Henri Cartier-Bresson. FOTO - ČTK
V bratislavskom Pálffyho paláci sa začala v rámci Mesiaca fotografie veľká retrospektíva francúzskeho fotografa, ktorá potrvá do 15. decembra Existuje fotografia, ktorú Henri Cartier-Bresson urobil pri oslobodzovaní koncentračného tábora. Moment, v ktorom zúrivá žena spoznáva v inej žene tú, čo ju prezradila gestapu. „Tá scéna sa mi odohrala pred očami. Mal som v ruke fotoaparát a všetko, čo som vedel urobiť, bolo stlačiť spúšť,“ hovorí Henri Cartier-Bresson.
Od mladosti je slávny, celý život vystavuje v múzeách a galériách. Je to nespochybniteľný „pápež fotografie“. Hovorí: „Je to to isté, ako keď si spisovateľ vedie denník. Niekde ste a zaznamenávate, čo vidíte. Nie je to práca, ale činnosť. Existuje nádherná kniha Právo na lenivosť. Prácu nenávidím, naproti tomu činnosť je nádherná. Napríklad ďubkať jedným prstom hop-hop alebo stlačiť spúšť v zlomku sekundy. Nič nedokazujete, nič nechcete povedať.“ Jeho veľká retrospektívna výstava 150 fotografií je práve sprístupnená v Bratislave, hoci oficiálna vernisáž je až 2. novembra. Potrvá do 15. decembra.
Nedeľa na brehoch Marny, Francúzsko 1938. FOTO - (c) HENRI CARTIER - BRESSON / MAGNUM PHOTOS
Peng!
Na každej z výstav svetovej novinárskej súťaže World Press Photo vidíte fotografie tej istej agentúry Magnum, ktorú pred štyridsiatimi rokmi založil aj Henri Cartier-Bresson. Magnum vzniklo z nutkania „byť pri tom“ a pravdivo „podávať svedectvo“. Ale zamrazí vás, ako sa zmenilo. Z pôvodnej túžby zachytávať iba tie rozhodujúce, aj keď nenápadné okamihy, sa postupne stala zásada zachytiť to najbrutálnejšie.
„Pre mňa boli vždy najťažšie portréty. Je to ako pri súboji, keď chcete zabiť - obeť sa pýta, kam mierite. To strieľanie ma aj tak vždy lákalo viac než hotový obraz. Peng! Je to celé ako poľovačka - poľovník chce, aby obeť spadla pekne a neskončila v kríku s prekríženými nohami. Znovu a znovu som sa pokúšal inštinktívne uhádnuť správny okamih.“ To sa mu podarilo - štyridsať rokov chodil po zemeguli a vždy bol v rozhodujúcej chvíli na rozhodujúcom mieste.
Úprimní katoši
Narodil sa roku 1908 a od detstva maľoval. Neznáša interview a v podstate zostáva tajomstvom. Ale deväťdesiatštyriročný Cartier-Bresson v rozhovore pre televíznu stanicu ARTE dlho rozprával o rodičoch. O nich hovorí rád, so zaujatím, s obavou, aby dobre vysvetlil, kto boli. „Katolíci-ľavičiari! Úprimní ‚katoši‘, ktorí verili v spravodlivosť, charitu, toleranciu. Koniec koncov, keď to domyslíme, kresťanské princípy neboli také vzdialené komunistickým.“ A hovoril tiež: „Moji rodičia sa hanbili peňazí.“ Mali rodinný podnik a neboli chudobní, ale peniaze im boli „podozrivé“ a dali sa akceptovať len pre charitu a cirkev.
Matka mu dávala čítať knižky, potom donekonečna spolu diskutovali. Provokovala ho, on odpovedal, argumentoval, rozohňoval sa, ona odolávala, on ju porážal a ona sa nechala. „A potom zamávala rukami, ako keď chcete zastaviť súboj: Dosť, prestaň, ešte nakoniec začnem pochybovať!“ Vtedy Henri triumfoval. Pretože každá debata sa vždy nakoniec zvrtla na vieru.
Bol neposlušný od narodenia. Pokiaľ ide o vieru jeho rodičov, ktorú mu tak veľmi chceli sprostredkovať: „Nikdy som neveril. To bolo vylúčené! Napriek nedeľným omšiam, kázňam, večerným modlitbám, napriek viere mojej mamy, čistej ako viera prvých kresťanov. Ja som neveril. A hotovo. Princíp jediného Boha mi pripadal arogantný. Predstava, že keď sa budem snažiť, viera príde, sa mi zdala byť vyslovene šibnutá. Hovorí sa - vyrastieš, a ono to príde! No, neprišlo.“ Mal v sebe svoju vlastnú silnú „osobnú etiku“ - neznášanlivú k moci, anarchistickú. Jeho veriaci rodičia ju v ňom zažali otvorenosťou a úctou k jeho životu.
