SME
Pondelok, 19. október, 2020 | Meniny má KristiánKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Architekt: Bratislava sa vyvíja dobrým smerom

Hudobníci len nariekajú, nik však nie je povinný ich hrať, tvrdí spevák Korben Dallas Juraj Benetin.

Juraj Benetin (na fotografii Gabriela Kuchtu) sa narodil v roku 1980 v Bratislave, vyštudoval Fakultu architektúry na Slovenskej technickej univerzite. Pracoval ako fotograf, grafik, organizoval výstavy, s kamarátmi si založil vlastnú reklamnú agentúru a neskôr aj ateliér Compass, v ktorom dodnes pôsobí ako spolumajiteľ a architekt. Popri tom sa venuje hudbe, 13 rokov hral a spieval v kapele Appendix, ktorá vydala jeden album, od roku 2010 je lídrom skupiny Korben Dallas (Juraj Benetin - spev a gitara, Lukáš Fila - basgitara, Ozo Guttler - bicie nástroje), ktorej vyšli dva albumy (Pekné cesty, Karnevalová vrana). Je ženatý, má jedno dieťa, žije v Bratislave.

O vás sa príliš nevie, že ste celkom angažovaný občan. V roku 2003 ste ako študenti v denníku Pravda spolu s dnešným zástupcom šéfredaktora Sme Lukášom Filom vyhrali 100-tisíc korún za najlepší projekt o tom, ako majú noviny informovať ľudí o Európskej únii.

S Lukášom sme najlepší kamaráti už od 14 rokov, teda od prvej triedy na gymnáziu. V angažovaných veciach bol vždy motorom práve on, čo vyplývalo aj z toho, že študoval právo a venoval sa veciam verejným. On robil obsah, ja zase grafickú časť. Projekt potom v Pravde celkom úspešne fungoval takmer rok.

Čo ste si kúpili za tie peniaze?

Dosť drahý a na tú dobu výborný notebook, na ktorom dodnes robím demonahrávky. Stál 50-tisíc korún, čiže som zaň dal celú výhru.

Tým sa vaša angažovanosť neskončila. V roku 2006 ste kandidovali v bratislavských komunálnych voľbách.

(smiech) To bol ďalší náš projekt s Lukášom. Vtedy ešte mohol kandidovať, lebo nerobil priamo novinárčinu, ale, ak si dobre pamätám, marketing. Šlo o projekt Občianskych liberálov, ktorý možno niekedy, keď budeme mať 50 či 60 rokov, ešte oživíme.

Ako ste dopadli?

Z kamarátov, ktorí kandidovali, som bol najúspešnejší, skončil som ako druhý či tretí náhradník poslanca. Neuspeli sme teda, ale bolo to super, lebo sme si aspoň vyskúšali, ako to celé funguje.

To asi nebola hlavná motivácia.

Ako dvadsaťšesťroční chalani sme na to jednoducho mali chuť. Našli sa normálni, mladí a vnímaví ľudia, ktorým celkom prirodzene nebolo jedno, ako to tu funguje. Základ sa grupoval okolo Lukášových spolužiakov na práve, pre mňa nebolo náročné sa pridať. Neskôr však každý začal robiť serióznu prácu, a tak sme to programovo zmrazili s tým, že jedného dňa to možno zase rozbalíme.

Video: Juraj Benetin a jeho reakcia na to, že vraj má najerotickejší hlas na našej scéne

cit.jpgPomohol nám stavebný boom pred krízou, klienti z tých čias nás držia doteraz

Prečo ste študovali architektúru? Je to pomerne náročný odbor.

Hlavne vyžaduje veľmi široký záber, ale práve preto je architektúra úžasná. Architekt môže navrhovať mestá či dizajn kľučiek na dverách, môže písať teóriu a učiť, prípadne robiť tvrdý biznis. Ja sám v nej ešte stále hľadám svoje miesto, svoje silné stránky. Áno, boli tam aj talentovky a prijatiu predchádzala dlhá, minimálne ročná príprava. Vždy som však inklinoval k výtvarnému umeniu, maľoval som a vyrezával veci z dreva.

Architektúra sa vyskytla aj vo vzdialenejšej rodine, a tak som si na ňu mohol priamo siahnuť a zistiť, o čom je. Najbližšiu rodinu však tvorili lekári. Otec je neurológ, mama pediatrička, dedo bol gynekológ, babka zase otorinolaryngologička. Ich smerom som sa však nechcel vydať.

Kým budúci advokáti musia začínať ako koncipienti pod dohľadom starších kolegov, u architektov je to neraz inak. Mnohí si po škole založia vlastné ateliéry, nechýba im však oko niekoho skúsenejšieho? Aj váš tím tvoria samí mladí.

