Vo Švédsku sa o televíznu zábavu starajú skladník Morgan a vykladač tovaru Olla Conny. Najprv ich kamery sledovali pri práci v obchodnom centre, potom dostali vlastnú reláciu. Pravidelne sa na nich pozerá aj scenáristka zo Slovenska Lucia Abergh, a nielen preto, že sa rada smeje. V Štokholme žije niekoľko rokov a je pre ňu pôžitkom pozorovať, ako sa vo filme a v televízii prejavuje švédska čestnosť, slušnosť a schopnosť vystreliť si zo seba samých.
Čo ste čakali, keď ste prichádzali do Švédska?
Už cestou v autobuse sa mi prihovoril jeden emigrant zo Slovenska a tvrdil, že tam zapadnem, pretože vyzerám úplne ako Švédka, teda až na ten môj nos. Ponúkal mi kontakt na plastického chirurga v Bratislave a v dobrej viere mi chcel dohodiť prácu upratovačky. Z prvého dotyku s krajinou som však bola optimistická, v detstve som čítala Lindgrenovú a ako študentka FAMU som obdivovala Bergmana, verila som, že Švédsko bude úžasné. Ešte aj manžel, vtedy ešte priateľ, mi ho najprv predstavil v letnej verzii - v noci sme šli chytať raky, čistili sme ich a varili, čo bolo nesmierne čarovné. Pocítila som švédsku spätosť s prírodou.
Vďaka Bergmanovi však mohli mať diváci na celom svete dlho pocit, že Švédsko je chladná a depresívna krajina. Z toho ste obavy nemali?
To prišlo hneď, ako som manželovi povedala áno, presťahujem sa. Bol október a vtedy sa Švédsko prejavuje úplne inak. Je temné, osamelé, chladné, ľudia sa uzavrú do seba, v hromadnej doprave sa pozerajú cez vás alebo sa dívajú do telefónu. Október a november boli pre mňa veľmi ťažké mesiace. Ale dnes už Bergman nie je jediný, kto vytvára obraz o Švédsku. Sú to tiež autori krimirománov alebo Lisbeth Salanderová.
Chápete, prečo Lisbeth Salanderová a trilógia Milénium opantala toľkých čitateľov aj filmových divákov?
Úprimne povedané, neviem presne. Ak budem hovoriť za Švédov, je to asi preto, že oni radi odhaľujú svoje temné stránky. Ešte stále sú to veľmi dôverčiví, poctiví až naivní ľudia a nacizmus, drogy alebo prisťahovalectvo považujú za citlivé témy, ktoré by mali spracovať. Osobne napríklad poznám Petra Anderssona. Celý život hrával prevažne záporné postavy, ale zahrať advokáta Bjurmana v švédskej verzii, to dalo zabrať! Keby ste vedeli, aký je to milý plachý človek! Chudák, ťažko vysvetľoval svojej deväťročnej dcére, čo to má na bruchu, keď mu Lisbeth vytetovala nápis, že je násilnícka sviňa.
Na FAMU ste vyštudovali scenáristiku, niekoľko rokov ste písali scénosledy pre českú Ordináciu v ružovej záhrade. Čo bolo vašou prvou prácou pre švédsku televíziu?
Hotelový záchranca, niečo ako Pohlreichovo Áno, šéfe. Spolupracovali sme s úspešným podnikateľom z hotelového biznisu - mimochodom, jeho otec bol pôvodom z Čiech, chodili sme po švédskych hoteloch a robili čoro-moro. Najprv sme sledovali hodnotenia klientov na internete a úmyselkne sme si vyberali také hotely, ktoré na tom boli zle. Väčšinou s našou ponukou súhlasili, podpísali zmluvu, i keď veľmi netušili, čo ich čaká. Povedali si: budeme v televízii, je to dobrá reklama. Potom sme tam prišli na desať dní s naším hotelovým expertom, hotel verejne skritizovali a potom prerobili jednu izbu, foyer, recepciu, prípadne jedáleň.
Nejako sa pritom prejavila tá čestnosť, ktorú spomínate?
Ako novej členke tímu mi okamžite dôverovali, nemali problém previesť mi na účet peniaze pre prípadné potreby nakrúcania - bez akéhokoľvek podpisu alebo papierovačiek. Niekto si našu prácu vážil, ale niekto zostal aj podráždený: Čo mi ty budeš hovoriť, čo treba robiť! Je iné prevádzkovať veľký hotel v Hongkongu - čo náš expert robil - ako prevádzkovať hotel v Mjölby, kde žije pätnásťtisíc obyvateľov! Z toho sme mali radosť, lebo je to výborný materiál pre na show. Väčšinou však boli majitelia opatrní, nepovedali príliš veľa a ak, tak len veľmi korektne. Preto mal režisér ťažkú úlohu, aby z toho niečo pre obrazovku vyžmýkal.
Švédom sa páči pozerať takéto reality šou?
