Dennodenne kreslí, sústavné kreslenie považuje za akúsi hygienu. Kresbe pritom prisúdil aj mnohé ďalšie charakteristiky, takže sa stala prostriedkom aj jeho maľby a ďalších výtvarných disciplín. Solitér patriaci medzi najkomplexnejších slovenských výtvarníkov. Laureát mnohých ocenení, ktorý tvrdí, že všetko, čo sa mu v živote podarilo, je zásluha cudzích ľudí. MIROSLAV CIPÁR.
V Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy máte až do začiatku marca veľkú retrospektívnu výstavu, ku ktorej vyšla aj krásna monografia. Na rozdiel od vašich predošlých expozícií tentoraz sa predstavujete výlučne ako maliar. Ako s odstupom niekoľkých týždňov od vernisáže vnímate túto retrospektívu?
Možno vás prekvapím, ale nie som celkom spokojný. Samozrejme, teším sa z výstavy, ale mám isté výhrady. Nechal som sa presvedčiť, že to bude retrospektíva, a to slovo býva spojené s nekrológom, čo ma veľmi nenadchýňa, na to ja ešte nemám chuť. A predstavoval som si, že to bude výstava, ktorá reflektuje aj nejaké iné veci z minulosti, ktoré by ju doplnili.
Čo vám tam chýba?
Rozhodujúca vec, ktorá poznačila výstavu, je, že sa úplne zamietla možnosť dokumentovať obdobia aj iným materiálom ako obrazmi, to znamená kresbami, grafikou, priestorovými projektmi. Sú tam časové úseky, ktoré nie sú maliarsky zdokumentované, pretože nemajú byť čím. Na druhej strane som zvyknutý dennodenne kresliť, stále mám na stole pripravené nástroje, považujem sústavné kreslenie za akúsi hygienu, potrebujem to každý deň znova zopakovať a púšťať sa do ďalších dobrodružstiev. A mám dojem, že toho mimomaliarskeho diela, ktoré tam mohlo byť, je dosť. Preto mi to tam chýba.
Ale to už bolo dané zadaním či názvom výstavy, nie?
Veď hej, ale napríklad teraz som videl výstavu Georgea Baselitza vo viedenskej Albertine, a tam sú kresby vedľa obrazov. Je to len vec pohľadu, či tie kresby predstavujú dôležitú etapu, ktorá robí premostenie medzi jednotlivými časťami, alebo je to niečo samostatné, čo nemá význam dokumentovať.
Vráťme sa k maľbám. Ako vznikajú, kedy si poviete, že teraz je to ono, a obraz už necháte na pokoji?
Niekedy, keď mám šťastie, sa to podarí hneď, inokedy to trvá dlho a niekedy je to neúspešné. Môj spôsob práce je impulzívny, občas podlieham sebakritickým vlnám, ktoré ma dokážu vrátiť úplne naspäť a zlikvidovať všetko namaľované a začať znova. Uvedomil som si, že vrstvenie etáp, ako sa obraz vyvíja, alebo ako sa znova vracia k tomu dobrému, čo je tam naspodku, to je vlastne môj spôsob práce. Omnoho radšej robím komentár k niečomu starému, teda premaľovávam, domaľovávam alebo nadväzujem na niečo, čo som našiel zaskriňou. Rád objavujem to, čo už je, a ja sa k tomu chcem ďalej vyjadriť, poznačiť to. Cítim asi niečo podobné ako sprejeri.
Takže najťažšie je začať‚na zelenej lúke‘, teda na nedotknutej bielej ploche?
Tú priam neznášam a pripravené ‚našepsované‘ plátno je mi až fyzicky nepríjemné. Preto obyčajne začínam maľovať na prírodnom materiáli, na plátno natiahnem napríklad jutu.
Kurátor výstavy a autor monografie Ivan Jančár priznáva, že spočiatku reagoval s miernymi rozpakmi na niektoré vaše obrazy, ktoré mu pripomínali tvorbu iných autorov, a až časom zistil, že ‚Cipár začína tam, kde iní končia‘, že nachádzate cestu zo zdanlivo slepých uličiek.
