MARIÁN GEIŠBERG nikdy nestratil chalanský štýl, hoci tesne pred Vianocami oslávil šesťdesiatku. Považuje za šťastie, ak sa človeku hneď na začiatku nepodarí všetko. Najlepšie je, keď sa mu nepodarí takmer nič, to ho udržiava v strehu. Ak sa totiž mladí herci priveľmi skoro vláčia po uličkách slávy, nemusia celkom odhadnúť svoju cestu.
Zvádzala vás šesťdesiatka k tomu, že si zrekapitulujete kariéru?
Nepovažujem to za dôležité. Keby som si niečo odškrtol, tváril by som sa, že už tomu rozumiem. Lenže všetko je stále vo vývoji, otázka len znie, či smerujeme k lepšiemu, alebo k horšiemu. Mám dojem, že veci sa špirálovito vracajú a takmer už v ročných intervaloch.
Návrat či comeback je aj témou filmu Revival, v ktorom ste minulý rok zažiarili ako líder rockovej kapely, divadelná hra Kvarteto je zasa o starnúcich operných spevákoch.
Ľudia sa na tento film pozerali ako na bohapustú komédiu, ale je to vlastne celé veľmi tragické. Problémy hlavných predstaviteľov filmu sú bizarné, ponižujúce, jeden sa utápa v alkohole, druhým manipuluje žena, ktorá našla riešenie na všetko. Mne sa to až také smiešne nezdalo, pretože vidím okolo seba mnoho ľudí žijúcich v planých nádejach. Potom sa čudujú, keď sa sklamú, pritom všetky ich činy a kroky smerovali k tomu, aby sa im to stalo.
Zdá sa, že prichádza aj viac hier a filmov o starých ľuďoch. Neprekáža vám to?
Týmto problémom sa nik nevyhne.
Poniektorí majú pocit, že áno.
To sú práve tie plané nádeje, ktoré nás ženú do záhuby. Všimnime si, ako sa mladí dnes dívajú na dôchodkový systém. Čo to teraz riešiš? Slovo riešiš mi pije krv, znie to akoby hovorili: „Čo to melieš?“ Nás schmatli komunisti a povláčili kade-tade, ale súčasná mladá generácia je ešte ovplyvniteľnejšia, ako bola kedysi tá naša. Komunikujú už len cez akési elektromagnetické siločiary a potom si vôbec nerozumejú, keď sa stretnú. Sú to nebezpečné časy.
Vy nejako riešite svoj dôchodok?
Opravil som si chatu, na ktorej by sa na staré kolená dala absolvovať aj samota. Môže sa totiž stať, že starí budú už mladým na smiech. Dúfam, že budem mať dosť rozumu, aby som uhádol, kedy treba odísť.
Herci predsa zvyčajne nechodia do penzie.
To je vec každého. Neviem, či budem mať o pár rokov silu na verejnosti hrať nadšenie, že som ešte v poriadku. Som taký stavbár, stále čosi opravujem, ale už som rozhodnutý vykašľať sa aj na to, a len tak si sadnúť s priateľmi ku káve a nájsť konečne nejaké riešenia.
Marián Geišberg vo svojej hereckej šatni.
Do SND ste zamierili až po niekoľkých rokoch účinkovania na mimobratislavských scénach. Ako si spomínate na roky strávené v Prešove, Martine či v Trnave?
Považujem za šťastie, ak sa človeku hneď na začiatku nepodarí všetko. Najlepšie je, keď sa mu nepodarí takmer nič, to človeka udržiava v strehu. Keď sa spätne dívam na niektoré svoje inscenácie, vidím na nich veľa nedokonalostí. Ale vďaka Bohu aj za ne. Keď sa mladí herci priveľmi skoro vláčia po uličkách slávy, nemusia celkom odhadnúť svoju cestu. Ja som mal šťastie, že mi bolo všetko dávkované. Keďže som stále menil svoje pôsobiská, na pýchu nebol čas. Neustále bolo treba bojovať o vlastnú identitu, presviedčať.
