Videoportréty slávneho avantgardistu v Slovenskej národnej galérii ukazujú divoké zvieratá aj slávnych hercov či herečky.
Oslovujú ho maestro a vravia o ňom ako o géniovi, žijúcej legende, ktorá dokáže hranice žánrov či vkusu nielen prekračovať, ale nanovo ich vytvárať.
Hovorí, že nerobí rozdiely medzi tým, čo možno docieliť na javisku, videom, tancom, maľbou, dizajnom, sochou alebo čímsi iným, najdôležitejšia je myšlienka, nápad.
Pre mnohých je Robert Wilson predovšetkým ikonou avantgardy, najvýznamnejším žijúcim divadelným tvorcom, ktorého preslávil spôsob, akým pracuje s tichom, svetlom a pomalosťou.
A tieto princípy možno poľahky odčítať aj na výstave Videoportréty v Slovenskej národnej galérii.
Viac on než oni
Pravda, nie sú to žiadne Wilsonove „majsterštyky“, tie ostávajú v divadle, pripomína kurátorka SNG Petra Hanáková.
I tak tu vidno, ako má Wilson rád pomalý, veľmi pomalý pohyb, vizuálne pôsobivé saturované obrazy, citácie slávnych diel, silné líčidlá, teatrálnosť a precíznu prácu so zvukom.
Napokon, to, čo divák vidí prostredníctvom známych tvárí, je viac Wilson než tí, ktorých portrétuje.
V rozhovore s kurátormi v knihe Space / Time hovorí o Videoportrétoch ako o oknách. „Ukazujú odlišné scény, pri jednom sa zastavíte dlhšie ako pri druhom a zadívate sa. Fungujú ako malé svety uzatvorené do seba. Dívate sa na ne zo svojho vlastného sveta. Obsahujú mnoho prvkov z dejín umenia a popkultúry, ale nie sú súčasťou nášho každodenného prostredia. Táto séria je dokumentom našich čias.“
Pri čakaní na to, čo vo videoportréte Roberta Wilsona v SNG urobí Brad Pitt si možno uvedomíte, ako veľmi túžite, aby vás zasiahol nejaký skutočný zážitok.
Nič viac, nič menej
Objektmi jeho videoportrétov sú známe herečky, herci, ale i „obyčajní“ ľudia a zvieratá - puma, dikobraz či snežné sovy.
Teraz má séria asi päťdesiat portrétov, vznikala medzi rokmi 2004 – 2007. Prvé pokusy o narušenie klasickej predstavy o portréte robil Wilson už oveľa dávnejšie v 70. a 80. rokoch. Vtedy však technológie neboli tam kde dnes a na Wilsonov perfekcionizmus nestačili. Dnes je to inak.
Na veľkých plazmových obrazovkách vo vysokom rozlíšení „klipká“ očami Dita von Teese, Brad Pitt v bielych trenírkach a ponožkách strieľa z vodnej pištole, Robert Downey Jr. si necháva operovať ruku, Salme Hayek vejú vlasy, v pozadí buráca Čajkovskij, sovy škriekajú jedna cez druhú a puma striehne.
Všetko sa to deje pomaly a opakovane. Nič viac, nič menej.
Musí to niečo znamenať?
S vysvetľovaním si autor nikdy veľmi nelámal hlavu. Napokon, aj o svojej najslávnejšej opere Einstein na pláži, ktorá ho spolu s Philipom Glassom v roku 1976 preslávila, vraví, že by v nej divák nemal hľadať žiadne konkrétne posolstvo.
„Je to dielo, v ktorom sa môžete ľahko stratiť rovnako, ako sa môžete stratiť v poviedke. Ide o zážitok, o skúsenosť. Môžete o ňom rozmýšľať, ako len chcete. Je to, ako keď napríklad vidíte západ slnka. Musí to automaticky niečo znamenať? Alebo, keď počujete spievať vtáky, musí to niesť nejaký odkaz?“ vysvetľuje v rozhovore pre austrálsky denník.
Lady Gaga v Louvri
Akokoľvek, sám priznáva, že nie všetci mu vždy porozumeli. Mnohí sa aj teraz začudovane pýtajú, kam smeruje jeho spolupráca s popovou hviezdou Lady Gaga. Naštylizoval ju do podoby slávnych malieb a vystavil rovno v parížskom Louvri.
Maestro nám s vysvetlením tohto svojho činu nepomôže, tobôž slečna Gaga. A možno žiadne zložité vysvetlenie ani netreba. Možno je to len Wilsonovo strohé, azda trochu trpké alebo uštipačné konštatovanie, že presne toto je obraz našej súčasnosti.
Steve Buscemi. Ak smerujete do galérie, lebo túžite po zážitku, vedzte, že na tejto výstave ho nedostanete. To si radšej pozrite film alebo choďte na Wilsona do divadla. Do Prahy je to naskok.