To je lichotivé, ale na začiatku tohto uvažovania, porovnávania som bol ja. Sám som priraďoval k sebe podobné diela – svoje a iných autorov. Videl som to v mnohých monografiách, napríklad u Antoni Tapiesa, kde sa niektoré diela porovnávajú s príbuznou tvorbou Joana Miróa a ďalších. Páčilo sa mi to ako priznanie toho zdroja. Je predsa prirodzené, že na mňa niečo pôsobí a chcem s tým polemizovať, odpichnúť sa, vojsť do toho hlbšie. A názory, že sa to podobá? No a prečo by sa to nepodobalo? To sú vedomosti, ktoré mám ja aj iní a neviem, prečo by som sa mal od toho izolovať.
Patríte k najkomplexnejším a najkompletnejším slovenským výtvarníkom, a hoci ste zrejme najznámejší ako ilustrátor, typograf či grafický dizajnér, vy sa cítite predovšetkým maliarom.
Áno. Základ je ten, že som študoval maľbu, dokonca monumentálnu maľbu. Chcel som byť maliarom a aj moji pedagógovia chceli, aby som bol maliarom.
Prečo potom tá cesta k maľbe nebola celkom priamočiara?
Štúdium monumentálnej maľby ma programovo predurčilo do kontaktu s investormi a architektmi, no niektoré ich nefér požiadavky a praktiky ma znechutili. Odmietol som sa na nich podieľať. V tom čase som už bol zavedený ilustrátor, od tretieho ročníka som robil knihy, a keď somskončil školu, mal som už za sebou takú produkciu, že som si mohol povedať – som ilustrátor. Bolo to príjemné, ilustrovanie sa silne podporovalo, monopolné vydavateľstvá mali peniaze, vydávali sa výpravné knihy. K ilustrovaniu sa pridružil aj grafický dizajn, objednávok bolo veľa, tam sa začalo to moje pravidelné permanentné pracovanie. No práve vtedy nastal v mojom živote rozpor a moje predchádzajúce konštatovanie dostalo trhliny. Som ilustrátor alebo nie som? Som len ilustrátor, dizajnér, alebo aj maliar?
Zjavne vás lákala odpoveď – som maliar. Čo jej bránilo?
Potreboval som to dokumentovať, ale nemal som ateliér, pracoval som v byte, bolo s tým spojených veľa problémov, ale dôležité bolo, že som stále túžil maľovať. Tak som maľoval na malé formáty, no to nebolo ono, predstavoval som si, že sedím v ateliéri pred obrazom a rozmýšľal nad ním. To sa mi splnilo až začiatkom deväťdesiatych rokov, keď som si v záhradke pri dome postavil malý pavilónik, ateliér, a tam som to potom už mohol s maľbou naplno rozbehnúť. Dovtedy to bolo také nijaké, podviazané.
Pri maľbe a vôbec pri voľnej tvorbe ste sám sebe pánom, ale práca na objednávku, napríklad tvorba loga či ilustrácií, je do istej miery zväzujúca. Neprekáža vám to?
Pri voľnej tvorbe je, samozrejme, sloboda, tam som objednávateľom ja, ale pri logu či ilustrácii bolo jasné, že vstupujem do nejakého vzťahu, no napriek tomu si myslím, že ilustrácia môže byť aj polemická. Nemusí byť súhlasná, ja môžem vyjadrovať iný názor na tú istú tému. To sa mnohokrát stalo, že som si dovolil také výtržnosti.
Vydavatelia a autori to akceptovali?
Mal som výhodu, že už som bol uznávaný ilustrátor, ale napríklad pri Rúfusovej knihe Chlapec maľuje dúhu vznikol ‚poprask‘, že som si to dovolil práve u tohto veľkého básnika. Ja som však len prevzal úlohu toho chlapca, ktorý maľuje dúhu, chcel som byť ním a nie tým, kto ilustruje Rúfusa. Bolo to nedorozumenie, ale pekné nedorozumenie, ktoré posunulo moje uvažovanie a odvahu trocha ďalej v tom, čo si môžem dovoliť, čo mi akceptujú, hoci sa pri tom vrtia.
Rúfus sa vrtel?
Jeho manželka je moja spolužiačka z gymnázia, takže tie vzťahy boli dobré. Pravda, on mal predovšetkým svojich miláčikov, ktorí mu ilustrovali knihy, Igora Rumanského, Milana Laluhu.
Ste človekom skôr spokojným, optimistom, alebo ste mali aj obdobia, keď ste nevedeli, ako ďalej?
