Ako by ste definovali ultrapop? Je to muzika, ktorá je totálnym zosobnením strednoprúdu, ktorá síce občas rozpráva o umeleckých ambíciách, no v jej prípade do veľkej miery rozhodujú odborníci na marketing – nielen v kolotoči okolo muziky, ale často aj pri tvorbe. A niekedy sú týmito reklamnými agentmi samotní umelci.
V priebehu pár mesiacov vyšla trojica takýchto albumov: Miley Cyrus so svojím Bangerz, Lady Gaga a Artpop a napokon Beyoncé s eponymným piatym nosičom. Prvá si pozvala napríklad Pharrella Williamsa, druhá stavila skôr na svoj inštinkt ako na veľké mená a u jednej z posledných dív aktuálneho mainstreamu nájdete napríklad Timbalanda, Timberlaka a znovu, neprekvapivo, Williamsa.
Otázka je však vo všetkých troch prípadoch spoločná a vo svojej podstate banálna. Má ešte v čase, keď streamovacia služba Spotify dorazila už aj na Slovensko, zmysel takéto albumy počúvať?
Trikrát nuda?
Odpoveď je rovnako nudná ako tá otázka. Podľa toho, čo očakávate.
Napríklad, všetky tri albumy sa aspoň čiastočne vybrali na výlet do aktuálnej klubovej muziky, nájdete na nich stopy dubstepu aj trapu či elektrodiska, ale zabudnite na nejakú veľkú odvahu. Najodvážnejšie je len rozhodnutie Beyoncé vydať album nečakane, zo dňa na deň. Po práve skončenom svetovom turné to od nej nik nečakal, okrem toho s novými pesničkami zverejnila aj sedemnásť (!) videoklipov a takzvaný vizuálny album sa cez iTunes veľmi dobre predával.
Zásadný rozdiel je však iný: Beyonce je z nich jediná, ktorá vie vynikajúco spievať a jej album drží pokope ako album. Napriek tomu, že uteká od RnB k soulu, potom k elektru a zase kamsi naspäť k baladám.
Lady Gaga je skôr warholovský koncept, ktorý vykráda kadečo (od rocku až po Rihannu) a skúša hranice toho, čo ešte vydrží nenáročný poslucháč a rádio hrajúce popri šoférovaní auta.
A Miley Cyrus? Keby Pharrell Williams či ostatní producenti postavili k mikrofónu hocikoho – počnúc Britney Spearsovou a končiac Lily Allenovou, dopadlo by to veľmi podobne. Rozdiel by ste si ani nevšimli, bývala hviezda od Disneyho je totálne zameniteľná. A zabudnuteľná.
Čo si zapamätáte?
Tieto albumy sú správou o stave súčasného popu. Toho najpriamočiarejšieho, najobľúbenejšieho a vo svojej svojskej podobe najčistejšieho. A sú dobrou i zlou správou.
Dobrou v tom, že sa neutápajú v úplnej hudobnej minulosti a aspoň predstierajú, že im úplne neutekajú (aj keď zhruba tri roky staré) elektronické trendy. Zlou v tom, že všetky sú príliš opatrné.
Možno si ešte spomínate, akú revolúciu do strednoprúdu pred rokmi priniesli práve Pharrell Williams a Timbaland. Obaja sú však dnes všetko, len nie revolucionári – a také sú aj výsledné nosiče.
Bangerz od Miley Cyrusovej by bol možno zaujímavý v roku 2004, dnes skôr nudí. V prípade Lady Gaga zaznejú aj vplyvy 8-bitu, retrodiska či electroclashu, ale sú to len (vykradnuté) okrasy, ktoré ničomu nepomáhajú. Navyše ich zabíjajú prihlúple melódie.
Ak by ste mali z tejto trojice albumov vybrať iba jeden, siahnite po Beyoncé. Nielenže je z nich najzaujímavejší, ale má aspoň nejakú nosnú myšlienku. Mimochodom, neprekvapilo by, keby sa za tajomným producentom vystupujúcim pod menom Boots ukrýval Kanye West.
No ak si, povedzme, o tri roky položíte otázku, aké tieto albumy kedysi boli, pravdepodobne si ani jeden nezapamätáte. A to o súčasnom ultrapope hovorí najviac.