Áno, túto stránku by som nepodceňoval, je to dobrý postreh. Na začiatku sme však mali aj skúseného človeka, konkrétne mamu môjho spoločníka, ktorá je dlhoročná architektka. Prvých päť rokov bola integrálnou súčasťou, čiže nám mal kto poradiť.

Zároveň však platí, že „mlaďasi“ sa do všetkého neraz vrhajú po hlave a vôbec sa neboja veľa makať. Určite sme sa teda veľa naučili aj na vlastných chybách, poctivo sme si to oddreli. Keby sme na to šli inak, trebárs sa na začiatku zamestnali v nejakom väčšom ateliéri, nenaučili by sme sa ani zlomok toho, čo vieme.

Nestojí úspech mnohých ateliérov mladých aj na tom, že si jednoducho pýtajú menej peňazí, čím sú vo výhode voči drahším a skúsenejším kolegom?

Určite áno, na začiatku sme aj my pracovali za oveľa nižšie sumy, než bol štandard. Základom nášho úspechu však bol stavebný boom. Trafili sme totiž to najlepšie obdobie pred krízou, keď vznikalo veľa nových stavieb.

Ešte aj počas krízy sme mali toľko rozbehnutých projektov, že sme boli schopní udržiavať sa v potrebnej pracovnej teplote bez toho, aby sme museli prepúšťať. V Bratislave bolo dosť práce a my sme boli ochotní naozaj tvrdo makať. Vtedy sme si našli klientov, ktorí nás držia doteraz.

Je to však napodiv celkom anonymná brandža. Ak na ulici zastavím 100 ľudí, možno 95 z nich nedokáže povedať jediné meno architekta. Prečo je to tak?

Dobrá otázka. Ak by som to mal veľmi zjednodušiť, vôbec by som sa nevyhováral na nekultúrnu spoločnosť, ale rovno priznal, že je to naša chyba. My, architekti, jednoducho necítime dostatočnú potrebu verejne prezentovať a obhajovať, čo robíme, či priamo nás samotných. Naša robota síce tvorí verejný priestor, v skutočnosti sme však úplne ustúpili z pozícií, ktoré by sme mali zastávať.

Konkrétne?

Architekti dnes pôsobia ako klasickí malí podnikatelia, ktorí chcú normálne fungovať a žiť, tvoriť pekné veci, ale rezignovali na pozície, ktoré sa najmä v posledných rokoch zaplnili rôznymi aktivistami. Primárne je to naša chyba, hoci možno to súvisí aj s tým, ako sa táto profesia vyformovala ešte za socializmu, keď verejná diskusia o týchto veciach nemala žiadny priestor. Architekti jednoducho nikdy neboli nútení verejne obhajovať svoje veci.

Architekti nikdy neboli nútení verejne obhajovať svoje veci.

cit.jpgAk by niekto povedal, že má Bratislavu rád, bol by za blázna

Keď sa verejnosť aktivizuje voči výstavbe niečoho nového, jej zlosť mieri najmä na developerov. Je to spravodlivé, keď oni vlastne primárne financujú „ohavy“, ktoré navrhli architekti?

Je to rôzne, vina sa sčasti hádže aj na architektov. Že je však developer vždy ten najhorší, je u nás doslova fenoménom. Doma síce nemáme telku, ale môj dedo sleduje seriál Búrlivé víno, a aj tam je hlavnou negatívnou postavou developer, ktorý chce zastavať vinohrady. Symptomatické, nie? (smiech)

Spoločnosť je, žiaľ, principiálne nastavená tak, že keď sa chystá niečo nové, určite to musí byť zlé. Tu však pripisujem vinu práve developerom, lebo aj oni by mali vedieť svoje veci verejne obhájiť. Na druhej strane sa nečudujem, že sú radšej ticho, lebo sila verejného odporu voči čomukoľvek novému je taká, že výhodnejšie je mlčať.

Hnev na developerov však máva racionálny základ – sú schopní stavať aj bez povolení, lebo veď sa to dá legalizovať neskôr, pokojne nedodržia podmienky pôvodného projektu a pridajú pár poschodí, prípadne dostavujú v lacnejšom režime. V kombinácii s ich mlčaním táto arogancia ľudí prirodzene dráždi.

Developeri sú podnikatelia, ktorí tvoria objekty vo verejnom priestore. Ľudí netrápi, že niekto robí škaredé autá alebo otrasné topánky, lebo veci časom zmiznú. Domy však ostanú. A práve tento rozdiel si niektorí developeri nevedia uvedomiť. Chcú mať slobodu robiť si na svojich pozemkoch čokolvek. Naozaj však nie sú všetci rovnakí. Väčšina developerov, s ktorými robíme my, si uvedomuje spoločenský dopad svojej práce a svojím spôsobom je na to hrdá.

Neubližuje brandži falošná solidarita? Architekti aj developeri mlčia, keď ich kolegovia sprznia nejaký verejný priestor alebo zbúrajú pamiatku bez povolenia.

