ROZHOVOR

Dodo Šimončič: V Perinbabe to bol pekný záber. Aj keď išlo o život

Pracoval na najlepších slovenských filmoch a vie o nich zapálene rozprávať.

Dodo Šimončič (1943)Kameru robil dohromady 62 filmom (vrátane televíznych). Podľa hlasovania filmových kritikov z roku 2000 je slovenským Kameramanom storočia. Vlani na Art Film Feste si prevzal ocenenie Zlatá kamera.(Zdroj: TASR)

Perinbaba, Ružové sny, Slávnosť v botanickej záhrade, Ľalie poľné – a šesťdesiat ďalších názvov zlatej éry slovenského filmu. Jeho chodiacou pamäťou je JOZEF (DODO) ŠIMONČIČ. Takému množstvu výnimočných diel nevtlačil za desaťročia práce svoje videnie žiaden iný kameraman.

Stretli sme sa štýlovo pred bratislavskou kaviarňou Fellini. Vy ste sa však s legendárnym režisérom poznali aj osobne.

"To už bolo dávno. Ešte v osemdesiatych rokoch sme nakrúcali Perinbabu, zahraničnú koprodukciu Koliby a nemeckého Tauris Filmu. Režisér Jakubisko tam obsadil Felliniho manželku Giuliettu Masinu.

Keď som ju prvýkrát stretol v Bratislave na kostýmovej skúške, hneď som mohol vidieť, aká je to úžasná a fantastická žena! Na hviezdu svetového formátu bola neuveriteľne ochotná, žiadne zlé maniere.

Po filme sa mi ozval Matej Mináč, mladý režisér. Chystal film o Jurajovi, jeho štýle filmovania a mal v pláne pripraviť a zaznamenať rozhovor troch osobností o filme – Jakubiska, Masiny a Felliniho."

Čo bolo ďalej?

"Do Ríma sme cestovali štyria v jednom aute. Nakrúcanie rozhovoru prebiehalo v kaviarni s fantastickým výhľadom na mesto na piatom poschodí, Fellini tam bol štamgastom. Potom nás pozval na obed do filmových ateliérov Cinecitta.

Vidieť jeho pracovňu bol pre mňa zážitok na celý život. Predstavte si veľkú miestnosť, takmer prázdnu, len uprostred jeden veľký štýlový pracovný stôl. A na stenách zavesené velikánske fotografie hviezd, s ktorými spolupracoval.

Ako ste si rozumeli?

"Dodnes sa tomu čudujem, ale táto hviezda svetového filmu sa správala kamarátsky, akoby nás poznala už roky. Dokonca Juraj, ktorý sa s ním poznal predtým, sa trochu ošíval, keď videl, ako úctivo sa k Fellinimu klania hotelový personál - obavy však boli celkom zbytočné."

foto02.jpg

Unikátna fotografia s Federicom Fellinim z polovice osemdesiatych rokov. „Kamera Doda Šimončiča vie dať veciam fantazijný život... v Perinbabe je majstrovská,“ povedal svetoznámy režisér. Foto: archív J. Š.

Prvoradé bolo spraviť pekný záber

Keď už sme pri Perinbabe, vypínate televízor, keď ju hrajú cez Vianoce?

"Nie, mňa teší, že ju hrajú. Kultová je pre deti, ktoré v nej môžu vidieť dobro jasne odlíšené od zla. My ako tvorcovia sme sa zase mohli trochu odviazať. Po prvýkrát si vyskúšať niektoré fantazijné, výtvarné a snové prvky."

Máte príklad?

"Keď mala hrať Perinbaba na klavíri, zobrali sme čisté sklo, potreli ho vazelínou a dali ho pred kameru ako efekt. Vrhalo to veľmi zvláštne odlesky. A takto na kolene vzniklo viacej vecí, Juraj sa na pľaci rád hral. Niečo bolo starostlivo pripravené, ale z veľkej časti platí, že išlo o improvizáciu."

Čo bolo pri Perinbabe najťažšie?

"Už samotné celoročné nakrúcanie bolo veľmi náročné. Príbeh totiž vyžadoval štyri ročné obdobia. Celkom iná situácia ako dnes, keď máte maximálne štyridsať dní nakrúcania - a dovidenia.

Museli sme zladiť množstvo záberov a rozličných prostredí v zjednotenej vizuálnej koncepcii: exteriéry leto, zima, jeseň, jar, plus moravský skanzen a štúdio na Kolibe, kde bola postavená perina a rozhľadňa Perinbaby.

