ZUZANA KRONEROVÁ vie, že brať život bez humoru sa nedá. Neznáša novoročné SMS či predsavzatia, ani si nemusí opakovať dookola ako mantru, že je šťastná.
Máte nejaké vlastné rituály spojené so začiatkom roka? Rekapitulujete? Plánujete?
Silvester je deň ako každý iný, len si kúpim ďatelinku s kominárikom. Neznášam predsavzatia do nového roka a nemuselo by byť toľko sms. Ak chcete na všetky odpovedať, celý deň je zabitý. Nechcem byť nezdvorilá, ale občas si nájdem v júni akúsi správu, na ktorú som neodpovedala.
V divadle Astorka-Korzo´90 ste mali nedávno premiéru hry Kométa. Čo si želáte v momente, keď na scéne hľadíte na divadelnú oblohu?
Moja Gréta si neželá nič. Jej život sa nevydaril a tak trochu si z toho urobila cnosť. Mala som kamarátku, ktorá mala všetky predpoklady byť šťastná, ale nebola. Čím nešťastnejšia bola, tým ju to paradoxne viac uspokojovalo.
Ani za seba si nič neželáte?
Ak si môžem niečo želať, tak len to, aby boli všetci spokojní a zdraví. Aj tí zlí, aby boli šťastní, a aby potom neboli až takí zlí. Nemám iné požiadavky, nič nepotrebujem, len aby bol mier na svete. Lebo nie je. Viem však, že šťastie záleží na uhle pohľadu, stačí sa pozrieť trochu za naše hranice.
Ste šťastná prirodzene alebo dodržiavate aj nejaké pozitívne stratégie? Pripomínate si každý deň tri pekné veci, ktoré ste zažili?
Načo si to mám opakovať ako mantru? Predsa vidím, čo je dobré. Bolia ma len hlúposť a arogancia.
V inscenácii hry Kométa v Divadle Astorka Korzo´90 patrí Kronerovej záverečný monológ.
FOTO – CTIBOR BACHRATÝ
Vaša Gréta v závere spomínanej obviňuje systém, v ktorom má človek veľmi malú hodnotu a žena ešte menšiu. Do akej miery sa s ňou viete stotožniť?
Táto postava rezonuje s autorkou a aj ja s týmto textom súzvučím. Skutočne neexistuje solidarita medzi chudobnými a bohatými, dokonca ani medzi divadelníkmi, nie je empatia medzi jednotlivcami, v spoločenskej atmosfére cítiť agresivitu.
Máte nejaké reakcie na tento monológ?
Na verejnej generálke som mala potlesk, ale niektorým sa viac páčila woodyalenovská prvá časť hry. Ako sa hovorí v hre, zábava je to, čo chcú všetci.
Dodali by ste ku Grétinmu monológu niečo za seba?
Nechcem politizovať, len sa mi zdá, že ak opakujeme chyby našich starých otcov, ak volíme tých, ktorých volíme, sme vinní všetci, nielen tí, čo sú práve pri moci. Krátko po revolúcii sa stiahla z repertoáru Štúdia L+S sociálne kritická hra maďarského dramatika Schwajdu Pomoc. Vtedy sme si povedali, že to už bude neaktuálne, že sa už všetci budeme mať dobre.
S Michalom Kollárom, slovenským producentom filmu Klauni, pri jeho vlaňajšej bratislavskej premiére.
FOTO – PETER PROCHÁZKA
Nedávno sme vás videli v menšej úlohe v koprodukčnom filme Klauni, ako sa vám zdal?
Som príjemne prekvapená výsledkom, mnou obdivovaní komici v tomto filme hrajú závažné postavy. Pridanou hodnotou bola nálada počas nakrúcania. Oldřich Kaiser a Jirka Lábus sa totiž neustále doťahovali. Olda raz začal rozprávať o Jirkovi Lábusovi celú kaskádu šialených príhod, pričom nikto z nás nevedel, čo z toho bola pravda. Iný by sa na Jirkovom mieste už dávno urazil, ale on sa len tíško triasol od smiechu. Kaisera som obdivovala aj v klauniáde, ktorú zrežíroval Boris Hybner. Aj fínska herečka Kati Outinen ma položila na lopatky svojím výkonom. Klobúk dolu pred režisérom Viktorom Taušom, ktorý nielen talentovane režíroval, ale aj celý čas nakrúcania žiaril ako slniečko. Ako povedal môj priateľ z Francúzska, je to veľmi pekný európsky film.