To je klasika, ktorá, žiaľ, funguje v každom cechu – aj medzi lekármi, sudcami či novinármi.

Neboja sa architekti kritizovať developerov, lebo by prišli o potenciálne zákazky?

Môžu to robiť, ale s týmto rizikom. Treba si však dobre rozmyslieť, čo idem kritizovať, a najskôr si to podrobne pozrieť. Naozajstné krivdy vo verejnom priestore, ktoré sa tu udiali, v podstate ani nesúvisia s architektúrou, ide skôr o trestnoprávne záležitosti typu búranie stavieb v pamiatkovom konaní, rúbanie lesa na Kolibe a podobne. Nechcem sa však vyhovárať, architekti robia chyby, aj veľké chyby s veľkými dôsledkami.

Nemá negatívne naladenie verejnosti korene kdesi pred desaťročiami, keď sa necitlivo zbúralo bratislavské podhradie? Možno už tam vzniklo povedomie, že staviteľ s architektom sú schopní všetkého.

A možno sú tie korene v ešte hlbšej minulosti, netuším však, či to tak naozaj cíti väčšina obyvateľstva. Vychádzam z toho, že aj kritici developerov všeobecne si kupujú byty v ich novostavbách, alebo pracujú v nových biznis budovách, ktoré vyrástli kade-tade po Bratislave. Nemyslím si však, že by tam boli principiálne nespokojní len preto, lebo ide o sklenené veže. Skôr to celkovo charakterizuje náš vzťah k tomuto mestu.

Smerujete k tomu, že ľudia kritizujú z akejsi pózy, lebo sa to patrí, hoci sú v skutočnosti spokojní?

Áno. Póza je to správne slovo. Ak by niekto povedal, že má Bratislavu rád a že sa mu tu dobre žije, tak by bol za blázna. Bežné klišé je, že Staré Mesto je pokazené, sídliská sú otrasné, novostavby ešte horšie. Jediné, k čomu si Bratislavčania pestujú vzťah, je nejaká romantická predstava o tom, aká bola Bratislava kedysi. Nájsť vzťah si však musíme k tej súčasnej. Myslím si, že napriek chybám sa tých 20 rokov formuje dobrým smerom.

Čo si myslíte o myšlienke, že nové mestá treba stavať na zelenej lúke, lebo tie staré sú už nenapraviteľné? Spomínal to trebárs Le Corbusier.

Nie som veľkým fanúšikom tvorby Corbusiera, hoci ho, samozrejme, uznávam ako veľkú osobnosť. Koniec koncov, jeho portrét ako jediného architekta sa dostal na švajčiarsku bankovku. Niektoré jeho veci sa mi páčia, ale Aténska charta, ktorá celkovo formovala modernistické myslenie v architektúre, najmä myšlienka kolektivizmu, sa pomerne rýchlo ukázala ako nesprávna.

Bratislava sa napriek chybám formuje dobrým smerom.

cit.jpgArchitekti by mali verejne obhajovať svoju prácu, inak počuť len zástancov jedného extrému

Pred šiestimi rokmi ste pre SME povedali, že architekti sú odtrhnutí od ľudí a že by bolo skvelé, keby laická verejnosť do plánov zasahovala viac. Znie to logicky, ale nejde o populizmus? Architektka zo SAV Henrieta Moravčíková oponovala, že verejnosť má mať vplyv len na procesy v urbanistickom štádiu, ale nie na samotné stavby, lebo demokracia je síce dobrá vec, ale isté veci patria do rúk odborníkom.

Vtedy bolo iné obdobie. Na Západe je však úplne bežné, že architekt je nútený verejne si obhájiť to, čo navrhuje, a s tým naozaj nemám problém. Lebo keď sa to nerobí, tá údajná verejná diskusia vlastne vôbec nie je verejná. Zúčastňujú sa jej totiž len zástancovia jedného extrému.

Dnes by som svoje slová akurát doplnil tým, že verejná obhajoba vlastného projektu sa objektívne ťažko realizuje, lebo sa to obvykle končí extrémom zo strany kritikov a vôbec nie kompromismi. Aktivisti sa totiž vymedzujú najmä do krajných polôh typu „nestavať a nebúrať“, čím sa komplikuje akákoľvek konštruktívna diskusia.

Váš ateliér získal cenu Arch 2013 za bytový komplex Slnečnice. Na webe sú výhrady kritikov, že sa realizoval na zlom mieste. Vyčítajú mu perifériu bez infraštruktúry, umiestnenie vedľa rušnej cesty a v blízkosti páchnucej čističky. Nie je to práve príklad toho, že odborníci sa len ťažko zhodnú s laikmi? Ako by ste im to vyvrátili?

Takáto diskusia je predsa zdravá. Trúfam si povedať, že na tom projekte by som si dokázal obhájiť úplne všetko. Každé miesto, kde sa stavia, má svoje negatíva, a úlohou architekta je, aby s nimi počítal a pokúsil sa ich eliminovať.