Čo by malo divadlo robiť?
Bolo by najlepšie, keby sa v ňom hľadali ľudia podobnej krvnej skupiny.
Je niečo také možné aj v kolose, akým je Národné divadlo?
Národné slúži aj na spoločenskú reprezentáciu. Tí, čo doň dávajú toľké peniaze, vedia, prečo to robia.
Pri akom predstavení ste mali naposledy pocit rezonancie s divákmi?
Divadlo je kolektívne umenie, hľadajú sa v ňom prieniky. Súbor niekedy usúdi, že to či ono treba z textu škrtnúť, hľadáme učesanejšie, menej kontroverzné, metaforickejšie prostriedky, ako keby sme sa báli. Ale čoho sa už máme báť? Strach je síce výborná vec, bolo by hrozné, keby sme sa už nebáli nikoho a ničoho, ale niekedy sa nám len jednoducho nechce ísť do dôsledkov. Niektoré texty sú napísané len tak na sedemdesiat percent. Inokedy sa nám už zdá, že sme sa nejakou inscenáciou čomusi priblížili, ale diváci o našu tému neprejavia záujem. To sa napríklad stalo pri Coriolanovi. Ako keby bolo neprístojné hovoriť v dome obesenca o povraze. Ľudia od seba odtláčajú to, čo ich traumatizuje.
V inscenácii Matkina guráž o holokauste hrala vašu matku Jana Oľhová. Ako sa vám hrá so sestrou?
Dobre, lebo je to dobrá herečka. Ona naozaj počúva, naozaj odpovedá, naozaj vníma, reaguje. Výhoda je, že si nemusíme navzájom vysvetľovať teóriu divadla či históriu našej rodiny.
V poslednom čase s ňou hráte spolu pomerne často, nie je to zvláštne?
Režisér Juraj Nvota odôvodnil naše obsadenie vo filme Muzika tým, že manželia sa po čase začnú na seba aj tak podobať. Začiatkom roka budeme nakrúcať rozprávku s režisérkou Alicou Nellis. Vybrala nás do postáv rodičov zhavranených bratov, pričom vôbec nevedela, že sme súrodenci.
V čom ste iní?
Jana je konzekventnejšia vo viere aj v presvedčení, je veľmi pokorná k svojej robote, chopí sa každej príležitosti, čo ja nie som schopný ani ochotný urobiť.
V čom ste rovnakí?
Aj keď to tak nevyzerá, istú pokoru máme v sebe obaja. Ani ja som nikdy nemal so žiadnym režisérom problém, hoci o mne vznikla fáma akéhosi rebela, s ktorým sa nedá skúšať. Nikdy som však nemal hviezdne maniere.
Ale duša rockera tam niekde predsa je, či nie?
Tú nosí v sebe každý, je iba otázkou odvahy, či ju chce ukázať, alebo nie a či sa pri tom bude cítiť trápne, alebo si z toho spraví prednosť. S mnohými názormi pravého rockera však nesúhlasím, je v nich aj trochu povrchnosti, márnomyseľnosti a egocentrizmu.
Na scéne k inscenácii Kvarteto v Slovenskom národnom divadle.
V akých momentoch aj vy sám na sebe cítite autocenzúru?
Treba sa zmieriť s tým, že spoločnosť je manipulovaná takým sofistikovaným spôsobom, že čokoľvek by som povedal, by bolo v polohe paranoje. Ako však hovoril už Woody Allen, to, že som paranoidný, ešte neznamená, že po mne nejdú. Súčasná spoločnosť vie veľmi dobre vytriediť ľudí, vie, koho postaviť mimo vplyvu, komu dať zarobiť. Aj demokratické voľby sa dajú ovplyvniť, médiá vlastnia ľudia, ktorí priamo rozhodujú o tom, aký pokoj bude v spoločnosti, kde sa čo bude robiť za aké peniaze. Keď sa v priamom prenose dívame na Putinove kroky s prepustením väzňov pred olympiádou v Soči, rozprávať sa o autocenzúre je smiešne.
