, o čo sú deti v domovoch ukrátené, však?
Je to špecifický problém, ktorým sa zaoberá psychológia náhradnej starostlivosti Pri takýchto deťoch, ktorých sa vlastní rodičia vzdali, je nevyhnutné neutíchajúcim prístupom kompenzovať ranú emočnú depriváciu a dodatočne uspokojovať emočné potreby lásky, istoty a bezpečia.
Zdôrazňujete zodpovednosť žien za to, ako bude naša spoločnosť vyzerať o pár rokov.
Nemôžeme brať na zodpovednosť len ženy, ale ja sama túžim po tom, aby v spoločnosti bolo vždy dostatok miesta na empatiu, nehu a citlivosť. Ženy sú nositeľkami daných atribútov. Aby mohli splniť svoje poslanie, musia zostať v kontakte s esenciou svojej ženskosti a nájsť rovnováhu medzi svojou pozíciou v rodine a v profesijnej sebarealizácii.
Jeden z portálov pre matky sa volá Nanič mama. Vypovedá aj to o frustráciách súčasných matiek?
Niektoré matky sú k sebe veľmi prísne, chcú všetko zvládnuť a byť dokonalé. Výchovná realita ich môže frustrovať, pretože jednoducho nie je možné spĺňať svoje vnútorné predsavzatia. Rodičia však nemusia byť dokonalí, deti potrebujú byť vystavené aj malým frustráciam, aby si neskôr poradili vo svete.
Do akej miery vo vašej praxi vidíte, že zdrojom stresu sú neúplné rodiny?
Je to rozsiahly spoločenský problém. Dlhodobé psychologické výskumy potvrdili, že následky rozvodov sú pre deti šokujúce. Základný fakt, ktorý priniesli, bola túžba detí, aby boli rodičia stále spolu. Len v dvoch prípadoch deti nechceli, aby sa k sebe rodičia vrátili a to v prípade fyzického násilia a alkoholizmu. Doteraz nemáme jednoznačnú odpoveď na to, či je pre dieťa psychicky optimálnejšia úplná rodina, v ktorej sú hádky a napätie, alebo rodina s jedným rodičom. Neexistuje vek, v ktorom by dieťa prežívalo rozvod rodičov bez väčších psychických následkov.
Čo si myslíte o striedavej výchove?
Otázka striedavej výchovy je otázkou nielen psychologickou, ale aj právnou. Môžem sa vyjadriť len zo psychologického hľadiska. Pre niektoré rodiny môže byť jediným a v podstate dobrým riešením výchovy spoločných detí. Aby však striedavá výchova emočne deťom neubližovala, zdôraznila by som osobnostnú stabilitu oboch rodičov, ich schopnosť spolu komunikovať, správať sa k sebe slušne.
Čím škodíme deťom viac? Benevolentnou alebo priveľmi prísnou výchovou?
Ani jedno, ani druhé nie je dobré. Každé dieťa potrebuje pre svoj normálny vývin hranice, ktoré sa prispôsobujú veku dieťaťa, a rodičia láskavým spôsobom trvajú na ich dodržiavaní. Znie to ako paradox, ale hranice dávajú dieťaťu pocit dôvery.
Ak deťom všetko dovolíme?
Ublížime im. Deti nevedia narábať s možnosťami, ktoré im veľkoryso dávame. U detí, ktoré zjednodušene povedané majú všetko a môžu si dovoliť čokoľvek, sa častejšie objavujú afekty zlosti a odporu, problémy s poslušnosťou. Rodičia nevedia pochopiť, čo sa deje.
Čo, naopak, spôsobuje prísna výchova?
Závisí od sily dynamiky každého dieťaťa. Citlivé a submisívne dieťa sa bude báť svojho rodiča, to môže spomaliť jeho vývinové zrenie. Nebude si vedomé svojich možností, svojich kompetencií ani fantázie. Silné a dynamické dieťa sa pustí do boja so svojím sociálnym prostredím, môže sa však stať, že sa bude identifikovať so správaním svojho rodiča, bude dominantné, sebapresadzujúce a niekedy aj agresívne.
Vo výchove sa stretávame s istými stereotypnými vzorcami správania rodičov k deťom. Ktoré z nich sú užitočné?
Napríklad: ak si sa pohral, je dobré si hračky odložiť.
Ktoré by sme nemuseli opakovať?
Veľmi zjednodušene tie, pri ktorých rodičia nerešpektujú vôľu a emócie svojho dieťaťa. Ak rodič stále svoje dieťa prerušuje v jeho aktivitách, v jeho chcení, v jeho prežívaní, ak ho hodnotí cez vlastné potreby, môže ho emočne zraniť a zmeniť jeho priaznivý vývinový proces.
Napríklad?