Tým, čo prekážajú spomínané veci, by som odporúčal, aby si tam byty jednoducho nekupovali. Projekt je aj tak úspešný, ľudia naň reagovali pozitívne a pomerne rýchlo. Osemdesiatpäť percent bytov a domov sa predalo počas krízy, teda pred kolaudáciou. Spolu je tam pritom 72 rodinných domov a 200 bytov, stavia sa ďalších 200.

Kupujúci ocenili práve to, kde sa komplex nachádza, že je doslova opretý o les a že si môžu vyjsť rovno na hrádzu. Výhrada voči rušnej ceste je jedna stránka, v praxi to ale znamená aj dobrý prístup. Čistička má zase ochranné pásmo, v ktorom sa nesmie stavať, a my sme od neho stavali minimálne 500 metrov.

Podstatné je, či ju cítiť.

Treba sa opýtať ľudí, čo tam už pol roka bývajú. Neviem o žiadnej sťažnosti. Navyše od začiatku nášho projektu sa vie, že čistička sa bude rekonštruovať a tento problém zmizne.

Iná výhrada voči projektu bola, že je graduálny, že výstavba tam bude trvať možno 20 rokov. Nik však, logicky, nechce žiť na stavenisku. Aj preto sme architektúru nastavovali tak, aby bolo všetko hotové orientované do lesa.

Zapadá to však do Petržalky ako takej?

Projekt je zámerne koncipovaný ako kontra proti Petržalke, na jej perifériu sme chceli priniesť úplne iné veci. V Petržalke existuje päť typov domov, v ktorých žije 220-tisíc ľudí, a my si myslíme, že toľko ľudí má objektívne pestrejšie potreby na bývanie ako tie súčasné.

Zo starej Petržalky pred masívnou výstavbou panelákov tam stojí už len 100 rodinných domov. Naším projektom sme ich počet takmer zdvojnásobili. Že sme netrafili vedľa, naznačuje aj fakt, že množstvo klientov tvoria práve Petržalčania.

Aktivisti sa vymedzujú najmä do krajných polôh typu nestavať a nebúrať, čím sa komplikuje akákoľvek konštruktívna diskusia.

cit.jpgObjektívnu pamiatkovú hodnotu PKO nemá

Ako pozerá stará garda architektov na vás, mladých?

Rešpektujú, že sme deti digitálneho veku a pracujeme v úplne inom prostredí než oni v našich rokoch. My musíme robiť rýchlejšie. Ich hlavná výhrada asi bude, že ideme menej do hĺbky. Svet je jednoducho rýchly, nik na nikoho nečaká, existuje väčšia konkurencia, nik neakceptuje omyly, lebo keď ich urobíte, už vás nezavolajú do súťaže.

A naopak? Ctíte si svojich predchodcov?

Rešpekt pred nimi je zo strany mladých dosť veľký. Môj najobľúbenejší slovenský architekt je Pavol Paňák, ktorý spolu s Martinom Kusým riešil budovu Národnej banky Slovenska, nekonečnú výstavbu novej budovy Slovenského národného divadla, obaja stoja aj za rekonštrukciou Slovenskej národnej galérie na nábreží.

Sú to takí národní architekti, Paňák je doslova výnimočná architektonická osobnosť. Rešpektujem však aj iných, asi by som však nemal menovať, lebo na niekoho určite zabudnem.

Tak skúsim ja. Čo hovoríte na Slovenskú národnú galériu od Vladimíra Dědečka? Laici ju často vnímajú kontroverzne, od architektov som však počul iba chvály.

Je to výnimočné dielo neskorej slovenskej moderny. Dědeček patrí do skupiny výnimočných architektov k Matušíkovi, Svetkovi či Milučkému. Všetci z nich majú na konte veľa zaujímavých vecí. Vo vtedajšom spoločenskom zriadení však disponovali aj obrovskou a neprirodzenou tvorivou mocou – čo si povedali, to dosiahli. Vďaka tomu vzniklo aj veľa čudných a nie veľmi dobrých vecí.

Národná galéria však medzi ne nepatrí, hoci už jednoznačne potrebuje rekonštrukciu. Ak sa urobí podľa návrhu, ktorý je k dispozícii, bude to krásne centrum kultúrneho aj spoločenského života.

Áno, na nábrežnej fasáde zvonku pôsobí ako päsť na oko, ale z mestskotvorného princípu je skvelá, doslova vťahuje ľudí dovnútra. Na druhej strane asi platí, že ak verejnosť takúto dôležitú verejnú stavbu neprijme ani po desaťročiach, nech by bola po architektonickej stránke akokoľvek úžasná, asi to nie je veľmi dobrá verejná stavba. Preto verím, že svoje najlepšie roky ešte len zažije.

