Maliarka Lucia Tallová našla svoj obľúbený obraz medzi dielami Josefa Bolfa
Chlapec s veľkými očami leží pod stolom v tmavej izbe. Oblečený do vlastnej kožušiny, ktorá ako keby čakala na pohladenie, stočený na kábloch od počítača, ktorého monitor žiari na zapratanom stole. Čierna a ružová, na polici lebka a v pozadí za oknom nehostinný svet.
„Hľadala som niekoho z nášho československého regiónu,” rozpráva slovenská výtvarníčka Lucia Tallová.
„Rozmýšľala som aj nad slovenskými autormi, ale viete, ako to je. Keď spomeniete jedného, druhému to môže byť ľúto. Tak som si trochu alibisticky vybrala českého autora. Nemám stálicu, ktorú by som mala rada desať rokov. Naopak, často sa to mení, podľa obdobia, podľa toho čo robím, podľa výstavy, ktorú uvidím. Ale Josef Bolf, ten je stabilný. Prvýkrát som sa s ním stretla na vysokej škole, keď som v druhom ročníku brigádovala v galérii Bastard u Petry Feriancovej. Bola to výstava viacerých autorov, ale z celej výstavy bol pre mňa dôležitý iba tento jediný obraz. A neskôr som videla jeho sólovú výstavu v Prahe. Potom som ho už vyhľadávala cielene vždy, keď sa dalo.”
Bezhlavý jazdec
Josef Bolf bol členom skupiny Bezhlavý jazdec a patrí k najznámejším a najpredávanejším autorom svojej generácie v Česku. „Má diela, kde aj sa viac rozmaľuje, ale v tejto sérii sa striktne držal čierno-ružovej farebnosti. Je to klasická technika, ktorú sme aj my museli robiť na výtvarnej výchove na základnej škole. Na papier alebo v jeho prípade na plátno sa voskovou nanesie podklad, ten sa potom zatrie čiernym tušom a obraz vzniká rytím ihlou. To rypkanie mi pripadá, ako keď ideš niekomu pod kožu a veľmi mi to pasuje k jeho motívom,“ hovorí maliarka.
Bolf často pracuje s deťmi. Na tomto obraze je interiér, asi detská izba, ale na niektorých iných jeho obrazoch nájdeme aj školské ihrisko, telocvičňu, jedáleň. „Vždy tomu podľahnem. Tým, že odkrýva naše fóbie a neurózy s melanchóliou, ktorá je prepojená s intímnym vstupom do hlavy autora. Pôsobí to veľmi sebaodhaľujúco. Tá osamelosť na obraze mi pripomína vyprázdnené krajiny na mojich obrazoch, ten pocit posledného človeka na svete stojaceho na kraji čierneho jazera,“ približuje svoje prepojenie s Bolfom Tallová.
Josef Bolf, Sám doma, 92 x 94 cm, voskový pastel, olej a tuš na plátne, 2006
Každý má svoj skrytý strach
Paradoxne je to, napriek témam, veľmi dobre predávaný autor. Človek by si povedal, že taký depresívny obrázok by doma nemohol mať. Tallová to však vysvetľuje tým, že preto, lebo je to také úprimné, sa s tým veľa ľudí dokáže stotožniť, nasadiť si to na svoju spomienku z detstva. Asi každý má svoj skrytý strach alebo fóbiu.
Toto je vlastne jemnejší z jeho obrázkov. Má aj oveľa drsnejšie veci. Osamelý chlapec s veľkými očami má kožúšok, ktorý by ste chceli pohladkať. Na stole chaos technických vecí, ale na Luciu Tallovú pôsobí hlavne temnota v týchto obrazoch. „To mi je veľmi blízke. Sama trpím rôznymi fóbiami a viem, že spomienky na to, ako som prežívala strach, sú vždy horšie, ako to naozaj bolo. A aj preto sú príbehy na obrazoch posunuté až do polohy hororu. Presne tak, ako naše sny a spomienky prekrucujú skutočnosť k tomu horšiemu,“ komentuje.
Podľa Tallovej to o nás hovorí veľa a pre ňu je to dôležitejšie, ako, povedzme, umelecké diela, ktoré trefne komentujú politickú situáciu. „Mne sa vždy viac ráta, keď autor ide zo seba. Koniec koncov aj u Boba Dylana platí, že jeho najlepšie pesničky boli tie najmenej angažované. A navyše smutné príbehy sú krajšie ako tie veselé a šťastné. A to aj v knižkách alebo vo filme.“
České večerníčky
Lucia Tallová vidí na tomto obraze pražské sídlisko, ale pokojne by to mohlo byť bratislavské sídlisko, na ktorom vyrastala ona sama.
Nakoľko dnes funguje u mladej generácie prepojenie v rámci česko-slovenského priestoru? „Čo sa týka výstav a spoločných projektov, tak to určite funguje. Až človek ani nerozlišuje, kto patrí na slovenskú a kto na českú scénu. Máme spoločnú minulosť, spoločné vizuálne základy, spoločné príbehy, blízke jazyky. Rozumieme si. Aj keď u nás je maľba možno skôr formálna a vyčistená, v Česku sa viac robil bad painting, niečo špinavé. Sú tam rozdiely. Ale to, že je tu stále prepojenie, je veľmi dobre a dúfam, že nezmizne. Bolfove obrazy sú mi blízke možno aj preto, lebo mi pripomínajú české večerníčky, na ktorých som vyrastala.“
Juraj Kováčik, autor je editor hentak.sk
Autor: Juraj Kováčik
