Psychedelický dav mladých ľudí ohlasoval v Central parku nové evanjelium. Neuspeli, ich predstavy o lepšom svete a dlhé vlasy zostali len vo filme Miloša Formana.
„Tu a tam, a môže to byť kdekoľvek na svete, vídam na chodníku mladého osamoteného muža. Má bradu a dlhé vlasy, občas aj dredy, nosí sandále, voľné, pokrčené šaty a španielku. Pochádza z iných čias, z iného myšlienkového sveta a kmeň, ku ktorému patrí, je už zničený a zosmiešnený. Ale ešte sa nevzdal a nevymrel úplne,“ píše francúzsky scenárista Jean-Claude Carriere v knihe Roky utópie.
Spolu s Milošom Formanom vídal ten kmeň každodenne, keď koncom šesťdesiatych rokov prišli do New Yorku. Deti kvetov sa stretávali v Central parku, vytvárali niekoľkotisícový psychedelický dav a pri tancovaní a spievaní ohlasovali nové evanjelium.
Forman práve emigroval z krajiny, ktorá mala celkom iné problémy ako moderné západné spoločnosti, a nie veľmi rozumel vágnym heslám proti práci, peniazom či konzumu. Ale tá atmosféra ho opantala.
Nemohla to byť náhoda, že ho jeden americký kamarát zavolal na muzikál Vlasy, ktorý mal práve premiéru na Broadwayi. Keď sa predstavenie skončilo, nadšený utekal za tvorcami, blahoželal im, že každá pieseň je samostatný klenot, a prosil ich, aby nedovolili nikomu inému urobiť z Vlasov film. S Carierrom už aj začali písať scenár.
Treat Williams prišiel na konkurz desaťkrát, tak veľmi chcel vo Vlasoch hrať. Nakoniec
sa mu to podarilo a dostal najtragickejšiu postavu.
Uhladený mladík Claude (hral ho John Savage) bol myšlienkovým kľúčom
muzikálu. Vďaka nemu bezstarostní kamaráti dospeli. Foto - Dvdverdict
Nostalgii bránili právnici
Nakoniec prešlo skoro desať rokov, kým sa filmové práva vysporiadali tak, že sa Forman mohol pustiť do roboty. V knihe Co já vím? píše, že už vtedy tušil, že na oživenie Vlasov nie je správny čas. Scenár, ktorý s Carrierom napísali, už bol neaktuálny: hnutie Flower Power dávno zoslablo, ale ešte to nebola taká stará história, aby sa na ňu nostalgicky spomínalo. Dlhé vlasy boli ešte stále v móde, nosili ich aj úradníci do roboty. „Vlasy sa mohli stať nostalgiou, až keď sa právnici a bankári znovu ostrihajú na ježka,“ hovoril.
Mal pravdu, na jeho muzikál sa v roku 1979 Američania nehrnuli, hit sa z neho okamžite nestal. Nebol to však ani kasový prepadák a už vôbec nie filmová katastrofa. Ani nemohla byť. Forman síce nemal s týmto žánrom žiadne skúsenosti, no pustil sa doň s talentom i nadšením - aj preto, že sila pesničiek ho ešte stále držala.
Vyhľadal skvelú choreografku Twylu Tharpovú a postaral sa, aby v ňom hrali len tí, čo vedeli aj tancovať, aj spievať. Treat Williams sa dokonca pobil, aby dostal úlohu Georgea Bergera, lídra hipisáckej bandy.
Nespochybniteľné nároky si na ňu robil Gerome Ragni, pretože on bol jedným z autorov muzikálu a on hral Bergera aj na Broadwayi. Lenže Forman potreboval a chcel mladosť, energiu, nadšenie a zanietenosť, akú mal Williams - a to sa aj ukázalo ako správne riešenie.
