Výtvarníčka Monika Pascoe Mikyšková sa zaoberá vzťahmi. Teraz však namiesto kreslenia či maľovania vyšla z ateliéru, aby sa so starými ľuďmi od sedemdesiat po takmer sto rokov rozprávala o ich prvých láskach.
S kamarátmi sa zvykneme baviť o láskach súčasných. Občas príde aj na lásky bývalé alebo na budúce, po ktorých ktosi z prísediacich túži. Predstavte si však, že by si k vám prisadol ktosi cudzí, navyše o niekoľko generácií mladší, a spýtal by sa: A kedy ste sa zaľúbili po prvýkrát?
Nestačil by mu iba rok či miesto a pýtal by sa ďalej: Pri akej príležitosti to bolo? Poznali ste sa už predtým? A ako dlho vám to vydržalo?
Na koho by ste si spomenuli? Rozprávali by ste vôbec? A spýtali by ste sa čosi podobné svojich rodičov či starých rodičov?
Mladá výtvarníčka Monika Pascoe Mikyšková to urobila. Vznikla z toho kniha Lásky, ktorú dnes uvedie v bratislavskom kníhkupectve Artforum.
Koho zaujímajú?
Monika Pascoe Mikyšková vzťahy mužov a žien väčšinou kreslí alebo maľuje. Používa na to rôzne médiá a techniky, no vlani si povedala, že musí z ateliéru vyjsť von. Že potrebuje nadhľad, vzduch a kontakt s ľuďmi, ideálne so starými ľuďmi.
„Vždy som k nim mala blízko, už od detstva. Zároveň som mala pocit, že dnes sú z našej spoločnosti odsunutí na vedľajšiu koľaj. Že zarábajúca stredná vrstva je v popredí a nepotrebuje ich. Zdá sa mi veľmi deprimujúce, že sa štát o nich nevie postarať, a čo je horšie, že nás to vlastne nezaujíma. Mladí ľudia na nich nie sú zvedaví,“ hovorí.
Najprv nemala celkom ujasnené, čoho by sa jej projekt mal presne týkať, no po čase vysvitlo, že od témy, v ktorej jej je dobre, sa nemusí veľmi vzďaľovať.
Prvá láska sa ukázala ako dobrý dôvod na rozhovor. „Je to téma, na ktorú má každý čo povedať, nezáleží pritom na sociálnom postavení ani na vzdelaní, ktoré sa človeku dostalo. Príbeh o láske má predsa každý,“ hovorí autorka.
Kniha Lásky bude v kníhkupectvách Artforum a Ex Libris v Bratislave za dobrovoľný príspevok.
Od prvej až po poslednú
Svojich respondentov nachádzala najprv v domovoch dôchodcov a v seniorských kluboch, neskôr si od kamarátov pýtala kontakty na ich starých rodičov a potom si s nimi dohovárala rozhovory. „Dobrý deň, tu je Monika, kamarátka vašej vnučky, môžem sa s vami stretnúť?“ spomína so smiechom.
Postupne prepísala dvadsať príbehov, presne tak, ako odzneli. A popri tom fotografovala predmety a prostredie, ku ktorým mali jej rozprávači nejaký vzťah.
Väčšina z nich na otázky pristúpila. „Prvá láska“ na nich pôsobila odzbrojujúco. „Mám pocit, že to pre nich neznelo záväzne. Navyše, prvé lásky sú väčšinou nevinné, preto aj väčšina z nich začína v čase, keď chodili na základnú či strednú školu.“
Nie všetky sa však končia opisom prvej lásky, niekedy sa z prvej stáva posledná, životná, osudová a inokedy ju nasledujú ďalšie, väčšie či menšie lásky, deti, vnúčatá, rozchody, rozvody, straty aj ľútosti.
Až zamrazí
Niektoré rozprávania sú strohé, pragmatické, opisné, iné idú do detailov, vytvárajú príbehom zoznámení kulisu vonkajších dejín aj vnútorných pocitov. Sú úprimné a bezprostredné. Až tak, že to miestami človeka celkom zamrazí.
Nie vždy to bolo pri rozhovoroch jednoduché, spomína Monika. Hneď prvý ju doviedol k slzám. „Nebola som pripravená na to, čo ma čakalo, potom som sa už trochu obrnila,“ priznáva.
Z niektorých stretnutí odchádzala so smútkom, iné pokračujú. Na jej prvú lásku sa vraj nespýtal nikto. „Ale zamyslela som sa nad tým – a zdá sa mi, že to už bolo veľmi dávno. Sama som zvedavá, na čo si raz spomeniem.“
Rozhovory o prvej láske dopĺňajú fotografie vecí či miest, ku ktorým majú rozprávači vzťah.