Čo centrála VÚB od architekta Bahnu na Nivách?

Podieľal sa na nej aj Ľubo Závodný, u ktorého som istý čas pracoval. Samotný koncept nemá žiadnu urbanistickú chybu. Budova vznikla na križovatke mestských radiál, kam výšková stavba patrí. Architektúra v detaile zodpovedá dobe, v ktorej vznikala. Má takmer 20 rokov a potvrdzuje sa, že je to dobrá stavba.

Istropolis na Trnavskom mýte?

Architektonicky možno zaujímavý, ale funkčne nedobre vymyslený komplex. Bol šitý na mieru odborárskym stretnutiam, pre budúcnosť sa však ukázal ako neflexibilný. Pomer reálne využiteľných miestností s chodbovými a inak stratovými priestormi je nastavený zle. Vďaka tomu je na hlavu postavená celá ekonomika budovy.

Podobne je to s budovou rozhlasu – obrátená pyramída je famózny a zapamätateľný nápad, ale keď sa raz nedá uživiť, niekde je chyba. Kancelárie v takomto type budov sú jednoducho neprirodzené.

PKO? Nezohráva v postoji jeho ochrancov primárnu rolu spomienkový optimizmus, teda nostalgia?

V PKO sme boli chvíľu zainteresovaní, robili sme nejaké štúdie na jeho rekonštrukciu. Objektívnu pamiatkovú hodnotu pamiatkari nenašli. Hodnotou určite bolo, že v meste nebola iná sála s kapacitou okolo 1000 ľudí. Tá budova je však problematická aj konštrukčne. Tvorí ju totiž poddimenzovaný oceľový skelet, ktorý bol narýchlo urobený v 50. rokoch, aby sa tam mohli konať zjazdy.

Otázka je, čo by sa tam vlastne dalo rekonštruovať. Keby sa to oholilo až na skelet, zistilo by sa, že je aj tak celý nafigu a preto je výhodnejšie postaviť pre kultúrne potreby mesta niečo iné. Treba sa však pozrieť aj na inú vec – mesto spravuje dosť rôznych objektov a je otázne, ako ich využíva. Starú tržnicu na námestí SNP trebárs dalo niekomu inému. Dokázala by vôbec Bratislava efektívne prevádzkovať nový kultúrny priestor?

Ekonomika Istropolisu aj rozhlasovej pyramídy je postavená na hlavu.

cit.jpgKamenné námestie aj Nová tržnica sú asociálnym prostredím

Veľa sa hovorí o Kamennom námestí od architekta Matušíka, ktorý je aj autorom Novej tržnice na Trnavskom mýte.

Tu musím byť kritickejší, hoci Matušíka mimoriadne rešpektujem a uznávam. Má za sebou aj fantastické veci. Základným parametrom udržateľnosti každého objektu však je, aký mestský priestor okolo seba tvorí. Žiaľ, Nová tržnica aj Kamenné námestie vo svojom okolí generujú niečo nezdravé.

Myslíte alkoholikov, feťákov, vekslákov, bezdomovcov?

Je to asociálne prostredie ako také. A z toho sa, bohužiaľ, architekt nemôže vyviniť.

Mohol to však ovplyvniť? Matušík nemohol predpokladať, kto sa tam raz začne zgrupovať.

Súvisí to s tvorbou mestského prostredia. Verejné prostredie musí byť vždy koncipované do ideálnej veľkosti, zároveň mu musí byť daná jasná funkcia. Ak mám tržnicu s dvomi vstupmi a okolo vybudujem neživé a anonymné prostredie s obrovskými plochami, ktoré neviem vhodne využiť, nemôže to dopadnúť dobre. Je predsa jasné, že sa to tam časom zopsuje.

To isté sa deje na Kamennom námestí, ktoré sa pokazilo pipigrilmi a podobnými vecami. Nie je síce priamou Matušíkovou chybou, že sa tam dostali aj tieto podivné stánky, ale dalo sa predpokladať, že sa nimi voľný priestor skôr či neskôr prirodzene zaplní. Poňal to totiž príliš veľkoryso a mnohým plochám nedal od začiatku jasnú funkciu, hoci to bolo v jeho moci.

Prispelo k tomu aj podivné zachovanie niektorých objektov pôvodnej zástavby, ktoré tam teraz trčia ako štrbavé zuby. Ide pritom o famóznu architektúru s travertínom a skvelými detailami, za ktorú sa netreba hanbiť, samotné osadenie v meste však nie je celkom v poriadku. Je tam priveľa slepých rohov a nejasných urbanistických zákutí.

Matušík je teda vynikajúci architekt, ale konkrétne tieto veci sú podľa mňa jeho slabou stránkou pri viacerých stavbách, napríklad aj v priestore pred vedľajším Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny.

Čo ste hovorili na Kaplického návrh Národnej knižnice v Prahe na Letnej v tvare chobotnice? Vtedajšieho prezidenta Klausa skoro trafil šľak.