Pre tieto typy programov sú zvláštna kategória v súťaži televíznych cien Kristallen a majú veľkú sledovanosť. Najmä, ak sa im podarí vystihnúť nejaký spoločenský fenomén. Každoročne populárna je reality o kempovaní, keďže Švédi kempujú ako blázni, často sa vyberie aj na dva mesiace celá rodina a ešte ich to potom aj baví sledovať v televízii. Veľkú popularitu má dodnes reality z najväčšieho nákupného centra v Škandinávii, ktoré je v južnom Švédsku. Je tam všetko veľmi lacné, pracuje tam tisíc zamestnancov a ročne tam príde 3,9 milióna ľudí, Šla som sa na ten fenomén pozrieť, bolo síce zavreté, ale aspoň som videla parkovisko, veľké ako na letisku.
O čom taký program je? Ako ľudia nakupujú?
Presne tak. Jedna ‘dejová’ línia je zákaznícka. Kamera ide s kupujúcim, sleduje, čo kupuje, a debatuje s ním, prečo. Druhá línia je práca zamestnancov. Tam sa zrodili dve úžasné televízne hviezdy, skladník Morgan a vykladač tovaru Olla Conny. Tak zabávali celý národ, že im televízia vymyslela vlastný program, v ktorom hroznou angličtinou precestovali celý svet. Aj takí sú Švédi.
Aj u vás sa tieto programy zvyknú zvrhnúť do vulgarizmov?
V týchto programoch nie. Švédi majú asi vrodenú slušnosť, neradi vstupujú do otvoreného konfliktu a vedia, že hovoriť vulgárne sa nepatrí. Hlúpe a nemotorné správanie je napokon roztomilé a dojemné. Ja som vždy zapla televízor, keď šiel Morgan a Olla Conny.
Je to móda chodiť do lacných obchodov? Štokholmskí muži vyzerajú skôr ako vystrihnutí z módnych časopisov.
Napríklad v takom Mjölby je to iné, ale tu v Štokholme si dá každý záležať na trendoch až tak, že chodia potom všetci oblečení na jedno kopyto. Ak nepracujete v banke, tak džínsy sú prakticky dovolené. Ak musíte chodiť v čiernych alebo sivých oblekoch, máte len jednu šancu ukázať svoju osobnosť alebo náladu - vďaka fenoménu Happy Socks. Mať k nudnému obleku farebné ponožky, červené, ružové. Nenápadne si vyhrnú nohavice, aby žltou farbou odkázali okoliu: dnes svieti slnko a ja mám dobrú náladu!
Aj ženy sa ešte potrebujú presadiť alebo je v Škandinávii emancipácia už dokonaná?
Myslím si, že ženy toho vo Švédsku dokázali veľmi veľa, ale mnohým to stále nie je dosť, a tak bojujú. Dosiahli zavedenie kvót, aké percento žien musí byť zamestnaných na akých pozíciách. Dokonca i v kinematografii. Domnievam sa však, že je to často vec kvantity, a nie kvality a to je zase zle. Okrem toho tu sa presadil ten otrasný Bechdelovej test, ktorý posudzuje filmy z pohľadu gendrových stereotypov. Je nesmierne primitívny a neprešiel ním ani taký dobrý film ako napríklad Gravitácia. A niektoré švédske kiná sa toho chytili a teraz pred premietaním uvádzajú titulok, ktorým upozorňujú, že vo filme sú použité stereotypy. Hrôza.
Z USA sa k nám v poslednom čase dostalo veľa seriálov, ktoré považujete za dobré?
Povedzme Hra o tróny, Wire alebo Perníkový tatko.
A čím sú zaujímavé?
Prinášajú nový pohľad na tematiku, sú dôsledne prepracované a majú výborne napísané charaktery, ktoré prechádzajú celou škálou od čiernej po bielu, a to, ako sa vyvíjajú, je fascinujúce. Napríklad Perníkový tatko úplne vystihol, ako sa z profesora chémie môže celkom jednoducho stať výrobca metamfetamínu. Možno sa tomu čudovať, keď v toľkých oblastiach nefunguje ekonomika a jediný priemysel, ktorým sa dá uživiť, je drogový? Keď to je jediný zamestnávateľ, ktorý platí? Také hraničné situácie, v ktorých sa musíme radikálne rozhodnúť, sú nám predsa všetkým dosť blízke.
Zdá sa, že v USA pristupujú k tvorbe televíznych seriálov rovnako vážne ako k filmom. Či je iný dôvod, že sú mnohé také dobré?
V Hollywoode sa producenti veľmi držia schém, ktoré napĺňajú kasu. V seriáloch sa tvorcovia dokážu od stereotypov odpútať, a tak vznikne niečo, čo získa veľký ohlas.
Myslíte si, že v Amerike sa učia inak písať ako na našich školách?