Na tých množstvo vecí, ktoré sme mali riešiť, nebol žiaden recept. Keď chcete napríklad v zábere obrovskú vlniacu sa perinu, musíte mať vymyslené, ako do nej ventilátor bude tlačiť vzduch. A milión ďalších vecí."

Skúsite si spomenúť na jednu z nich - kľúčovú?

"Pamätáte si na scénu s cirkusantom Bandolírom letiacim vo vzduchu? Tú sme nakrúcali na Orave na vysokom kopci, aby sme sa dostali čo najvyššie nad horizont.

K dispozícii boli tri zdvíhacie plošiny podobné tým, čo z nich opravujú lampy. Na jednej bol zavesený balón a kôš s hercami, na druhej som stál ja s režisérom, tretia mala držať dosku na rybárskych tenkých silonových lankách, aby šli ľahko retušovať z obrazu. Na doske mal na bruchu ležať český herec Karel Effa.

Toho režisér osobne ubezpečil, že s ním bude manévrovať najviac meter nad zemou. Kamera sa spustila, plošiny sa dali do pohybu a režisér kričí: skvelé, poďme hore, ešte vyššie – až pán Effa levituje desať metrov nad zemou. Ako by to dopadlo, keby rybárske lanko povolilo, ani nechcem pomyslieť."

Čo ste vtedy cítili?

"Priamo vtedy nám to takto nenapadlo. Prvoradé bolo spraviť pekný záber."

Čiže umenie, v ktorom ide o život.

"Áno, ale do toho nás dotlačila primitívna technika. Napríklad film Ľalie poľné, ktorý sme robili s režisérom Elom Havettom začiatkom sedemdesiatych rokov, mal ukončiť záber, keď hrdina oslobodí svoju dušu pádom z veže kostola.

Ako spraviť záber z jeho perspektívy bez lanovky, vrtuľníkov a podobnej techniky? Napokon sme hore o zvonicu priviazali lano, ktoré sme potiahli cez námestie s komparzom. Kameru nieslo zvláštne puzdro so silným železným rámom, aby mohla voľne padať a simulovať subjektívny pohľad letiaceho herca. Samozrejme, došlo k tomu, že pracovník na druhom konci lano príliš natiahol a kamera padla dolu na námestie plné ľudí. Našťastie, nikoho nezranila, dokonca to prežila bez poškodenia a urobila druhý záber - to už bol ten dobrý."

Ako by to vyzeralo so súčasným arzenálom techniky?

"Neporovnateľne jednoduchšie. Dnes by som vzal špeciálne elektronicky ovládané rameno, helikoptéru či maličké vrtuľníky na diaľkové ovládanie. Problém vtedy bol, že sme nijakú z tých vymožeností nemali k dispozícii."

Mohli ste sa porovnávať s kolegami zo Západu?

"To prišlo až neskôr. Mne dal facku až rok 1983, keď som prišiel pracovať do západného Nemecka. Predtým som bol zvyknutý na jediné zariadenie – malý vozík pod kameru. Teraz som pri nemeckom televíznom filme požiadal o kamerovú jazdu a očakával vozík, podobný, len kvalitnejší.

Keď prišiel vozík na diaľkové ovládanie, bol to pre mňa šok, o takom sme nechyrovali. No zaujímavé je, aké krásne filmy u nás vznikali napriek nášmu sklzu v technológiách.

foto04.jpg

Juraj Jakubisko (vpravo) je výtvarný režisér, niekedy si sám robil aj kameru. O to viac si rozumeli. Foto - archív J. Š.

Prišli tanky, prestali sme s nakrúcaním

Neskúsime experiment? Poviem titul, vy prídete so spomienkou, čo vám prvá napadne.

"Môžeme."

Slávnosť v botanickej záhrade?

"Elo Havetta bol typ človeka, s ktorým bola spolupráca nádherná.

Dnes už je vylúčené mesiace sa túlať s režisérom a architektom a hľadať vhodné exteriéry. My sme chceli maximum. Pre nás nikdy nebola otázka, či má zmysel vycestovať do Tatier pre krátky záber, keď môžeme podobný – len trochu menej dobrý – spraviť blízko Bratislavy. Vždy sme išli do Tatier.

Slávnosť je jednou z tých snímok, ktorá v našom filme odštartovala éru farby. Jediné, čo nám mohlo kaziť radosť, bol august 1968. Príchod tankov prerušil aj nakrúcanie. Práce najprv na niekoľko týždňov ustali, potom sa rozbehli znovu a film sme mohli dokončiť. To ešte doznievala eufória Pražskej jari, prituhlo až o čosi neskôr. Špeciálne pre režisérov prišla smutná éra zákazov a previerok."

