Predstavte si správu v štýle „zabil družku sekerou“, len namiesto slovenského Horehronia dosadíte USA.
V augustový pondelok 1969 väčšina účastníkov hudobného festivalu Woodstock už bola preč, na zničenej farme zostávali hory odpadkov a posledných 80-tisíc ľudí, čo sa v kalné ráno zviechali a rozmýšľali ako z tejto afterparty domov.
Vtedy prišiel nečakaný zážitok. V ikonickom bielom šate, s bielou gitarou a purpurovou šatkou cez vlasy zahral koncert Jimi Hendrix - a úplne nakoniec nechal zaznieť pesničku Hey Joe.
Legendárny gitarista do svojej predčasnej smrti nahral množstvo skladieb, ale žiadna nemá toľko coververzií. Je ich vyše tisícpäťsto. Prečo až tak veľa?
Možno preto, že ju – ako jednu z mála vecí od Hendrixa – zvláda zahrať začiatočník v úprave pri táborák (akordy E-C-G-D-A), nemusí hrať na gitare zubami či divoko sólovať. No menej je známe, že autorom nie je Hendrix.
Autor? Ľud
Hey Joe
Hey Joe, where you goin' with that gun of your hand
Hey Joe, i said where you goin' with that gun in your hand, oh
I'm goin' down to shoot my old lady
You know i caught her messin' 'round with another man
Yeah, i'm goin' down to shoot my old lady
You know i caught her messin' 'round with another man
Huh! and that ain't cool
Huh hey hoe, i heard you shot your mamma down
You shot her down now
Hey Joe, i heard you shot your lady down
You shot her down in the groud yeah!
Niektorí ju pokladajú za ľudovú pesničku, hoci v archíve starého amerického folklóru nefiguruje. Jimi Hendrix svoju verziu volal „bluesovým aranžmánom sto rokov starej kovbojskej piesne“ a vravel to s iróniou.
Hey Joe (niekedy Hey Joe, Where You Gonna Go?) bol totiž v jeho časoch bežne rozšírený rockový štandard. V rôznych verziách, žánroch a podaniach muzikantov znel naprieč celou Amerikou.
Je to vlastne kriminálna balada. Predstavte si správu v štýle „zabil družku sekerou“, len namiesto slovenského Horehronia dosadíte americkú Južnú Karolínu a vražedný nástroj vymeníte za strelnú zbraň.
Pesničkový Joe – v americkom slangu všeobecne označenie muža – pomstil ženskú neveru a uteká do Mexika. „Kam utekáš, Joe?“ spytuje sa chór a páchateľ odpovedá.
Pomalšie obrátky
Autorstvo si pripísali viacerí, no každý, kto sa tváril ako autor, pieseň iste nezložil, nanajvýš ju objavil a pomohol jej šíreniu.
Autorské práva na seba v roku 1962 šikovne zaregistroval neznámy pesničkár Billy Roberts, no vysvetlenia, ako prišiel k pesničke, zneli málo vierohodne.
Faktom je, že v polovici desaťročia už z nej bola obľúbená výbava surf-rockových kapiel západného pobrežia USA. Nemusíme vedieť, či ju po prvýkrát nahrali zabudnutí The Leaves, alebo The Surfaris.
Napokon ešte pred prerábkou The Jimi Hendrix Experience sa ocitla na nahrávke mnohých ďalších interpretov vrátane The Byrds a ich albumu Fifth Dimension. Tak prečo ju spájať s menom Hendrix?
Ak si dnes prehrávate staršie verzie na YouTube, je to rýchly rokenrol, znejú príliš tanečne, možno, že až bezducho. Takýto bol Hey Joe z hitparády, no dosť inú úpravu poznali vtedajší folkoví pesničkári. Napríklad Tim Rose hrával na akustickej gitare pomalú a precítenú baladu.