Keby sa realizovala, bolo by to fantastické dielo. Bolo totiž overené, že Kaplický a jeho ateliér dokázali navrhnúť a dotiahnuť skvelé veci po celom svete. Praha by sa v takom prípade určite nemala za čo hanbiť.

cit.jpgSlovenské texty dali našej hudbe nový rozmer

Ste aj hudobník. Keď porovnávam vašu pôvodnú kapelu Appendix so súčasnou skupinou Korben Dallas, napadá mi, či ste zámerne neurobili kompromisy v tvorbe tak, aby bola akceptovateľnejšia väčším publikom. Staré skladby mi oproti dnešným pripadajú ako improvizácia. Chceli ste konečne vyjsť z garáže?

Nie. Boli sme absolútne zmierení s tým, že naša hudobná kariéra bude pokračovať v tých istých intenciách ako s Appendixom. Vôbec nič sme nezačali meniť s očakávaniami, že to bude úspešnejšie. Jednoducho sme chceli hrať aj po rozpade kapely, ktorý nás vtedy dosť prekvapil, žiadne veľké ambície sme však nemali. Tie tvorilo povedzme 20 koncertov ročne, dve dobré recenzie v českom časopise a 30 fanúšikov na Facebooku. (smiech)

Appendix sa rozpadol odchodom bubeníka. Ten sa dal nahradiť iným a mohli ste ostať pri pôvodnej komplikovanejšej muzike s anglickými textami, nie?

Pozor, bývalý bubeník bol s vtedajšou tvorbou veľmi spätý. Mal špecifický hudobný vkus, a teda významne vplýval na to, čo sme v Appendixe produkovali. Korben Dallas však už do veľkej miery nevychádza z džemovania, ale z komponovania na hotový text.

Súvisel prechod na slovenské texty s tým, že hoci basgitarista Lukáš Fila žil pár rokov v Amerike, vyjadrovanie v rodnom jazyku je predsa len na inej úrovni?

Presný dôvod už teraz neviem povedať, ale som tomu veľmi rád. Slovenské texty dali našej hudbe ďalší rozmer. Keď si dnes spätne vypočujem Appendix, všetko síce sedí a sme to naozaj my, ale počujem aj ten rozdiel, ako som nedokázal obsah textu dostatočne pretlmočiť spevom.

Nestačí totiž, že niekto napíše dobrý text, jeho obsah musí prejsť aj na mňa samotného. Predsa len som angličtinár s istými obmedzeniami a teraz aspoň presne rozumieť, čo a ako hovorím.

V Appendixe akoby si všetci chceli dokázať, že vedia solídne hrať. Komplikované plochy, nelogické nadväznosti, ako celok to príliš nedržalo pokope. Korben Dallas zrazu prestal tlačiť na pílu a zafungovalo to.

Jasné, je to tak, kedysi v tom boli aj všetky tie mladícke veci, že sme si chceli niečo dokázať. Tak, ako to robíme dnes, je to teda asi lepšie, len si teraz musíme dávať pozor na to, aby sme sa nestali patetickí.

Do akej miery vás ovplyvnilo chodenie k hlasovej pedagogičke? Spievate inak ako kedysi.

Úplne inak. K Lukrécii Bílkovej chodím už rok. Nie je to len hlasová pedagogička, dáva mi celkovú kultúrnu aj životnú výchovu. Vďaka nej som našiel v hudbe úplne nové veci, viac rozumiem, ako by to celé malo znieť, naučil som sa, čo je to legato, ako viazať slová tak, aby sa melódie klenuli a nadväzovali jedna na druhú.

Dnes sa totiž snažím skladby zaspievať tak, aby boli nielen zrozumiteľné, ale mali aj zodpovedajúci výraz. Celé to už drží pokope od začiatku do konca, kým pri počúvaní starších pesničiek ten pocit nemám.

Mnohí speváci si vypomáhajú falzetom v pasážach, ktoré jednoducho nevytiahnu. Vy ho vo viacerých skladbách používate programovo ako ich integrálnu súčasť. Trochu netradičný prístup.

Používam ho už dlho, nie však kvôli výškam, ale najmä ako zmenu farby hlasu. Je to niečo podobné, ako keď si na gitare zapnete efekt. Má to iný výraz, inú silu, ale zároveň je to intímne. Odpozeral som to však inde.

cit.jpgFenoménom hitov sú prvé verše pesničky

Oproti Appendixu, kde hral aj Marian Jaslovský na saxofón, flautu či klávesy, je Korben Dallas v zostave gitara, basa a bicie aranžérsky limitovaný, takže si vypomáhate trebárs Ľubom Petruškom z Chiki liki tu-a. Na albume hosťoval aj Andrej Šeban.