Vidieť Sochu slobody a ísť do Vietnamu
Podstatné pritom bolo, že Forman videl slabé miesta muzikálového príbehu a že ho dokázal správne prepísať. Divadelná verzia Vlasov bola vlastne iba reťazou pesničiek a ťažila z momentálneho nadšenia, ktoré viselo všade vo vzduchu. Film však potreboval konflikt, ktorý by viedol k veľkej dráme – a tú videl skrytú v postave Clauda Hoopera Bukowského.
V pôvodnej verzii bol aj on hipíkom a hoci rozmýšľal nad tým, že by narukoval do Vietnamu, väčšinu svojho času trávil s kamarátmi, ktorí proti vojne protestovali. Forman z neho urobil uhladeného mladíka z amerického stredozápadu, čo bol pevne rozhodnutý do Vietnamu ísť. V New Yorku sa chcel len zastaviť, pozrieť si Sochu slobody a možno vyjsť na Empire State Building. V Central parku však stretol Bergera a jeho skupinu - po niekoľkých dobrodružstvách, väčšinou spojených s užitím LSD, sa z nich stali kamaráti, čo ťažko znášali, že sa museli rozlúčiť.
Myšlienkovým kľúčom a zároveň emočne najsilnejším momentom filmu je scéna, keď kamaráti prídu Clauda navštíviť na vojenskú základňu v Nevade. Nechcú ich k nemu pustiť, lenže bezstarostný Berger nájde spôsob, ako by sa mohli všetci stretnúť, aspoň na pár minút: Vymení si s Claudom miesto. Práve vtedy však príde rozkaz, že celý oddiel okamžite odchádza do Vietnamu. Vystrašený, zúfalý nastupuje do lietadla a spieva si Claudovu pesničku: „Claude verí v Boha a verí, že Boh verí v Clauda. Claude, to som ja, to som ja!“
Tichučká pesnička o veku Vodnára
Bolo to duchaplné, geniálne filmové riešenie a naozaj viedlo k takému tragickému koncu, ako si Forman predstavoval. Vznikol film o mladých ľuďoch, ktorí dúfali, že nežnou cestou zmenia svet - a pritom svet, vo svojej najbrutálnejšej podobe, zmenil ich. A pokračoval ďalej taký, aký bol... až kým sa úradníci neostrihali.
Áno, nejaký ten pravoverný potomok ešte zostal, ale keď na ulici vytiahne gitaru a s túžbou spieva o zharmonizovanom svete vo veku Vodnára, jeho hlas znie len tichučko. „Utópia sa stala bezdomovkyňou,“ píše Jean-Claude Carriere.
„Naša ilúzia má dnes miesto na rohu ulice a tam nastavuje ruku. Ten mladý muž ani nevie, že nesie v sebe, vo svojich očiach, hlase aj v špinavých nechtoch časť nášho spoločného sna. S tým snom sme zaobchádzali zle a nakoniec sme ho stratili. A predsa, napriek vyčerpaniu, nás ešte stále celkom neopustil.“
Kto chcel spievať vo Vlasoch
Na konkurz v roku 1977 prišla Madonna, podpísala sa ako MADONNA Ciccone. Forman v knihe Co já vím? píše, že ju musel medzi stovkami uchádzačov prehliadnuť.
Doma u českého režiséra sa objavil aj BRUCE SPRINGSTEEN, poslal ho agent. Návšteva trvala veľmi krátko. Forman mu položil dve otázky: Páčil sa vám muzikál? Nechceli by ste mi niečo zahrať? Na obe Springsteen odpovedal: Nie.
Zo štátu Maine merala do New Yorku cestu CHERYL BARNES. Bola upratovačkou v moteli a vzala si deň voľna, aby mohla prvýkrát v živote zaspievať pred verejnosťou. Forman bol z nej hotový, sólovú pieseň z Central parku Easy to Be Hard použil tak, ako ju zaspievala na prvýkrát. Po nakrútení filmu sa rozhodla nádejnú kariéru ukončiť.