A bola to práve táto verzia, ktorá najviac ovplyvnila Hendrixa. Sprievodného neznámeho gitaristu, čo prišiel do mesta New York za sólovou kariérou.
Živý album Live at Woodstock vyšiel posmrtne v roku 1999. Foto - Profimedia
Obyčajný klub
Dvaja muži, bez ktorých by to nešlo, sa stretli v auguste 1966. Jimi Hendrix bol lokálnou hviezdou kaviarenskej scény bohémskej štvrte Greenwich Village. Bývalý basgitarista britskej skupiny Animals Chas Chandler bol v New Yorku na návšteve a hľadal talenty.
„Počul verziu Hey Joe od Tima Rosa a dospel k presvedčeniu, že ak nájde interpreta, čo coververziu pesničky nahrá v Británii, bude to hit ako remeň,“ píše v knihe Pokoj plný zrcadel novinár Charles C. Cross.
Podnik s názvom Café What? na MacDougal Street, kde Hendrix hrával, bola obyčajná pivnica, no ako zistil producent, tento tip stál za to. Vrchol prišiel, keď spustil v originálnej úprave pesničku Hey Joe a Chandler sa rozparádil tak, že na seba prevrhol mliečny koktail (klub nemal licenciu na predaj alkoholu).
„Okamžite som vedel, že je to najlepší gitarista, akého som v živote počul,“ spomínal producent, ktorý sa stal manažérom Hendrixa a spolutvorcom jeho úspechu. Bol to práve on, kto ho zobral do Londýna, kde celú rockovú scénu prevrátil naruby – a potom pokračoval v dobývaní USA.
The Jimi Hendrix Experience, vľavo Mitch Mitchell (bicie), vpravo Noel Redding (basgitara).
Čierny Elvis
Prečo to šlo tak kľukato cez Britániu? Dnes si to vieme iba ťažko predstaviť, aké prísne rozdelené boli scény americkej populárnej hudby.
Dovtedy tak nikto neprekročil hranice žánrov a rasové bariéry. Jimi Hendrix nepasoval do škatuľky černošského rhythm and blues, ale ani do belošského rocku. Skombinoval oboje, stal sa prvou čiernou globálnou hviezdou a navyše černošským muzikantom v sprievode dvoch bielych Britov v kapele.
To všetko znamenalo nasledovnú postupnosť mét, ktoré musel dobyť – newyorské biele publikum, rockový Londýn a až potom celé Spojené štáty. Slávu tam mu získal až festival Monterey Pop po návrate z Británie v roku 1967.
V Anglicku už medzičasom slávil úspech prvý singel. Pesničku Hey Joe nahrala skupina The Jimi Hendrix Experience (basgitara Noel Redding, na bicie Mitch Mitchell) len dva týždne po tom, čo sa dala dohromady. Keďže spevák si nebol istý hlasom, pod ženské zbory je podpísané populárne trio Breakaways.
Presne v deň vydania singla – 16. decembra 1966 – vystúpili v obľúbenej televíznej šou Ready Steady Go! a pesnička sa stala okamžite hitom.
Nekonečné prerábky
Do príbehu rockového štandardu sa zapísala najsilnejším písmom. Pred Hendrixom to bola všeobecne rozšírená pieseň neznámeho pôvodu. Po ňom to už boli iba coververzie Hendrixa.
A bolo ich veľa, počúvaním prerábok strávite pol života. Siahlo po nej cez štyristo interpretov vrátane Patti Smith, Red Hot Chili Peppers, Sonic Youth, Slasha či Franka Zappu a jeho paródie na hnutie hippies (Flower Punk).
Do extrému to dotiahli v Poľsku. V roku 2006 pesničku spolu hralo na námestí vo Vroclave 1572 gitaristov, ktorí vytvorili Guinnessov rekord. Ten každý rok prekonajú, predvlani ich bolo 7273. Ktovie, čo by na to vravel mŕtvy muzikant.
