„O čom je divadlo? O čom je táto hra? Decká, preboha, rozprávajte, je tu novinárka,“ prosí Ľuboš Kostelný svojich študentov.
Sú druháci na Vysokej škole múzických umení, asi pätnásti sedia vo veľkej miestnosti, kde práve prebieha predmet herecká tvorba.
„Oni sú teraz trochu v kŕči,“ ospravedlňuje ich. „Nechápte to zle, ste tu cudzí element, budú sa trochu hanbiť. Ja tiež.“
Vidieť herca, ktorého poznáte z televíznej obrazovky a ktorý má za sebou množstvo divadelných postáv, ako pred vami zneistie, je zvláštny pocit.
On sám opisuje, aká dôležitá je dôvera medzi hercami počas skúšania novej hry, je totiž založené na mýlení sa. Ak sa snažíte zistiť, ako najlepšie zahrať postavu, nesmiete sa báť, že vás pri tom niekto vysmeje.
„Sú odolnejší ľudia, ktorých to až tak nezraní a neuzavrú sa. Ja som však citlivejší, preto sa snažím vytvoriť atmosféru dôvery v kolektíve. Aby sa študenti dokázali otvoriť,“ hovorí Kostelný.
Nie je jednoduché byť autentický a stotožniť sa s problémami postavy, pretože pritom odhaľujete aj svoje vlastné vnútro. „Pán Huba používa termín odhalená hruď. Nabrať odvahu a odhaliť hruď, aj s tým rizikom, že budem zranený,“ dodáva Kostelný.
Aj podľa študentov je to jedna z najťažších vecí na herectve. Strach z toho, že sa strápnim. Že sa budem za seba hanbiť a ostatní ma vysmejú. Preto vojsť do miestnosti, kde herci skúšajú, je ako vojsť do kúpeľne cudzieho človeka v nevhodnej chvíli.
Peter Šimun (vedúci katedry herectva na VŠMU) a Ľuboš Kostelný (pedagóg, vpravo) so svojimi študentmi z druhého ročníka.
Sex, vzťahy a ego
Herecká tvorba je najdôležitejší predmet študentov herectva, vyučuje sa trikrát do týždňa, vždy v pondelok, stredu a piatok od tretej do šiestej popoludní. Druhákov učí režisér Michal Vajdička a herec Ľuboš Kostelný, patrónom je Martin Huba.
„My sa už len chodíme pozerať na výsledky, oni skúšajú sami, je to každého osobná robota,“ vysvetľuje Kostelný.
Okrem toho majú predmety, ktoré im pomáhajú zvládnuť remeselnú stránku herectva ako teóriu javiskovej reči a umelecký prednes (pedagóg Štefan Bučko), javiskový pohyb a tanec (Juraj Letenay a Elena Lindtnerová), spev (Adriena Bartošová a Lenka Paulíková), techniku reči (Alexandra Záborská) a ansámblový spev (Kristián Seidmann).
Tento semester nacvičujú hru Closer (Na dotyk) súčasného britského autora Patrika Marbera a my sledujeme druhý výstup. Novinár Dan, z ktorého sa konečne stal úspešný spisovateľ, sa práve fotí na obálku svojho prvého románu.
Druháci, je ich približne pätnásť v ročníku, tento semester skúšajú hru Closer (Na dotyk) britského autora Patrika Marbera.
Podľa hry vznikol v roku 2004 rovnomenný film s Juliou Robertsovou v hlavnej úlohe a Marber získal Zlatý glóbus za najlepší scenár. Closer momentálne hrajú aj v divadle Aréna.
„Čo myslíte, prečo práve túto hru vybral Michal (Vajdička)?“ pýta sa Kostelný. „O čom je poväčšine divadlo?“ O tom, o čom celý život. O vzťahoch a o sexe. Alebo slovami Marbera, o erotickej túžbe, sebectve a iluzórnosti lásky.
Výstup sa skončil a študenti hodnotia svojich spolužiakov. Alica (v podaní Anky) bola lepšia ako minule, nesmiala sa toľko a bolo cítiť, čo asi prežíva. Dan (v podaní Mareka) bol zbytočne suverénny, zabudol, že vo chvíli, keď do ateliéru vkročí Alica, sa mení na zbabelca a prestáva flirtovať s fotografkou Annou.