Rodičovský komentár na porozhadzované hračky: „Vidím, že si sa hral s tými všetkými hračkami,“ pôsobí celkom inak ako výrok: „Všetky hračky si porozhadzoval.“
Existujú aj deti, ktoré sa nevedia hrať?
Je mi ich vždy veľmi ľúto. Často sa to objavuje u detí, ktoré sú nesamostatné a príliš fixované na svojich rodičov a očakávajú od rodiča, aby im vymyslel hru, organizoval ich herné aktivity, môže sa objaviť aj u detí, ktoré prechádzajú vážnym regresným ochorením, boja sa samostatne prejaviť a všetku svoju vnútornú energiu vynakladajú len na to, aby si strážili kontakt s rodičom.
Čo sa stane, ak rodič nedá možnosť dieťaťu prejaviť vlastnú vôľu?
Dieťa naučí robiť veci falošne, tak, ako to od neho jeho rodič chcel. Tým však ide do veľkého emočného rizika. Alebo si bude držať svoj tajný svet, alebo celkom potlačí svoje ego a ešte aj v dospelosti bude robiť len to, čo od neho budú chcieť iní – partneri, deti, zamestnávatelia. Šetrné obnovovanie vlastného ega je potom zvyčajne veľmi náročným a dlhodobým procesom.
Ilustračné foto - FOTOLIA
Ako by mala vyzerať sexuálna výchova?
Súčasnosť je otvorenejšia a prirodzenejšia k sexuálnemu správaniu, než ako to bolo za čias Freuda. Dnešní rodičia nemajú problém podporovať zrelý psychosexuálny vývin svojich detí. Samozrejme, nájdu sa určité extrémy, ktoré deti môžu vývinovo poškodiť. Tabuizovanie sexuality a na druhej strane vystavenie sexualite môže ohroziť psychosexuálny vývin detí a môže v nich aktivovať klinické symptómy, ktoré sa podobajú sexuálnemu zneužitiu. To sú extrémne situácie, ktorým sa väčšina rodičov vo výchove vystríha. Zo svojej praxe mám skúsenosť, že väčšina dnešných rodičov je spôsobilá zodpovednej sexuálnej výchovy.
Rodičia niekedy nevedia reagovať na autoerotické prejavy ich detí.
Autoerotická sexualita je súčasťou prirodzeného psychosexuálneho vývinu. Ak sa rodičia stanú svedkom takéto správania, odporúčam jednoduchým spôsobom komentovať správanie dieťaťa bez moralizovania a kritiky.
Pracujete s psychoanalýzou, aký máte názor na psychiatrov liečiacich hlavne „práškami“?
Psychofarmaká liečia, vracajú človeka do jeho reality, do jeho vzťahov a kontaktujú ho s jeho emóciami. Optimálne je však, ak sa psychofarmakologická liečba kombinuje so psychoterapiou. Ľudská psychika je veľmi zložitá, procesuálne vytvorené neurotické a štrukturálne konflikty je možné úspešne liečiť len spoluprácou psychofarmák a dlhodobého terapeutického procesu. Klienti, ktorí mali „dobré“ detstvo a majú v sebe stálu oporu svojich rodičov tradične dobre spolupracujú v psychoterapii a pomerne úspešne kompenzujú svoje emočné problémy.
Ak ho nemali?
Terapeut sa na určitý čas stáva náhradným rodičom, ktorý klienta dodatočne emočne dosycuje a stvárňuje. Klient sa tak stáva tradične na terapeutovi závislým, aby v nasledujúcom terapeutickom procese sa kreoval na autonómnu a nezávislú bytosť. Terapeutický proces svojou odbornosťou a ľudskosťou zachytáva a lieči aj zložité traumatické poškodenia.
Hlavne matky a dcéry zvyknú mať veľmi ambivaletné vzťahy, čím to je?
Väčšinou to tak nie je, že by dcéra nemala matku radu. Každá dcéra chce svoju matku nekonečne milovať. Môže sa stať, že v ranom veku sa medzi matkou a dcérou vyvinie tzv. ambivalentná citová väzba, čo znamená, že dcéra matku veľmi potrebuje a túži ju milovať, ale matka sa pre dcéru nejednoznačne, dcéra dlhodobo nemá istotu, či ju matka akceptuje alebo ju nemá dosť rada.
Istý druh zmúdrenia môže k deťom prichádzať aj cez umenie. Používate to pri svojej terapii?
S chuťou. Využívanie rozprávok, fantázie či imaginácie dieťaťa obohatí každý terapeutický proces a napomáha liečbe emočných problémov u detí. Terapia všeobecne podporuje klientov kontaktovať sa so svojimi vnútornými zdrojmi, ku ktorým patrí akýkoľvek druh umeleckého cítenia. Napomáha sebarozvoj, kvalitné životné správanie a radosť zo života.
