Režírovať Efriedu Jelinekovú a umrieť

Po náročnom texte siahli mladí divadelníci bez dostatočných skúseností.

„Keby sme vedeli, aká dôležitá raz minulosť bude, pozhoveli by sme a užívali si ju, ale to sa nedá. Minulosť pominula a ja som už niekto iný. Prítomnosti nerozumieme, nerozumieme jej ako tomu, čo bude, ani ako tomu, čo je teraz. Ani ja nerozumiem. Čo ste hovorili? Keď je človek časom, aj tak nikdy nedorazí. Ide stále ďalej.“

Už z týchto niekoľkých citátov z textu Zimná cesta je zrejmé, že rakúska držiteľka Nobelovej ceny za literatúru Elfriede Jelinek je všetko len nie konvenčná dramatička, ktorú by bavilo vytvárať dialógy jasne definovaných postáv v rámci reálne rozpoznateľných situácií.

Jej texty sú prúdmi existenciálnych úvah poznačených jej osobnostnou občianskou úzkosťou, ktoré si len tu či tam vieme prišpendliť na konkrétnejšie spoločenské situácie či kontext života autorky.

„Nemôžem žiť, ale ešte stále na sebe ľpiem. Keď sa na to tak pozriem, mohla by som celkom spokojne žiť bez seba. Nie. Nejde to,“ napísala v hre Jelineková.

Výzva pre tvorcov

Ak sa povie, že inscenovanie Jelinekovej textov je výzvou, ešte stále je to podcenenie komplikovanosti prevedenia jej diel na javisko. Pri Zimnej ceste sa Jelineková inšpirovala textami Wilhelma Müllera, ktoré zhudobnil Franz Schubert v rovnomennom piesňovom cykle. Ide teda viac o báseň než o hocičo iného.

Z hľadiska dramaturgie má inscenovanie Zimnej cesty v Mestskom divadle v Žiline svoju logiku, keďže toto divadlo sa už roky zameriava na novú dramatiku. Aj v rámci životopisu študenta réžie na bratislavskej VŠMU Tomáša Procházku je tento titul súčasťou istej línie.

Už vo svojej predchádzajúcej réžii na tejto istej štúdiovej scéne Procházka ukázal, že sa nebojí množstva slov na scéne ani zdanlivej monotónnosti. V inscenácii Som doma a čakám, kedy príde dážď sa však mohol spoľahnúť nielen na silný príbeh francúzskeho autora Jeana-Luca Lagarca, ale aj na zrelé hosťujúce herečky vrátane Jany Oľhovej či Zuzany Kronerovej.

Práve herecká skúsenosť by sa mu pri mikrokresbe Jelinekovej monológov veľmi zišla. Text s množstvom odkazov na prípady, akými bol škandál BAWAG či únos Natasche Kampuschovej sa ukázal priveľmi náročným pre domáci žilinský súbor.

„Naším zámerom je ponúknuť divákom trochu iné divadlo, než na aké sú zvyknutí. Rozsahom aj formou kladieme na diváka vysoké nároky,“ vyjadril sa Tomáš Procházka na premiére.

Zdá sa však, že schopnosti divákov vyskladať si isté obrazy z málo presvedčivých hereckých prejavov režisér trochu precenil.

Záblesky autenticity

Inscenácia naberá na kvalite v momentoch, keď sa vieme v texte viac emočne orientovať. Takým bol predovšetkým monológ Kristíny Sihelskej venovaný komplikovanému vzťahu k matke, aj k sebe samej.

Dobrým sprievodcom celou inscenáciou bol aj zlovestný ceremoniál. Charizmatické herectvo Matúša Kvietika (na snímke) v tejto postave poškodila len jeho menej zrozumiteľná dikcia. Výrazne pôsobil aj Ján Dobrík, najmä v scéne so svadbou.

Tomáš Procházka sa pokúsil jemnými odkazmi na Palacha posunúť dielo do našich geografických súvislostí, celkovo však inscenácia pôsobila priveľmi formálne. Ešte aj elegantná striedmosť použitých scénografických prostriedkov pôsobila ako povinná hra na alternatívu.