Nie ste urazená, že v pripravovanom filme Alice Nellis Anjeli všedného dňa nehráte anjela, ale pozemšťanku?
Mám krásnu rolu - ako jediná z mozaiky postáv verím na anjelov. Milujem dojímavú scénu z tohto filmu, v ktorej sa mi najmladší z anjelov - Vojtěch Dyk - ukáže tak, ako sa kreslia anjeli v ezoterických knihách: dlhovlasý, nalíčený, s obrovskými krídlami. Toto bude silná káva pre Dykove obdivovateľky, medzi ktoré sa radím.
Na akých anjelov veríte vy?
Myslím, že môj anjel strážny musí veľmi makať, za čo mu veľmi pekne ďakujem.
Je to už po tretí raz, čo ste robili s Alicou Nellis, však?
Veľmi jej dôverujem. Neviem, ako to to žieňa robí, ale chodí na pľac vždy pripravená, všetko má premyslené, je dobrá psychologička, veľmi nás hercov chváli. Atmosféra nakrúcania je láskavá, akoby o nič nešlo.
Vianočné sviatky sú hlavnou sezónou repríz klasických inscenácií. Aký je to pocit vidieť tvár svojho otca na televíznej obrazovke?
Teraz je to už milé, ale tesne po otcovej smrti som nebola schopná si pozerať ani len jeho fotky. Zvláštny pocit som mala, keď v deň jeho odchodu urobili v televízii akýsi zostrih z jeho filmov. Sedela som pri televízore a držala mu palce, aby to v ukážkach dobre zahral. V ľudskej psychike sa dejú rôzne veci.
Ktoré z jeho filmov milujete najviac?
Okrem Obchodu na korze sú to predovšetkým tie, ktoré nakrútil v Maďarsku. Na Slovensku mohol málokedy hrať niečo iné ako svákov. Nechcem tým povedať, že si tieto milé filmy nevážim, ibaže vďaka našej kultúrnej politike to vyzeralo tak, akoby môj otec celý život hral jedinú rolu.
Vedel aspoň trochu po maďarsky?
Len základy. Raz ma po ceste do Maďarska naučil po maďarsky počítať do sto, aby som sa tam nestratila. Ale s režisérom Károlyom Makkom si tak rozumeli, takí boli na seba napojení, že aj keď si tlmočníčka odskočila, bavili sa ďalej.
Ako sa vlastne začala jeho spolupráca s maďarským filmármi?
Bolo to bizarné. Vracali sme sa práve z dovolenky v Taliansku, keď sme sa dozvedeli, že pri mori začala zúriť akási cholera, a tak všetky autá, ktoré prichádzali z Talianska, začali odkláňať. Zavreli nás do karantény na šesť týždňov v stredisku pri mestečku Letenye a skúmali, či nie sme nakazení. Mari Töröcsik otca poznala z maďarsko-slovenskej koprodukcie Dáždnik svätého Petra a svojmu manželovi režisérovi ho odporučila. Okamžite začali zisťovať, kde ho nájdu, a keď zistila, že je uväznený v záchytnom tábore v Maďarsku, prišla okamžite za ním. Zhovárali sa rukami nohami cez plot tábora a otec jej sľúbil, že bude hrať v hocijakom filme, keď mu zoženie kartón cigariet a koňak. Tak sa môj otec dostal k nakrúcaniu filmu o roku 1956 Nakoniec režiséra Gyulu Maára.
Pred Vianocami prezentovali v Bratislave jeden z týchto filmov Čas sa zastavil. Prečo ich na Slovensku veľmi nepoznáme?
Maďarské filmy boli u nás nežiaduce, lebo sa dotýkali aj citlivých politických otázok. A potom už prišla revolúcia a všetko sa skomercionalizovalo, o podobné filmy prestal byť záujem
Za postavu Viery v hre Thomasa Bernharda Pred odchodom na odpočinok bola nominovaná na cenu DOSKY 2006.
FOTO - Pavol Breier
Vo vašom veku už váš otec z divadla odišiel. Nebolo to priskoro?