V trojici tá hudba určite neznie horšie, možno trochu prázdnejšie. Podstatné je, aby to fungovalo aj v tej trojke. Ešte to síce má svoje rezervy, tie však, aspoň si to myslím, vieme dotiahnuť. Veci, ktoré tam pridávame navyše, tam nemusia byť, ale na druhej strane, keď s nami hrá Ľubo, je to oveľa lepšie. Super by však bolo ešte niečo iné.

Čo?

Keby chalani, teda Lukáš a Ozo (Guttler, pozn. autora), aj spievali. K tomu ich ešte musím dokopať, hoci to nebude ľahké.

Pri úspechu pesničky Otec akoby sa skombinovali dve veci – je to pomalá vec a viacerí sa stotožnili s tým, že je o otcovstve. Podľa mňa je však o nenaplnených ambíciách chlapa. Nebol potom ten názov zvolený ako kalkul, lebo publikum sa ľahšie chytí?

Obsah ste pochopili dobre, dokonca sme tú pesničku aj chceli nazvať úplne inak. Vymýšľali sme rôzne názvy, ale všetky boli neprirodzené, a keďže mala už pol roka pracovný názov Otec, nakoniec sme ho nezmenili. Asi to aj bolo dobré, koniec koncov prvé verše pesničiek sú vlastne fenoménom hitov ako takých. Kariéra každého dobrého textára totiž závisí práve od chytákov v úvode pesničky.

Vezmite si Karla Gotta a jeho pesničky Kávu si osladím či Lady Carneval. Textár mu vedel napísať geniálne verše typu „kávu si osladím o trochu víc“ alebo „páni a paní vím, jak se ruší žal,“ a ľuďom sa to vrylo do pamäti, hoci texty ako celok sú vlastne blbosť o niečom inom. Úspech teda často stojí na dvoch frázach, v našom prípade na úvodných veršoch skladby Otec.

Pri podobných skladbách hrozí riziko skĺznutia do gýča. Kde je vlastne hranica?

Keby sme to presne vedeli, vyvarujeme sa toho širokým oblúkom. Našťastie nám zatiaľ ani metalisti nepovedali, že je to pre nich príliš patetické, asi sme sa teda ešte trafili. Veľkú rolu zrejme zohráva zvuk a civilný prejav v speve.

Keď som sa pripravoval na nahrávanie tejto skladby, uvedomil som si, že Beatles vlastne spievajú všetko rovno, teda s neutrálnym výrazom. Na pílu pritlačia len v niektorých pesničkách, ale najemotívnejšie, najkrajšie a najvýpovednejšie veci typu Blackbird spievajú čo najneutrálnejšie. Nepridávajú tam žiadne emócie cez umelo menenú farbu hlasu, sila spočíva len v čistom texte a hudbe.

Má dnes zmysel nakrúcať videoklipy?

Určite, a veľký. Je to dobrá investícia, hoci priamo sa žiadne peniaze nevrátia. Z hľadiska promovania na youtube.com a udržiavania komunikácie s fanúšikmi sa to však oplatí. Nahrali sme tri klipy a z posledného albumu pripravíme možno ešte dva, lebo vidíme, že ľudia sa za túto aktivitu odvďačujú dostatočným počtom klikov.

Má to priamy vplyv aj na počúvanie vašich skladieb trebárs na Spotify? Tam patríte k najsledovanejším zo Slovenska.

Áno, dokonca náš album bol z tých slovenských najsťahovanejší aj na iTunes.

Muzikanti však Spotify kritizujú, že im platí málo.

My sme za úspešný mesiac dostali 89 centov. (smiech) V tých službách sa osobne nevyznám, ani ich nepoužívam, ale viem, že so Spotify mal pre peniaze problém aj Thom Yorke z Radiohead. Napríklad iTunes síce platí viac, ale v celkovom meradle to nenahradí ani nájomné za skúšobňu.

Na čom zarábate?

Na honorároch za koncerty, predaji CD a tričiek priamo na mieste. Hip-hoperi zase majú inú schému, v sobotu stihnú vystúpiť na troch diskotékach po sebe a na každej možno dostanú dvetisíc eur. Navyše dokážu predať oveľa viac CD. Neviem si predstaviť, koľko albumov by sme mimo koncertov museli predať my, aby sa to celé rentovalo.

Koľko CD dokážete predať na koncerte?

Ak príde povedzme 200 až 250 ľudí, tak niekoľko desiatok.

cit.jpgHudobníci len nariekajú, nik pritom nie je povinný ich hrať

Vnímate, že minulý rok sa dramaticky zmenil záujem o Korben Dallas? Zrazu sa o vás hovorí ako o spevákovi s najúžasnejším hlasom. Pišta Vandal ho nazval „hlas klitotras“.

(smiech) Jasné, zmenu cítim. Celý záujem však už beriem trochu zvláštne. Aj Sting hovoril, že kapela Police uspela, až keď mal on sám 28 rokov, manželku a jedno dieťa, Andy Summers mal dokonca 34 rokov. V tomto veku už teda vedeli ten záujem o seba nejako ukočírovať.