Samozrejme, boli obdobia, keď som bol na dne. Vtedy sa zjavilo viacero dôležitých ľudí, ktorí povedali, že sa nemám báť, že nemám dôvody na to, aby som znižoval hodnotu svojej práce. Vďaka nim som dospel k poznaniu, že všetko, čo sa mi v živote podarilo, je zásluha cudzích ľudí. A všetko, čo sa pokazilo, je moja zásluha. Samozrejme, je to generalizované, ale je to tak.
V roku 1989 ste sa stali jednou z ťažiskových osobností nežnej revolúcie. Vo vašom dome sa písalo v nedeľu 19. novembra prvé vyhlásenie Verejnosti proti násiliu.
Ráno mi telefonoval Rudo Sikora, že sa treba stretnúť a reagovať na brutálny zásah polície na pražskej Národnej triede. Hneď po malej omši som súhlasil a u nás sme spísali prvý text. A keďže som mal kľúče od Umeleckej besedy, podvečer sa nás tam stretlo už asi päťsto, umelci, intelektuáli a ďalšie osobnosti spoločenského života. Prečítali sme tam výzvu, ktorou sme podporili pražský štrajk divadelníkov.
Boli ste členom Koordinačného centra VPN, nemali ste ambíciu vstúpiť do politiky?
Nie. Pripadalo mi zvláštne rozhodovať o štáte, o vláde, nikdy som nechcel viesť niekoho iného, veď ja neviem viesť ani seba (smiech). Tvorím, robím to, čo viem.
Tesne po rozpade Československa ste sa k politike vyjadrili aj vytvorením prvého loga vznikajúceho denníka SME, vtedy jediného protimečiarovského média na Slovensku.
To bola fakt rýchlovka, ale ja mám rád takéto výzvy, odjakživa rýchlo pracujem. Vymyslel som, že sa logo na každý deň menilo – SME na pondelok, na utorok atď., čím sa slovným spojením ‚SME na‘ zachovala aj nadväznosť na pôvodný denník Smena.
Vytvorili ste množstvo známych logotypov, vašou zásluhou sa názor na tento grafický prvok posunul výrazne ďalej. Pretrváva váš vzťah k logu aj po jeho vytvorení?
Samozrejme, len si občas smutne pomyslím napríklad na autorov znelky, čo je istá zvuková obdoba vizuálneho loga, ktorí berú za svoju dávnu prácu tantiémy. Ja keď napríklad každoročne vidím plagát Bratislavských hudobných slávností, uvedomím si, že nedostanem ani pozvanie na koncert.
Existuje nejaký vzťah medzi tvorbou loga a maľbou?
Logo ju ovplyvňuje, je to ideálne stretnutie prísne racionálneho prvku s mojou kresliarskou rozvláčnosťou. Užitočné korigovanie.
V súčasnosti sa u nás konečne buduje múzeum dizajnu. Jeho iniciátor Ľubomír Longauer si pochvaľuje, že ho zásobujete množstvom kvalitného grafického dizajnu.
Veľmi rád, veď nič neovplyvňuje vizuálnu podobu tohto sveta tak ako grafický dizajn. Longauer urobil to, čo už dávno mali spraviť kunsthistorici. Keď argumentovali, že treba zbierku, on povedal: Ja ju mám. A stále ju rozširuje, oslovuje autorov, pátra v archívoch.
No vy máte pre múzeum dizajnu nielen plagáty či logá, ale aj stroj, na ktorom sa u vás písalo spomínané prvé vyhlásenie VPN.
To je legenda na pokračovanie. Kedysi som išiel autom z Kysúc cez Považskú Bystricu a tam som v Priore uvidel krásny oranžový kufríkový písací stroj Olivetti Valentine. Mali však zatvorené, tak som tam nasledujúci deň nasmeroval svokra vlakom, aby mi ho kúpil. Keď som neskôr navštívil MOMA v New Yorku, na výstave najlepšieho dizajnu storočia som uvidel presne takú istú oranžovú valentinku. Tú moju mi potom František Mikloško kázal odložiť ako pamiatku na VPN a revolučné časy. No a nakoniecskončí v našom múzeu dizajnu.
Nebude vám za ňou ľúto?
Trochu asi áno, ale s radosťou ju venujem. Už sa teším na ten veľký deň darovania.´