Urobil to elegantne, športovo, neľutoval sa. Nemohol sa s javiskom rozlúčiť peknou postavou, tak prenechal miesto niekomu mladému a talentovanému. Viete, ako je to v tom divokom divadelnom svete. Slovensko je malá krajina, v divadle sú všelijaké vzťahy a on nemal softvér, aby si pýtal postavy. „Vy si len chodíte filmovať,“ vravievali mu. Nemohol za to, že bol žiadaný. V roku 1990 bol medzi piatimi kandidátmi na európskeho Oscara – cenu Félix za bulharský film Ty, ktorý si na nebesiach. Samotný film túto cenu aj dostal. Bol oveľa smelší než hociktoré naše filmy z tohto obdobia. Išlo o skutočný príbeh českého husliara, ktorý však prežil život v Bulharsku. Otcovi za tento film udelili aj najvyššie bulharské štátne vyznamenanie.
Váš otec aj výborne spieval, poznal noty?
Nepoznal, len si kreslil také bodky vyššie či nižšie. Ale veľmi čisto intonoval. Na postave Tovjeho z muzikálu Fidlikant na streche mám istú zásluhu. Ako skrachovaná klaviristka som bola jeho prvou korepetítorkou. Hrala som podľa vinylovej platne z muzikálu, ktorú sme mali doma.
Dokázal váš otec rozosmievať aj vlastnú rodinu?
Bol neuveriteľne hravý, výborný rozprávač, ale nebol rozchichotaný celé dni. Raz sa mi priznal, že celé detstvo preplakal. Bol z dvanástich detí, nemali to ľahké. Vždy túžil hrať klauna, učil ma milovať aj tých cirkusových. Lasicu a Satinského nazýval filozofickými klaunmi. Vlastne aj Kubo, ktorého otec povýšil na nešťastného dobráčika, bol tragickým klaunom,
Vy ste nikdy netúžili hrať v nejakej klauniáde?
Ba áno, doteraz to cítim ako nesplnený sen. Ešte ako študentka som na niečo podobné nahovárala kolegu Mariána Zednikoviča. Chodila som na Milana Sládka, chcela som byť členkou ich súboru, kým neemigrovali do Švédska.
Nerozmýšľal aj váš otec nad emigráciou?
Po úspechu Obchodu na korze mal hrať hlavnú mužskú postavu v americkom filme podľa románu Srdce je osamelý lovec, ale odmietol to. Vedel, že ho nepustia a emigrovať nechcel, poznal, aký ťažký osud mal v emigrácii aj taký Jiří Voskovec. On bol priveľmi zrastený s týmto prostredím. Je niečo celkom iné, keď sa už nemôžete vrátiť domov.
Vedel trochu po anglicky alebo vôbec nie?
Keď mal Obchod premiéru v New Yorku, predniesol dokonca prejav v angličtine. Napísal si ho však foneticky „Let mi introdjus majself“. Vraj bol veľmi zábavný.
Obaja vaši rodičia boli divadelníci, po kom vlastne ste? Po otcovi či po mame?
Som kombinácia maminho optimizmu a otcovej citlivosti. Ale keď sa dívam na svoje deti, vidím, že niekedy je človek jednoducho sám po sebe, originál.
V akej situácii si najčastejšie spomeniete na mamu?
Napríklad pri politike. Keď prišla nežná revolúcia, stala sa z nej politologička. Všetky tie zmeny veľmi prežívala. Mám dokonca kdesi odložené poznámky, aké vtipy si na politikov vymýšľala. Mama bola optimistickejšia ako otec, hoci mala prečo byť ako herečka smutná, keďže jej kariéra mala - na rozdiel od otcovej - zostupnú tendenciu.
Takže s ňou ste mali doma väčšiu zábavu?
Bola zo Záhoria a Záhoráci majú veľký zmysel pre humor. Na celej zemeguli som nepoznala takého vtipného človeka, ako bola moja starenka. Bola to prostá žena, ale veľmi múdra, dokonca aj sčítaná. Vydala sa totiž ako veľmi mladučká a aby prekonala smútok, chodila si na pôjd čítať knihy. Keď sme po rokoch s ňou ako deti pozerali televíziu, občas len tak prehodila, že to dielo pozná. Keď bol rozpačitý záver filmu, zvykla glosovať: „No a včil nevím, jak to byuo dál.“ To sú pre mňa neuveriteľné inšpiračné zdroje.
O čom sa s manželom najčastejšie zhovárate?
