Desiate pokračovanie „šuflíkových“ záznamov Boba Dylana pripomína jeho záhadné obdobie.
Ani takmer štyri desaťročia, ktoré uplynuli od trocha zahmleného obdobia kráľa amerického folkrocku, nestačili, aby utíchli netlmené vášne a diskusie, ktoré vzbudila jeho vtedajšia tvorba. Nikdy predtým toľkých svojich priaznivcov tak nerozzúril, a to už mal za sebou šokujúce vystúpenie s elektrickou kapelou na festivale v Newporte (1965), ktoré sa považovalo za folkové znesvätenie. Vrhol sa totiž na činnosť pre mnohých úplne nepochopiteľnú, trocha šlendriánske prerábanie country & westernových popevkov.
What is this shit?
V tom čase už mal za sebou určitú koketériu s country v podobe kritikmi ceneného radového vinylu Nashville Skyline, ale jeho dvojalbum Self Portrait (1970), ktorý navyše provokoval okrem názvu a „halabala“ poskladaného obsahu aj majstrovým štetcom namaľovaným obrázkom na obale, vyvolal bezbrehé antivášne vrcholiace titulkom What is this shit? v časopise Rolling Stone. Treba si však spomenúť aj na to, že o štyri mesiace neskôr vyšla jedna zo zásadných kolekcií jeho tvorby New Morning, nesmierne nabitá osobnými pointami a odkazmi na literárne lásky.
Dylan vo svojich brilantne napísaných pamätiach (zatiaľ však vyšiel len prvý diel) tvrdí, že to celé vtedy bol vlastne iba vtip, provokácia a pokus o odplašenie náročne otravných fanúšikov, ktorých mal už plné zuby. Jeho vtedajší spoluhráči však tvrdia niečo úplné iné, čomu napokon nasvedčuje aj spomienkové dvojCD Another Self Portrait (1969 – 1971), predstavujúce kompiláciu archívnych pokladov z veľmi oceňovanej edície The Bootleg Series.
Obdobie bez cigariet
Aktuálna zbierka nepoužitých verzií z elpéčiek Nashville Skyline, Self Portrait a New Morning ukazuje v úplne novom svetle ponímané pesničky ako napríklad vrúcne milostnú If Nor For You (s husľami !), šlágrovo ladenú Went To See The Gypsy o nevydarenom stretnutí s Elvisom Presleym či skvostné blues Time Passes Slowly.
Nájdete tu aj „šveholivú“ serenádu Spanish Is The Loving Tongue, „vypaľovačku“ Working On A Guru, napísanú a zahranú s Georgeom Harrisonom, dojemnú Pretty Saro o svojej osudovej žene alebo Leadbellyho Bring Me Little Water, Silvy, z ktorej urobil kurióznu „štadiónovku“.
Pre zberateľov a obdivovateľov ide o klenoty. A navyše - okrem pekných inštrumentálnych výkonov môžeme obdivovať aj jemný a dobre intonujúci hlas, ktorý je zrejme výsledkom Dylanovho obdobia bez cigariet a neuveriteľne kontrastuje s jeho typickým neskorším „krákoraním“.
