V bratislavskej Galérii 19 do konca januára vystavuje Peter Kalmus.
Peter Kalmus je dokonca aj v rámci umeleckej scény (kde sa predpokladá, že jej členovia budú všetci tak trochu „exoti“) unikátom. Ako človek aj umelec má niekoľko priam protikladných polôh – na jednej strane extravagantný excentrik a súčasne hĺbavý až plachý introvert.
Rozhodne nejde o umelca tradičných médií, vyznávajúceho technickú finesu ako vrchol geniality. Ale nie je ani konceptualistom, ktorý rezignoval na artefakt a zručnosť ako takú. Naopak – v práci s materiálom sa Kalmus vyžíva priam s chuťou a nadšením amatéra, ktorý netvorí pre publikum, ale pre čistú radosť z tvorenia. Mnohí jeho priaznivci poznajú autorove nápadité objekty a inštalácie, vytvorené zo všemožných nájdených objektov, ktoré hýria farbami, vtipom a často aj zvukmi či pohybom.
Časozberné dielo
Na aktuálnej výstave však spoznávame iného Kalmusa. Okrem jednej zostavy „bicích“ tu nie je nič, čo by nás malo zaujať primárne technickou úrovňou spracovania. Bez znalosti kontextu sa bude návštevník možno čudovať, čo znamenajú desiatky takmer totožných linkových kresieb či debničky naplnené kameňmi obalenými drôtom. Na prvý pohľad ťažko odhadnúť, že ich je až osemdesiattisíc. Ide o okruhliaky, ktoré autor zbieral na brehoch troch riek – Dunaja, Váhu a Hornádu v priebehu dvadsiatich rokov a dennodenne niekoľko kusov obaľoval drôtom.
Obdobne dlhý čas zabrali aj kresby, neúnavné rysovanie rovnobežných liniek farebnými ceruzami na papier. Alebo zbieranie plieškov z plechoviek, ktoré navlečené a pospájané tvoria súvislý, niekoľko štvorcových metrov veľký „záves“, taktiež prezentovaný na výstave.
Svojou húževnatou monotónnosťou pôsobia tieto diela sugestívne ako donekonečna opakovaná mantra. Skutočne, len jeden takýto kameň alebo len jedna takáto kresba by asi nevyvolali väčší ohlas než obligátne „to by som dokázal aj ja“. Ich akumulácia má za následok, že sa chtiac nechtiac namiesto oznamovacej vety dostaneme k otázke: „prečo“?
Úvodný text kurátora Borisa Kršňáka po prečítaní razom uvedie do súvislostí, ktoré vrhajú na objekty úplne nové svetlo. Emblematickým dielom výstavy sú práve spomínané kamene. Ide o pamätník na počesť desaťtisícov židovských obyvateľov Slovenska, zabitých počas druhej svetovej vojny. Keď sa Kalmus (podľa jeho vlastných slov) v 80. rokoch dopočul, že počet obetí holokaustu dosiahol len na území dnešného Slovenska okolo sedemdesiattisíc, rozhodol sa niečo urobiť.
Odpoveď nie je dôležitá
Najbežnejší postup je kamenný pomník či tabuľa vo verejnom priestranstve. Kalmus vzal dejinnú traumu osobne, dlhé roky každodenne zbieral a drôtom omotával okruhliaky, ako odkaz na zvyk nosiť na židovské hroby kamene namiesto kvetov.
Či už ide o terapiu, meditáciu alebo čokoľvek, proces je tu nadradený nad výsledok. Rovnako ako pri kresbách, ktoré sú manuálnym napodobením počítačovej technológie „rozpixelovania“. Dennodenne opakovaná aktivita bez akéhokoľvek praktického zmyslu, na ktorú pritom treba tak veľa času a energie, evokuje súvislosť s tvorbou budhistických mandál. Mnísi v kláštoroch celé dni a týždne precízne sypú farebný piesok do tvaru úžasného obrazca len na to, aby bol výsledok vzápätí zničený jediným pohybom metlou.
Takže na naše „prečo“ vlastne odpoveď nedostávame. Aby sme pochopili, museli by sme si to skúsiť na vlastnej koži; odžiť si celé hodiny „nezmyselnej“ činnosti. Vystavený výsledok nás len informuje, že Peter Kalmus to už urobil. A prihliadnuc na ďalšie vystavené dielo – kópiu nosidiel na truhlu (már) – nám celá výstava, rovnako ako spomínané mandaly, hovorí predovšetkým jedno: že všetko je pominuteľné.
Autor: Alexandra Tamásová