Vravíte pre režisérov. Čo kameramani?

"Technické profesie to omnoho ľahšie prestáli. Nám bolo hlavne ľúto, ak padla možnosť spolupráce s režisérom. Alebo musel ísť do trezoru vydarený film."

Filmy, ktoré dobiehali po auguste, už vznikali v atmosfére zmaru, keď bolo jasné, že neprejdú cez cenzúru. Aký to bol pocit nakrúcať film do trezoru?

"Keď idete do filmu, nič také si nemôžete pripúšťať. Chcete spraviť maximum."

Havettove filmy boli veľmi radostné. On na pľaci nebol nikdy mrzutý?

"Havetta bol dobráčisko, nikdy nebol nervózny. Vždy to vedel s nehercami. Dokázal ich motivovať, skombinovať s profesionálnymi hercami, čo je vždy dosť zložité – opakovať viackrát záber väčšinou ich výkon zhoršuje. On ich mal však rád, dokázal z nich vydolovať maximum."

foto06.jpg

S Elom Havettom nakrútil Slávnosť v botanickej záhrade (1969) a Ľalie poľné (1972). Foto: archív J. Š.

Najťažšie sa hľadala správna rómska osada

Poďme k ďalšej nestarnúcej klasike: Ružové sny.

"Tuto bolo veľmi ťažké nájsť od filmu správnu rómsku osadu. A to sme ich s Dušanom Hanákom pochodili veľa."

V čom bol problém?

"Najhoršie nebolo to, že nás z mnohých osád vyhodili ako cudzincov. Zhora prišiel signál, že osada musí vyhovovať vtedajšiemu oficiálnemu obrazu – čo znamenalo, že nesmie byť úplne katastrofálna. Na východe sme pritom našli prenádherné lokality, no dobre sme vedeli, že to takto nepôjde, ak film má ísť do kina."

Aké bolo nakrúcanie v osade?

"V pondelok ani piatok sme filmovať nemohli, chlapi buď odchádzali za prácou, alebo sa z nej vracali domov. Takže nám zostávali tri dni v týždni."

Ďalší titul: Sladké hry minulého leta.

"Náš prvý film s Jurajom Herzom bol poetický príbeh inšpirovaný plátnami impresionistov. Nijaká veľká erotika ani politika. A predsa sa našiel názor, že to ryšavé dievča symbolizuje Československo a päť nápadníkov okolo nej majú byť vojská Varšavskej zmluvy, ktoré ju okupujú.

Čo s človekom, ktorý vymyslí takú hlúposť, dá film zavrieť do trezoru napriek cenám v zahraničí? Veď na medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle dostali Sladké hry minulého leta hlavnú cenu a ocenenie Zlatá nymfa za prácu kameramana."

foto03.jpg

Foto - archív J. Š.

Dnes na pľaci chýba radosť, napätie

Režisérov zatiaľ iba chválite. Vy ste si vždy rozumeli?

"Asi som mal šťastie. Mnohí boli kamaráti zo školy, takže sme si prirodzene rozumeli. Ani neskôr som nenatrafil na kolegu, s ktorým sme si nesadli.

Súhra pritom bola kľúčová. Kedysi na pľaci režisér stál pri kamere a sledoval reakcie hercov. Po zábere sa vždy pýtal – Dodo, je to v poriadku? Neboli to ľahké voľby, záber sme mohli nakrúcať maximálne trikrát, materiálu sme viac nedostali.

Dnes je to už inak. Režisér má monitor, nahráva si záber, môže si ho prehrávať a premazávať novým. Kontakt nie je taký tesný, čo mi trochu chýba."

Čo vám ešte chýba?

"Napätie pri premietaní denných prác. Nakrútili sme povedzme scénu v Tatrách, ešte tento deň nakrútený materiál putoval do Bratislavy, kde ho po vyvolaní v laboratóriu upravovali podľa požiadaviek kameramana a kópia denných prác sa posielala späť do exteriéru, kde sme nakrúcali so štábom.

Večer bolo v miestnom kine premietanie. Ísť tam s malou dušičkou, v očakávaní, ako to dopadne, či režisér vašu prácu pochváli, prípadne vám niečo bude vyčítať – to boli pre mňa tie najkrajšie, dobrodružné chvíle. O tie sú dnes kameramani ukrátení. Urobia si svoju prácu na pľaci a hotovo."

Čo ak je kameraman lepší ako režisér?