OK, my sme len na Slovensku, a aj to niekde úplne inde, ale sám mám už tri roky po tridsiatke a úspech beriem s rezervou. Priestor v hlave mám totiž vyplnený normálnym životom a nezmení to nik, kto ma teraz bude potľapkávať a hovoriť, že som super. Keby som však mal 22 rokov a prázdno v hlave, vedeli by ju zaplniť všelijaké somariny. (smiech)

Chceli by ste sa živiť iba hudbou?

Veľmi by ma to bavilo, ale žiť z hudby nie je sranda. Architektúra ma navyše tiež veľmi baví a chýbala by mi, nerobím ju len preto, aby som vládal platiť účty. Ak by som sa mal jednej veci vzdať, bola by to Sophiina voľba.

Ste ochotní urobiť kompromisy, aby vás hrali rádiá? Máte aj pesničky, s ktorými by sa to možno po úprave dalo, trebárs Bolo nebolo.

Do formátu našich rádií sa nedá trafiť, veď to už neskúša ani Jana Kirschner či Para. Skladba Bolo nebolo je aj moja srdcovka, dokonca ju hrávalo jedno české rádio, Otca zase nasadili ako hit týždňa v rádiu Expres.

Nesúviselo to s tým, že tam pracuje váš bubeník?

Pomohlo to, ale určite by to nebolo možné, keby pesnička na youtube.com nemala 150-tisíc klikov, keby o nej ľudia nehovorili a neprišla im aj z iného zdroja. Medzi nami a formátovými rádiami je však hrubá čiara, budeme si teda robiť to, čo sa nám chce. Triafať sa do ich formátov nasilu je otrasná robota.

Čo chystáte?

Množstvo koncertov, klip k pesničke Spovede, a keďže Lukáš napísal 40 nových textov a nejaké máme pripravené aj ja a Monika Kompaníková, zrejme urobíme nový album. Pripravených je 26 pesničiek, chceme ísť teda do štúdia.

Platíte si zaň?

Slnko Records zaplatí lisovanie CD a výrobu, štúdio si hradíme my. Je to férová dohoda, s vydavateľstvom aj s jeho komunikáciou sme veľmi spokojní.

Pomaly sa presúvate od undergroundu k mainstreamu bez toho, aby ste si tým kazili meno. V tomto kontexte mi napadá, koľko kapiel pred revolúciou vykrikovalo z garáží, ako by to rozbalili, keby mohli. Režim padol a väčšina nič nerozbalila, naopak – v takom Česku to stále valcujú socialistické hviezdy typu Gott, David, Vondráčková. Kde sa stala chyba?

Pochádzam z prostredia, v ktorom sa nosí pozitívny duch, obrovská pracovitosť a zodpovednosť v zmysle, že keď sa na niečom dohodneme, tak to platí. Principiálne som teda aj vďaka architektúre nastavený ako pracovitý optimista. Mám však pocit, že v hudobnej brandži je priveľa lenivých pesimistov. Až na výnimky tam panuje taká beznádej a frflanie, že tomu nerozumiem, tá komunita v podstate len narieka.

Nechcem nič hovoriť, ale keď som raz profesionálny hudobník, tak si neváľam gule. Nie som za to, aby fungovali kvóty na hranie slovenskej hudby, nik nie je povinný nás hrať alebo podporovať. Svoju robotu si urobíme aj sami a nejako si to odkomunikujeme aj s fanúšikmi. Vidíte, nakoniec nás zavolali do STV v rámci adventných vystúpení, hráva nás aj Rádio FM, za čo sme veľmi vďační, ale keby nás ignorovali, nič by sme im nevytýkali, lebo to jednoducho nie je ich povinnosť. Všetko je len na nás a našej pracovitosti.

Rozhovor bol autorizovaný, Juraj Benetin doplnil niektoré formulácie
bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí.

Medzititulky: redakcia

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Na celoplošné testovanie budeme potrebovať zhruba 48-tisíc ľudí. Otázka je, kde ich zoberieme

Na jedno miesto pripadá jeden vojak, potrebujeme naň však asi osem ľudí.

Vzorky na antigénne testy odoberú výterom z nosohltana.
Dobré ráno

Dobré ráno: Testovanie nám dá pár týždňov, a potom čo?

Má to byť najväčšia operácia v moderných dejinách Slovenska.

Podcast Dobré Ráno.

Pribudlo ďalších šesť úmrtí na Covid-19, zomrel aj lekár z Oravy

Slovensko eviduje celkovo 98 úmrtí na Covid-19.

Ilustračná fotografia.
STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Vláda sa spolieha na ľudí, ktorých nemá

Slovensko má chronický nedostatok zdravotníkov.

Peter Tkačenko