Pre Mareka Šulíka je dieťa kľúčom k minulosti slovenského filmu.
Bol to nápad uviesť náš film, jeho dejiny, netradičným spôsobom. Dvanásť mladých režisérov pripravilo dokumenty, ktoré nejdú rok po roku, ale každý hravo ukazuje minulosť zo svojho uhla pohľadu. Posledné dva diely cyklu RTVS premiéruje v januári.
Už dnes večer (a zajtra v repríze) môžete vidieť predposledný, témou bude málo známy fenomén. Detských postáv v našom filme máme dostatok. Otázka je, či naozaj rozumeli svetu detských hrdinov.
Posunom bol Dušek
Čím hlbšie sa Marek Šulík s kolegami ponárali do archívu, tým viac boli skeptickí. „Deti našich režisérov až tak veľmi nezaujímali,“ vraví autor dokumentu Hra na dieťa.
„V desiatkach slovenských filmov pre kiná do roku 1989 väčšinou hrajú podružnú úlohu. Dieťa odráža svet dospelých, zrkadlí situáciu v spoločnosti, môže byť využité v dramaturgii, no iba zriedkavo vidíme svet dieťaťa úprimne a pravdivo. Dieťa bežne vnímame ako čistú bytosť, čo dokáže odlišovať pravdu od lži. A pre nás sa práve ono stalo kľúčom k minulosti slovenského filmu.“
Samozrejme, že si kládli otázku, kde to celé pramení. „Peknú teóriu vyslovil kritik Pavel Branko. Podľa neho to až tak veľmi nesúvisí s ideológiou, ako skôr s režisérom. Kvalitní filmári ako Štefan Uher či Stanislav Barabáš dokázali pracovať aj s postavami detí tak, že v tom dnes necítime politické pozadie.
A čím bližšie k súčasnosti, tým sa to zlepšovalo, veľký posun v 80. rokoch znamenali scenáre Dušana Dušeka. V týchto už môžete cítiť nefalšovaný záujem filmárov o vnútro dospievajúcich detí,“ vysvetľuje Marek Šulík.
Výsledkom však nebudú len zostrihané archívy. Filmári si sami našli hercov, ktorí medzičasom vyrástli zo svojich detských postáv.
„Zaujímalo nás, či tie roly nejako rezonovali v ich neskoršom živote. Napríklad vo filme o partizánoch Keby som mal pušku účinkuje malý Marián Bernát. Chceli sme vedieť, či dnešný šesťdesiatnik nezažil situácie, keď musel byť – v prenesenom zmysle – tiež akýmsi partizánom, čo za niečo bojuje alebo sa obetuje. A čo bolo zaujímavé, tie podobnosti sa tam vynorili,“ približuje Šulík.
Zabudnutý Krivánek
Podobne sa pohrali aj s komentárom filmových teoretikov, ktorý dali nahovoriť deťom.
„V závere sme pripravili stretnutie a aj tie suchopárnejšie typy pri deťoch pookriali,“ smeje sa režisér, ktorý zažil pri filme aj prekvapenia.
„Mojím osobným objavom je tak trochu zabudnutý film Deň náš každodenný. Už v roku 1969 Otakar Krivánek kombinoval dokument a hraný film spôsobom, aký je dnes veľmi populárny, no v tých časoch tak ďaleko nezašla ani česká nová vlna. Je to taký malý skvost, hoci to už režisér viac nerozvíjal.“
Cyklus Slovenské kino vznikol v spolupráci Hitchhiker films s RTVS, od roku 2010 postupne dvanásť dielov preskúmalo témy ako sex a erotika, prostredie krčmy, profesia kameramanov či ženy-umelkyne v našom filme.
Posledný diel venovaný filmovému zvuku (a tichu) sa volá Neviditeľný hrdina, režíroval ho Jaro Vojtek, premiéru má 22. januára.
