Ľubomír Vajdička
režisér
otec Michala Vajdičku
Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Bol veľmi problémový takmer vo všetkom. Prežíval búrlivé školské roky a jeho okruh priateľov bol taký, ktorý sa v nóbl rodinách nie celkom nosí. Nemal však náležitú materiálnu základňu, aby sa mohol úplne cítiť súčasťou "zlatej mládeže", no približovalo sa to k tomu. Dnes som šťastný, že sa to všetko dalo do poriadku.
Čo na ňom najviac oceňujete?
Zmenu, ktorá sa s ním udiala po tých búrlivých rokoch.
V čom ste si podobní?
Fyziognómiou. Výzorovo sa na seba dosť ponášame.
V čom úplne odlišní?
Povahou.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Za dobré veci, ktoré vyplynuli z jeho povahy.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Iste. Mali sme knižku, ktorá sa volala Výchova kojence v rodine. Snažil som sa ju aplikovať na Michalovu staršiu sestru, žiaľ, na neho mi už nezostala energia.
Rozprávali ste mu rozprávky?
Často som mu rozprával voľné varianty slovenských ľudových rozprávok vrátane krvavých scén. V našej rodine je tradícia rozprávania takýchto rozprávok s nádychom hororových elementov. Už stará mama nám ich rozprávala tak, že sme sa báli. Pokračoval som v jej šľapajách.
Čo by vám syn mohol vyčítať?
Mám pocit, že keby si tak od srdca otvoril ústa, bolo by toho určite veľa.
Myslíte, že si rozumiete?
Teraz už áno. Aspoň v to dúfam.
Pomáhate mu nejako dodnes?
Tým, že si zvolil rovnakú profesiu, bolo by neprirodzené nepomáhať mu a neradiť, ak o to požiada. Usilujem sa mu však nepliesť iniciatívne do vecí.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Od istého času sa tak často nevídame, pretože Michal už u nás nebýva. Občas do seba narazíme v škole, občas v divadle a občas príde na návštevu. Z času na čas ma pozve on. Naposledy sme boli spolu na zásnubách jeho sestry.
Režisér Ľubomír Vajdička (59) je v súčasnosti dosť zaujatý školou, pretože sa podieľa na príprave nových študijných programov. Kým sa dajú na VŠMU všetky tieto veci do poriadku, trocha "vypadol" z divadla. Už však rozmýšľa o titule, ktorý je na túto divadelnú sezónu v dramaturgickom pláne. Ide o adaptáciu Timravinho Veľkého šťastia. Pretože je to náročný projekt, usiluje sa nájsť dostatok času, aby sa mu mohol venovať. Okrem syna Michala má staršiu dcéru Zuzanu, ktorá vyštudovala divadelnú vedu.
Michal Vajdička
režisér a študent VŠMU
syn Ľubomíra Vajdičku
Boli ste niekedy problémové dieťa a v čom?
Vo všetkom. Mal som ťažkosti so všetkým, čo mávajú mladí ľudia. Žiaľ, nevyhol som sa ničomu. Ani v škole to nebolo bohviečo. Mal som päťku z matiky, trojku zo správania, no, úplná katastrofa.
V čom sa vám otec najviac páči?
Oceňujem jeho povahu, ktorú zatiaľ nemôžem pochopiť. Jeho absolútny pokoj a racionalitu, najmä pri riešení rozmanitých krízových situácií.
Aké vlastnosti ste zdedili po otcovi?
Otec tvrdí, že všetko zlé som podedil po ňom, a to dobré po mame. Ja si však myslím, že mám po ňom istý druh flegmatizmu. Tiež ma hocičo nevytočí.
V čom ste odlišní?
Najradšej by som povedal, že v ničom, nie je to však pravda. Otec má oveľa viac skúseností, a tým sa odlišujeme.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Celú mladosť mi išlo na nervy, že sa do mňa stará. A teraz mu vyčítam, že sa do mňa nestará.
Rozprával vám rozprávky?
Veľmi veľa. Mal som to rád.
Pomáha vám nejako dodnes?
Samozrejme, že mi pomáha. V profesii aj v súkromnom živote.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Keď bol čas a my sme ako rodina boli spolu. Prežívali sme pekné rodinné chvíle.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Asi keby sa mi podarilo zrežírovať dobré predstavenie.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
Viem, ale nepoviem. (Smiech.)
Michal Vajdička (26) študuje vo štvrtom ročníku réžiu na VŠMU. Režijne pripravuje Mrožkovu Zábavu v Mestskom divadle U čierneho havrana. Okrem toho na škole chystá predstavenie hry írskeho dramatika McDonagha Osirelý západ. V posledný augustový týždeň sa na budúce leto plánuje oženiť. Jeho nastávajúca je herečka.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