Čomu veríte?
Verím, že sa raz bude dať niečomu veriť, že dôvera, ktorú do niekoho vložím, sa aspoň čiastočne vráti. Verím, že naša dôvera v spoločnosť neklesne natoľko, že už nebudeme vedieť ani len rozlišovať farby, pretože až to bude anarchia. Politici by si mali uvedomiť, že najdôležitejšie je dosiahnuť, aby ľudia verili, že farby na semafore platia. V našej histórii boli medzníky, pri ktorých sme si mohli ozrejmiť pravidlá. Ale na to, aby sme porozumeli, čo sa vlastne vtedy udialo, potrebujeme nové učebnice i historikov.
Ale aj rodičov, ktorí by dejiny svojim deťom vysvetlili.
Rodičia sú momentálne v najväčšom nebezpečenstve, keďže materiálna spoločnosť stále naberá na sile. Zamýšľa sa niekto nad tým, čo sa stane, ak sa ľuďom zoberú ich materialistické hračky a nebudú mať Boha ani supermarket?
Prečo robíte to, čo robíte?
Kumšt je v podstate odreagovávaním sa od vlastných komplexov, nerobíme ho čisto kvôli divákom. Je v tom veľa egocentrického, osobného, lebo mnohokrát si človek nevie so skutočným životom poradiť. Umenie je neustály boj so schizofréniou, únik, v ktorom sa vieme hrať na skúšobného pilota. Beda však, ak tomu človek podľahne a uverí, že je pánbožko.
Aj Boha ste už kedysi hrali.
Áno, ale to bola sarkastická hra Stefana Caneva Druhá smrť Johanky z Arku v Divade a.ha.
Bolo to pekné obdobie?
Peniaze tam nehrali rolu. Divadlo vznikajúce na základe kamarátskych vzťahov na malej scéne je vždy veľmi zaujímavé. Tam neexistujú výhovorky, všetko je naturalistické, hrá sa do spotenia, nedá sa odpočívať ako na veľkom javisku, kde si môže herec niekedy aj zdriemnuť.
Neplatí teda úmera: viac divákov, viac námahy?
Práve naopak. To, čo sa páči väčšine, má nevyhnutne nižšie kritériá. Stačí, keď sa to trblieta a má to dobrý rytmus. Veď si len pusťme rádio. Moderátori trepú, čo im príde na jazyk, už sme si na to aj zvykli. Keby začal niektorý z nich hovoriť niečo závažnejšie, asi by sme mali pocit manipulácie. Či hovoria o pápežovi, alebo o vojnách, celé je to také free, vtipné, rovnako ako všetky dôsledky. Prosto pohoda, aby sme sa mohli viac sústrediť v práci a oveľa zodpovednejšie robiť naše nezodpovedné veci.
Na čo sa budete sústreďovať v tomto roku?
Dotočím CD a rád by som vydal aj zbierku básní. Ak si človek hľadá ventil, tak na to je básničkovanie a koncertovanie ideálne, lebo tam sa stretávam s divákmi sám za seba a mám okamžite spätnú väzbu. Podľa reakcií publika cítim, či je väčšina - lebo diváci sú vždy väčšinou - kompatibilná s menšinou, ktorou je interpret. V tomto mi veľmi pomáha môj syn, ja už nemám toľko času trénovať hru na gitare.
Ako vnímate kariéry svojich synov Mareka a Martina?
Je to asi jediné, čo mi naozaj robí radosť, hoci aj na nich číhajú pasce. Dennodenne stojíme na križovatkách pred prašnou, striebornou a zlatou cestou. Asi je príjemnejšie chodiť po tých zlatých.