Ľuboš Kostelný sedí na stoličke, rukami si podopiera bradu a usmieva sa. S otcovskou hrdosťou hovorí, nehanbím sa za vás, bolo to dobré.
V Closer vystupujú štyri postavy.
Skôr všeobecné vzdelanie
Takto prebiehajú hodiny hereckej tvorby? Áno a ešte inak. Študenti sedia na stoličkách vo veľkej, takmer prázdnej miestnosti a rozprávajú sa. Niečo ako diskusný krúžok, kde sa rozoberajú vzťahy, problémy, životné osudy, literatúra.
„My ich v prvom rade učíme myslieť,“ hovorí Peter Šimun, vedúci katedry herectva. „Na javisku hneď vidieť, či sa orientujete v živote, či rozumiete problémom svojej postavy. To sa nedá naintonovať. Rozumieť je viac ako dobre zahrať.“
Kto očakával nacvičovanie gest a ich priraďovanie k jednotlivým emóciám, bude sklamaný. Žiaden návod, ako presvedčivo stvárniť nahnevaného človeka, nedostanete. Tzv. telesné herectvo, keď herec napodobňuje vonkajšie prejavy správania, sa na škole nevyučuje. „Ja chcem od študentov, aby sa nahnevali naozaj. Keď sa dostanú do emócie, gesto príde samo,“ tvrdí Kostelný.
Ľuboš Kostelný „nevyvoláva pred tabuľu“, jednotlivé scénky zahrajú vždy tí, čo sa momentálne na to cítia.
Herec musí mať názor, veľa čítať a z textu divadelnej hry pochopiť, čo je napísané medzi riadkami. Čo si v skutočnosti postavy myslia a prečo konajú tak, ako konajú. Ak hrá alkoholika alebo tyrana, musí zistiť, prečo pije, aká je jeho životná situácia, musí vedieť vysvetliť a ospravedlniť jeho správanie. Keď niečo chápete, nemôžete to mať nerád.
„Nemal by som to hovoriť pred šéfom katedry, ale dá sa herectvo vôbec študovať? Nie som si istý,“ zamýšľa sa Kostelný. „Dá sa rozoznať, kto má talent, pretože s tým sa musíte narodiť a to zistíme už počas prijímacích pohovorov. Ale herectvo je skôr o všeobecnom vzdelaní, o odvahe a dôvere, než o remesle.“
Vedomosti sú pre herca dôležité, lebo oslobodzujú. Čím viac viete, čím viac ste prečítali, tým slobodnejšie sa dokážete pohybovať v situácii a pracovať s postavou.
Pekné dievčatá a šarmantní mladíci to oklamú len do určitého veku, po tridsaťpäťke zväčša vyjde na povrch, že nevedia, o čom hrajú.
„Je len na študentovi, ako bude svoj talent rozvíjať, koľko energie vloží do sebavzdelávania, sebapoznania, sebaodhaľovania. My môžeme nasmerovať jeho myslenie a cítenie, ukázať mu cestu,“ hovorí Šimun. Treba vychovať silné osobnosti, ktoré budú samostatne tvoriť a rozmýšľať, potom sa nestane, aby napodobňovali svojho pedagóga. A najlepšie vraj hrajú tí, pri ktorých máte pocit, že vôbec nehrajú, robia to len tak, akoby mimochodom.
Divadelník je viac než herec
Vysoká škola múzických umení v Bratislave pripravuje študentov pre divadlo, filmovému a televíznemu herectvu sa nevenuje.
Pedagógovia využívajú hlavne Stanislavského metódu, pri ktorej sa herec stotožní so svojou postavou, emócie na javisku prežíva úprimne a pri každom predstavení nanovo.
Chápe, prečo postava koná tak, ako koná. Najprv precíti emóciu, až potom, vychádzajúc z nej, vytvorí gesto.
„Nikdy nesmieme prekročiť fázu, v ktorej uveríme, že sme to my, lebo to bude falošné. Problémy postavy musíme prijať za svoje,“ vysvetľuje Ľuboš Kostelný. Až vo vyšších ročníkoch sa ide ďalej ako za seba.
„Pre nás začiatočníkov je ťažké hrať postavu proti nášmu charakteru. Ale vyspelému hercovi by to nemalo robiť problém,“ hovorí študent Samo.