Iste áno, i keď ja poznám len FAMU, a povedala by som, že na remeselnú stránku písania scenárov nás veľmi nepripravili. Dali nám základy, ale skôr sa nám snažili otvárať oči, aby sme boli k svetu ešte vnímavejší. Chceli nás vyprovokovať, aby sme sa naučili rozmýšľať inak, vidieť inak. Ja som sa až v praxi naučila, že umenie písať je vlastne umením prepisovania. Prepisovať trpezlivo a vždy do toho vložiť všetko. Sú ľudia, ktorí píšu scenár podľa príručiek, a sú i takí frajeri, ktorí ho dokážu napísať na prvú dobrú. Ja nie som ten prípad, mne sa v hlave zrodí nápad, ktorý dám na papier, a potom prepisujem a prepisujem. Keď som sa dozvedela, že Ingmar Bergman napísal Fannyho a Alexandra až na ôsmykrát, odľahlo mi, že aj velikáni čelia rovnakým výzvam ako my ostatní.
Je pravda, že sa Bergmanovi veľmi páčil seriál Dallas?
Je. Rád ho sledoval, pretože ho považoval za dobre urobený.
Zaujímavé, nie? U nás by to intelektuál asi nepriznal.
Zrejme nebol kultúrny snob. Na svet sa díval pozornými očami, všetky trendy v spoločnosti sledoval. A mal pravdu, treba byť opatrný a nepohŕdať ani vecami, ktoré sa nám práve teraz zdajú nízke. Všeličo nás môže prekvapiť, všeličo sa môže vďaka novým generáciám zvrtnúť. Spomeňte si na mladíkov, čo sedávali pri počítačoch. Pohoršovali nás, smiali sme sa im, že majú kockaté hlavy, a tvrdili sme, že nemajú potuchy o realite. Dnes vymyslia jednu aplikáciu do telefónu a zarábajú viac ako ktorýkoľvek šéf v banke.
Do Švédska kedysi po mnohom utrpení, po ruskej okupácii ČSSR prišla Žo Langerová. Vy dnes práve píšete scenár podľa jej knihy Vtedy v Bratislave. Aký k nej máte vzťah?
Bola to prvá knižka, ktorú som vo švédčine prečítala, ked som sa prisťahovala do Štokholmu v roku 2006. Tu vyšla pod názvom Väzňom vlastného presvedčenia alebo Môj život s dobrým komunistom. Prečítala som ju od obálky po obálku. Nevedela som sa zastaviť. Keď som dostala príležitosť adaptovať ju do filmu, bola to pre mňa nesmierna výzva. Film pripravuje slovenská produkčná spoločnosť Maya a Vojtech Hron ako producent má pre vec veľké nadšenie a energiu.
Čo s vami tá kniha urobila?
Prešla som vďaka nej silným prerodom. Čítala som ju ešte z pohľadu človeka, ktorý pochádza z postsocialistickej totality. Niektoré veci v nej som vnímala veľmi citlivo, niektoré som nedokázala úplne pochopiť. Potom som si uvedomila, že môj svokor bol ako taký idealistický komunista Oskar Langer. Celý život bol ľavičiar, intelektuál, veril ideám socializmu, mal ich odôvodnené a obhajoval ich, keď na ne prišla v diskusii reč. K tomu som sa zrazu musela nejako postaviť. Vo Švédsku bola pri moci socialistická vláda štyridsať rokov, presne ako u nás, len bez tej totality a jej zločinov. Je paradox, že zo všetkých krajín sveta, ktoré si možno vybrať, prišla Žo Langerová práve sem.
Ste rada, že vaše deti sa - už o pár mesiacov - narodia tu v Štokholme?
Áno. Hlavne, keď si spomeniem napríklad na skúsenosť s našou svadbou na Slovensku. Mali sme toľko problémov pri vybavovaní a museli sme zbytočne prekonávať nezmyselné prekážky, že som si vtedy povedala: ja nenechám svoje deti šikanovať slovenskými úradmi.
Čo považujete vo Švédsku za výhody?
Vždy záleží na rodičoch, čo chcú deťom vštepiť. Tu však budú v každom prípade vyrastať v atmosfére čestnosti a poctivosti, v krajine, kde stále platia morálne zásady a ľudia chcú uhradiť faktúru čo najskôr!
Veľmi rada a veľa sa smejete. Humor vám tu vyhovuje?
Niektorý áno, iný nie. Keď som začínala robiť v Českom centre (neskôr sa Lucia Abergh stala jeho riatiteľkou, pozn. red.), dostali sme za úlohu preložiť dvesto švédskych vtipov do češtiny. Ani jeden som si nezapamätala, no viem, že u nich funguje presne ten istý lokálny element ako u nás. Tak, ako sa Bratislavčania smejú Záhorákom, smejú sa Štokholmčania z obyvateľov Göteborgu. Rada sa dívam na švédsky sitkom Solsidan. Keď sa im vydarí diel, ohromne sa bavím a hovorím si: Dobre je, títo Švédi si ešte stále vedia zo seba vystreliť a nie sú stále tak strašne politicky korektní!