O všetkom. Vlastne sa rozprávame v jednom kuse. Teda, ak sme doma. Kedysi nebýval doma on, teraz viac ja. Môj manžel je zlatý, aj mi občas navarí, nemá žiadne patriarchálne tendencie. Keby mal, tak mu asi už dávno ujdem.
Varíte a pečiete na sviatky?
Je to moja psychoterapia. Keď mám nábeh na nejaký smútok, varím.
Zvyčajne ľudia jedia, keď sa ich chytajú depresie.
Tak ja si najprv navarím.
Čo vám povie manžel, keď napríklad musíte ísť v nedeľu popoludní na nejaký zájazd?
Povie mi, že som chudera. A ja mu vtedy hovorím, že ma má poľutovať krajšie. Kamarátka sa zo mňa smeje, že musím byť asi veľmi nerada doma, ale to pritom nie je pravda. Ibaže ja rada aj „šírim kultúru“ po Slovensku. Nie je toho zas až toľko, len my herci máme nepravidelný pracovný program, nemáme niekedy celé dni do čoho pichnúť a potom sa zas toho priveľa nakopí. Ale už počujem svoju mamu, ako mi vraví, neber si toho toľko ako baran na rohy. Asi sa vrátim k zásadám svojho otca, ktorý sa vždy sústredil len na jednu vec. On ma učil odmietať veci, ja sa tiež snažím robiť len to, čo považujem za užitočné. Samozrejme, že sa aj občas pomýlim, ale to je už riziko podnikania.
Po Slovensku občas cestujete aj so šansónmi. Nájde sa po smrti Jozefa Bednárika niekto, kto bude rozvíjať toto umenie?
Som veľmi nahnevaná, že nám to Beďo urobil. Bol to neuveriteľný kamarát, s ním bola zábava len tak byť. My sme sa mali radi od mladosti, padli sme si do oka ešte na škole. Podobne ako Julo Satinský aj on šíril okolo seba záchvaty radosti zo života, jeho doslovne bavilo robiť ľudí šťastnými. Nikdy som nevidela ani pána Lasicu sa tak smiať, ako keď niečo povedal Julo.
V roku 2011 získala na Artfilme v Trenčianskych Tepliciach ocenenie Hercova misia.
FOTO -Ľudovít Vaniher
Ktorú úlohu by vám nebolo zaťažko hrať hoci aj dookola?
Obľúbenú Shirley Valentine. Aj Pitínskeho Matku by som si kedykoľvek zopakovala, hoci je táto inscenácia už v prepadlisku dejín. Ja sa rada pri postavách namáham, snažím sa vyhýbať celkom jednoduchým komédiám, na druhej strane aj textom bez adresáta. Režiséri ma považujú za taký jednoduchší typ, takže kráľovné sa mi veľmi neušli. Zasmiala som sa, keď mi istí Angličania po predstavení Cintorín slonov povedali, že určite hrávam veľa shakespearovských postáv.
Zuzana Kronerová (1952)
V zimnej čiapke a s pracovnou taškou na chrbte pôsobí ako školáčka. Tvrdí, že keby ju niekto uprostred noci zobudil a spýtal sa, koľko má rokov, povie, že osemnásť.
4
Bola členkou toľkých divadiel. V roku 1974 nastúpila do Divadla pre deti a mládež v Trnave, po piatich rokoch prešla na bratislavskú Novú scénu, pôsobila aj v Činohre SND, od založenia hrá v divadle Astorka-Korzo ´90.
2001
V tomto roku sa stala držiteľkou Českého leva za vedľajší herecký výkon vo filme Divoké včely. Je aj držiteľkou ceny Dosky, na Art Film Feste bola ocenená Hercovou misiou. Účinkovala v desiatkach filmov ako Nevera po slovensky (1980), Lea (1996), Divoké včely (2001), Pupendo (2003), Štěstí (2005), Václav, Venkovský učitel (2007), Cinka Panna (2008), Hodinu nevíš, T.M.A. (2009), Habermannův mlýn, Mamas&Papas, Prožít svůj život (2010), Les Bien-aimés, Perfect Days (2011), Tigre v meste (2012), Klauni (2013), Andělé (2014).
2
Má dve deti. Dcéra Tereza (27) študovala anglistiku a divadelnú vedu na Karlovej univerzite, syn Adam (25) študoval filozofiu na UK v Bratislave. Manžel Milan robí reklamného konzultanta.