Leica na celý život
Keď odišiel z domu do Afriky, mal dvadsaťdva rokov. Vášnivo kreslil a ešte nevedel, že spoločníkom mu bude celý život jeho Leica. Keď sa začiatkom tridsiatych rokov vrátil z Afriky, začal fotografovať. Bol v Spojených štátoch, Mexiku, Číne, Indonézii, na Kube aj v Sovietskom zväze.
Dnes skôr sporadicky portrétuje a kreslí. „Niekedy treba začať rozmýšľať aj o tom, že sa stiahnete. Je síce pekné byť bohatý, známy a vplyvný a ja som za to vďačný, ale aj sa to ťažko znáša. Som anarchista. Moc je čosi hrozné,“ povedal.
Zásadám Magna bol vždy dôsledne verný. Práve tým je jeho výstava, aj on sám, zaujímavý. Jeho fotografie pripomínajú to, čo bývalo také cenené, že si o tom novinári aj ich čitatelia mysleli, že to môže zmeniť svet. A nepriamo odpovedajú, čo cenné zostalo: patrí k nemnohým fotografom zobrazujúcim svet, kde si ľudia ešte rozumejú. „My fotografi sme ako vreckári, berieme iným niečo a oni si to takmer nevšimnú. Ale to aj vraciame. Pripravujeme výstavy, uverejňujeme knihy. Stáť v kontakte so svetom je fyzický akt. Zážitok prítomnosti nemôže nahradiť. Teraz žijeme vo svete, ktorý sa virtuálne rozpúšťa. Virtuálny svet je niečo také hlúpe! Aby sme znovu nabrali sily, musíme sa predsa len dotýkať zeme! A fotografovaním sa dotýkame zeme.“
Svet sa rúca
Slávna Agentúra Magnum bola zaregistrovaná 22. mája 1947 v New Yorku, ale podľa Jeana Lacoutura sa začína jej príbeh už roku 1934 v Paríži, keď Henri Cartier-Bresson a David Seymour vďaka pohotovému kinofilmovému fotoaparátu Leica začínali so zachytávaním „rozhodujúceho okamihu“.
Oni dvaja a Robert Capa si potom v štyridsiatom siedmom pripili na agentúru šampanským, čo sa volalo Magnum, a tým mali aj názov pre vybrané spoločenstvo, ktoré svojim členom zaisťuje servis, ale zároveň zaručuje slobodu tvorby. Výhody členstva sú skôr prestížne než finančné. Negatívy tu boli vždy posvätné a nedotknuteľné. Neuznávali výrezy pri zväčšovaní, považovali to za manipuláciu.
O Henrim Cartierovi-Bressonovi sa píše, že z fotografickej reportáže urobil aristokratickú záležitosť. Magnum dnes komentuje: „Je zvláštne, že ešte existuje, toľkokrát sme takmer skrachovali. Robert Capa býval v drahých hoteloch a rozdával hodvábne blúzky každej slúžtičke. Zúrili sme, ale potom sme zistili, že práve on nám zabezpečuje existenciu.“ Ako? „Bol to dobrodruh. Vedel zohnať prácu, poznal bohatých a mocných ľudí. A základom bol David Seymour. Ten bol najschopnejší.“
Putovná kolekcia Henriho Cartiera-Bressona je vždy udalosťou sezóny, nech je kdekoľvek. Na niektoré vernisáže príde osobne. Výstavou prechádza bez slova a anonymne, verejne vystupovať nechce. „Keď je človek známy, tak je to tak, ako keby ste z hlbočiny vylovili rybu a položili ju na rečnícky pult. Celý život som si dával pozor, aby som zostal neznámy a mohol lepšie pozorovať. A jednoducho nemám rád, keď so mnou robia to, čo ja robím s inými.“
Fotografom utekal, tisíckrát sa zrazil s indiskrétnym alebo jednoducho zvedavým objektívom, ktorý si chcel ukradnúť jeho podobu, ale vždy sa vzoprel, sklonil hlavu alebo si zakryl tvár. Jeho priatelia to dobre vedeli, bavili sa, lebo to vyzeralo ako koketéria, ale bola to len ochrana slobody - samotná podmienka jeho talentu urobiť sa neviditeľným, nedať sa spoznať. Niekoľko jeho portrétov ale predsa len existuje. Veľmi vzácnych.
