Ten pracuje so svetlom takým presvedčivým spôsobom, že keď vojdete do niektorých z jeho svetelných inštalácií, strácate orientáciu i rovnováhu.
Počúval o ňom na hodinách dejín umenia a jeho diela videl väčšinou iba na fotografiách. Keď sa však raz naskytla príležitosť spoznať prácu amerického umelca Jamesa Turrella naživo, neváhal.
„Bolo to v roku 2005 počas bienále umenia vo francúzskom Lyone. Dozvedel som sa, že tam bude aj Turrell a povedal som si, že to jednoducho musím vidieť, že taká príležitosť sa mi naskytne možno iba párkrát za život,“ spomína Juraj Blaško.
Podobne ako ďalší diváci, ktorí poznali Turrellovu tvorbu, aj on čakal niečo absolútne jedinečné. Omračujúce. Veľkolepé.
James Turrell totiž pracuje so svetlom. A pracuje s ním takým presvedčivým spôsobom, že keď vojdete do niektorých z jeho svetelných inštalácií, strácate orientáciu i rovnováhu. Neviete, kde sa miestnosť začína a kde sa končí, čo je skutočnosť a čo je iba dokonale vytvorená ilúzia.
A tí, čo sa snažia jeho diela opísať slovami, väčšinou pohoria, lebo, ako nedávno výstižne napísal New York Times, Turrellove diela „sú skrátka príliš vzdialené od jazyka reality, respektíve, od reality samotnej“.
Vlani mal James Turrell tri veľké výstavy v Amerike, toto sú fotografie z retrospektívy v múzeu Guggenheim.
Chceli sme všetko, dal nám nič
The Wait
James Turrell
inštalácia, v roku 1989 ju vytvoril americký umelec James Turrell, ktorý sa celý život venuje práci so svetlom
Turrellovým celoživotným dielom je práca na vyhasnutom vulkanickom kráteri v Arizone, ktorý si kúpil koncom 70. rokov. Zatiaľ ho nesprístupnil, stále kope tunely, chodby a vytvára z neho prírodné „observatórium“, z ktorého sa bude dať pozorovať slnko a mesiac v presne vymeraných obrazcoch
Pochopiteľne, Juraj Blaško nebol jediný, kto chcel Turrella zažiť naživo.
„Pred miestnosťou, v ktorej bola inštalácia, stál veľmi dlhý rad divákov. Postavil som sa teda doň a čakal. Napokon, aj samotná inštalácia sa volala The Wait (Čakanie).“
Nakoniec tam čakal hodinu, počas ktorej si prečítal, že keď vojde do inštalácie, odporúča sa stráviť tam ďalších pätnásť minút.
„Každý už bol trochu nervózny, príliš navnadený, zvedavý, čo na neho za dverami čaká. Dnu totiž púšťali iba vo veľmi malých skupinkách. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď nás asistenti voviedli do absolútnej tmy. Prešli sme akýmsi labyrintom, potom po rampe a prišli sme do miestnosti, kde bola tá najväčšia tma, akú som kedy videl.“
Nastalo ďalšie čakanie. „Bolo to zvláštne. Prešla minúta, dve, tri a nič sa nedialo. Všade bola iba tma. Už mi to bolo divné a vravel som si, čo to má znamenať? Veď to predsa nemôže byť tak, že by slávny James Turrell nič neurobil? Niečo sa predsa musí stať.“
A naozaj sa stalo. Asi po desiatich minútach sa v tme začala črtať akási hmlovina, farebná škvrna, celkom nenápadná, no zreteľná. „Pripomínalo mi to stav, keď si človek v noci pretiera oči a snaží sa rozhľadieť. Tiež sa mu pred očami zjavujú takéto farebné škvrny. A vtedy som to pochopil. Toto je ono. Toto je to dielo. Bolo to ako zjavenie. Zjavenie uprostred tmy. Po chvíli som vyšiel a cítil som pocit uspokojenia,“ vraví.
Čas, tma a ticho, to je luxus
Nikdy vraj nepátral po tom, či svetelná škvrna bola iba jeho halucinácia, vlastná reakcia mozgu na tmu, alebo súčasť Turrellovej inštalácie.
„A ani by som to vlastne nechcel vedieť, načo, bolo by to zbytočné. Splnilo to cieľ. Cítil som uspokojenie s tým, že som vydržal, že som v sebe našiel trpezlivosť. James Turrell nás všetkých skrátka dostal. Chceli sme zažiť niečo veľkolepé, oslnivé a očarujúce a on nám ukázal, že ten najväčší luxus je jednoduchá tma, ticho a čas. Možno sa preto niekto cítil aj oklamaný, no on nás nepodviedol. Vytvoril situáciu, v ktorej si každý z nás mohol to dielo vytvoriť sám,“ hovorí Blaško.
Uvedomuje si, že keby toto dielo urobil niekto iný, zrejme by vôbec nemalo rovnaký efekt. Turrell však vedel, čo chcel dosiahnuť, a zvolil si na to dobré prostriedky.
„Ak by sme dostali tmu od niekoho iného, zrejme by to malo celkom iný význam ako od človeka, ktorý sa celý život venuje svetlu,“ dodáva. „Bol to zážitok. Skúsenosť, ktorá sa ťažko opisuje slovami a nedá sa ani ukázať na obrázku. A koľko je dnes takých vecí?“ pýta sa Blaško.
„Pred sto rokmi by to dielo možno nefungovalo. Ľudia neboli zvyknutí na také bombastické zážitky ako teraz. Dnes vo svete ohromných efektov majú stále väčšie očakávania. Chcú vidieť viac, počuť viac a pasívne prijímať. A Turrell urobil opak. Nechal nás čakať, nedal nám nič, čo by sme čakali a ponúkol nám iba to, čo sme si sami dokázali vytvoriť.“
