Výstave Skúsime to cez vesmír chýba viac odvahy, dobrodružstva a fantázie.
Urobiť dobrú výstavu o vesmíre, to by azda chcelo nadprirodzené vlastnosti. Lebo od čoho očakávať viac úžasných, tajomných, ohromujúcich zážitkov ako práve od vesmíru.
Žeby od umenia, ktoré sa zaoberá vesmírom? Možno. Nie je to však prípad výstavy Skúsime to cez vesmír, ktorá je práve v Nitrianskej galérii.
Autori akoby chceli od vesmíru príliš veľa. Aj váhu, aj beztiažový stav naraz.
Mesačné husi
Výstava
Skúsime to cez vesmír
kedy: 6. 12. 2013 – 2. 2. 2014
kurátori: Omar Mirza, Olga Staníková
umelci: Tomáš Džadoň, Jonáš Gruska, Antal Lakner (HU), Richard Loskot (CZ), Jan Pfeiffer (CZ), Sašo Sedlaček (SI) a ďalší.
Medzinárodný projekt predstavuje fotografie, videá, objekty, zvukové aj interaktívne inštalácie i reálne prístroje slúžiace na výskum. Keď nimi divák postupne prejde, môže si vybrať, či dá radšej na polovážny, alebo na poloveselý prístup.
Keď sa však pristaví pri dielach Kataríny Poliačikovej či Agnes Meyerovej-Brandisovej, väčšina ostatných pokusov ukázať vesmír zhasína.
Video nemeckej autorky nesie názov Kolónia mesačných husí a dokumentuje jej dlhodobú performanciu. Agnes Meyer-Brandis si totiž s akousi zvláštnou tvrdošijnosťou vzala za svoj príbeh Godwinovej knihy The Man in the Moon, ktorú napísal v roku 1603. Jej hlavný hrdina letí na Mesiac vo voze ťahanom „mesačnými husami“.
Agnes Meyer-Brandis (DE): Kolónia mesačných husí, 2011/12, HD film, 20:56 min.
Vychovať astronautov
Výtvarníčka sa zamýšľa, čo sa s týmito mesačnými husami prihodilo, kam zmizli, a či ešte súčasné husi tušia o svojej vzrušujúcej minulosti. Uchýli sa preto v malom talianskom mestečku a vytýči si cieľ: vychovať novú generáciu „mesačných husí“. Vajíčkam dá mená slávnych kozmonautov a celých deväť mesiacov ich pripravuje na náročné podmienky cesty na Mesiac.
Áno, celé je to absurdné, bizarné, bláznivé a priam mätúce, keď sa pozeráte na celkom vážny a oduševnený výraz „trénerky“ mesačných husí. V galérii pritom sledujete iba časť celého projektu.
Po deviatich mesiacoch výcviku sa husi premiestnili do Analogonu Mesiaca, vzdialeného stanovišťa, v akom trénujú astronauti zvládanie krízových situácií. Diváci ich počínanie môžu sledovať z prítmia galérie, ktorá pôsobí ako skutočné vedecké pracovisko.
Katarína Poliačiková (SK): Tak, ako geológov vyslobodil čas, pomyslela si, vyslobodil astronómov vesmír, 2013, séria fotografií.
Neuchopiteľný
Celkom iné je dielo Kataríny Poliačikovej. Kým „mesačné husi“ pracujú s vesmírom ako veľkorysým priestorom na hľadanie hraníc reality, Poliačiková sa k nej stavia s pokornou fascináciou.
Na stene visia v zrkadlovom odraze snímky rôznych vesmírnych telies, ktoré boli urobené s odstupom takmer troch desaťročí.
Na jednej strane zrnité, nejasné, čiernobiele snímky z 80. rokov, na druhej – krásne ostré detaily. Na jednej strane tridsať rokov technického pokroku a života autorky, na strane druhej – milióny rokov starý, nádherný, neuchopiteľný, tajomný vesmír.
Keď však potom divák precitne a uvidí, že na známu inštaláciu Romana Ondáka „Meranie vesmíru“ stačí v Nitrianskej galérii jeden malý biely papier, zrazu akoby sa celý vesmír scvrkol.
Razom sme na Zemi. Krása pominie. Hranice reality sú jasné a nemenné. Ale čo s divákom, ktorý sa pri uvažovaní o vesmíre nerád drží pri zemi?
