Jeho názov je Pobiť sa/ Utiecť.
Je hudba, ktorá je technicky dokonalá, precízne zahratá aj nahratá, ale predsa jej niečo chýba. Trochu špiny, zemitosti, viac ostrosti, autentickosti. Presne tieto prísady nechýbajú v tvorbe košickej skupiny Kolowrat a na jej treťom albume Pobiť sa/Utiecť vyniknú ešte silnejšie ako na predchádzajúcich nahrávkach.
„Tam dole je to všetko / čisté, rovné a presné / ale to my nie sme,“ spieva Rasťo Rusnák a úplne to sedí. Platí to už pri jeho hlase, neohuruje rozsahom ani farbou, ale podáva vlastné texty tak presvedčivo, akoby ich nik iný zaspievať nedokázal.
Toto má Kolowrat spoločné so Živými kvetmi (navyše tiež majú bubeníčku aj rovnaké vydavateľstvo), ale po aktuálnej nahrávke si už partiu Košičanov s jej známejšími bratislavskými kolegami nemôže nik zamieňať. Hudba Kolowratu je oveľa nepokojnejšia – bicie takmer neustále narúšajú klasický rytmus, dve gitary sa striedajú, prepletajú vo vyhrávkach, a tak sa niekedy pesnička natiahne aj na deväť minút.
Práve v tom je najzásadnejší posun kapely, od postpunkových začiatkov s jednou gitarou a akordeónom sa posunula ku indierocku. V najsilnejších momentoch hudba elektrizujúco podkresľuje texty, sú to dve rovnocenné polovice čara. „Aj ďalší autobus sa ti čoskoro stratí / snáď by si dobehol / ale nechce sa ti/ na taký pohyb je ešte skoro / a útržky cudzích rozhovorov / ti niekedy celý deň uviaznu v hlave,“ skvele graduje pesnička Ráno Ráno.
Texty sú najsilnejšie, keď Rasťo Rusnák píše v prvej osobe a nebojí sa byť priamočiaro otvorený, alebo kreslí obrazy mesta, či rovnako dobre odpozorované zážitky a stereotypy okolo seba. Naopak, pozícia myoni mu príliš nesedí. Ale napriek pár takýmto miestam texty takmer všetkých deviatich skladieb obstoja aj bez hudby (čo sa o veľa súčasných slovenských albumoch povedať nedá).
Aj názov Pobiť sa/Utiecť vcelku vystihuje celkovú atmosféru, ktorá výrazne stojí aj na zvuku. Rytmika sa nahrávala momentálne asi v najlepšom štúdiu u nás, spevy a gitary po skúšobniach i baroch. Dokopy to znie hutne, producent Erik Horák ešte na pár miestach pridal nenápadné funkčné klávesy. Záverečnú pesničku albumu postrčil od gitarového indierocku k experimentálnej elektronike, je to už viac jeho štúdiová alchýmia než Kolowrat, ale ide o zaujímavé ozvláštnenie. A aj bez toho sa sama kapela postarala o svoj doteraz najzaujímavejší album.