"Stane sa, no vtedy je dosť dôležité nedávať to najavo. Ono je to tak: ak je film zlý, kameru nik neskúma, nech by bola akákoľvek skvelá. A naopak. Ak je film vydarený, pritiahne pozornosť aj ku kamere. Samozrejme, sú prípady, že nájdete pekný záber v prospech filmu a režisér ho odmietne."

Čo s tým potom?

"Poslúchnete režiséra. On má hlavnú zodpovednosť, aj ak si sám ublíži."

Väčšinou ste pracovali s farbou. Prečo nie čiernobiely film? Niektorí mu pred farebným dajú prednosť - menej pletie podobnosťou s realitou, takže sa viac sústredíme na symboly, metafory vo filme.

"Aj ja som robil niekoľko čiernobielych filmov. Závisí to od prípadu. Niekde je farba ako výrazový prostriedok dôležitá a dotvára atmosféru filmu, podobne je to s čiernobielym filmom. Boli režiséri, ktorí experimentovali, použili farebný film, ale vynechali isté farby. Výsledok bol rozpačitý, s farbou je to zložitejšie.

Čo musí mať predovšetkým kameraman?

"To najcennejšie, čo robí kameramana kameramanom a tvorí jeho rukopis je práca so svetlom. Svetlo tvorí atmosféru sekvencie a filmu vôbec. Či už súčasného, alebo historického."

Keď archívne filmy dostávajú digitálnu podobu, pýtajú sa na váš názor?

"Samozrejme, kameraman musí byť pri tom."

Ako to vyzerá? Posadia vás pred výsledok a vy to buď odobríte, alebo nie?

"Nie tak celkom. Spolu korigujeme záber za záberom, upravujeme farebnosť, kontrast záberov, aby spolu ladili a výsledná kópia splnila predpoklady kameramana aj režiséra."

Čo vravíte na nové slovenské filmy?

"Páči sa mi, že narastá počet filmov, talentov je očividne dosť. Nebude nič nové, ak poviem, že potrebujeme ešte viacej investícií do filmovej tvorby. To by zvýšilo konkurenciu medzi kameramanmi a režisérmi, producenti by začali nakrúcať viac nízkorozpočtové filmy.

Problémom skôr je, že v poslednom čase nastúpilo veľmi veľa amatérov, čo si myslia, že stačí spustiť kameru a film je hotový. Remeslu to veľmi škodí."

Máte príklad?

"Minule som videl televíznu inscenáciu spred tridsiatich rokov. Celkom ma to prekvapilo, dalo sa to pozerať. Budeme to, čo dnes vzniká v televíziách, pozerať tiež aj o tridsať rokov? Tým si nie som istý."

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Paneurópska vysoká škola otvára špecializované kurzy IT
  2. Medzinárodná súťaž FIRST LEGO League na Fakulte informatiky PEVŠ
  3. S profesorom Michalom Miovským o prevencii závislostí
  4. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  7. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  8. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  9. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 857
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 7 032
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 6 228
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 145
  5. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 6 077
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 677
  7. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 5 186
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 4 743
  9. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 528
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 946

Téma: Rozhovory z denníka SME


Článok je zaradený aj do ďalších tém TV Oko

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Křetínský: Desím sa, aby napätie v koalícii neohrozilo Slovensko

Prevážil podľa mňa konsenzus, že problematika je natoľko zložitá, že politická reprezentácia nie je schopná objektívne vyhodnotiť, čo by sa jednotlivým klientom stalo.

DOMOV

Profily, ktoré posielali sexuálne správy vymazali. Pribúdajú ďalšie

Polícia preveruje obťažovanie na pokeci.

KOMENTÁRE

Čo sa stane, keď krajinu ovládnu svorky pedofilov

Nezvládame chrániť ani deti, nieto sa ešte nachystať na zložitejšie výzvy.

PLUS

Nespávajú, aby mohli prekladať titulky. Zadarmo a za pár hodín

I love you, povie filmová postava a v titulkoch sa objaví: Ja láska vy.

Neprehliadnite tiež

Vo filme odpratával mŕtve telá. V práci ich umýva

Géza Röhrig spomína, že oscarového Saulovho syna pred dvoma rokmi na Berlinale nechceli.

Žalovali ho, že vykrádal cudzí hrob. Nový autor Millenia v tom úspešne pokračuje

Slávne severské krimi zarába milióny, do kníhkupectiev príde už piaty raz.

Vieme milovať, keď nevieme, kedy toto slovo môžeme použiť?

Člen skupiny Osamelých bežcov Ivan Štrpka hovorí, že sme sa dostali do slovného smogu.

Folklór zrkadlí, akí sú ľudia citliví na hranice

Etnomuzikologička Jana Ambrózová hodnotí šou Zem spieva.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop