Dizajnéra Patrika Illa zasiahli viaceré diela, medzi nimi Madona na skalách a Zberačky klasov
Mám problém vybrať jedno konkrétne dielo, páči sa mi toho veľmi veľa, začína s vážnym výrazom Patrik Illo. Pri rozprávaní je rovnako vážny, zanietený, oduševnený, podchvíľou gestikuluje a rád používa slová „dokonalé, absolútne, výnimočné, silné,skrátka wow!“.
Od stredovekých gobelínov Dáma a jednorožec prechádza k Leonardovi da Vinci, k Picassovi, Malevičovi, Duchampovi, Hockneymu, až sa nakoniec vráti v čase k Milletovi a jeho ženám na poli. Na každom opisuje nejaký jemný detail, ale i širšie súvislosti. Čo je však dôležitejšie, vždy na nich zdôrazňuje emóciu či kategóriu zážitku, ktorá sa dá len ťažko opísať.
„Často mám problém s teoretickými textami, ktoré sa snažia o vysvetlenie diela. Mám pocit, akoby to celé zjednodušovali. Akoby pracovali hlavne s logikou, s rozumovým poznávaním a opisovaním diela. Podľa mňa ide v umení o niečo iné. Umenie sa jednoducho nedá opísať. Na pochopenie umenia je potrebný úplne iný režim myslenia a videnia,“ hovorí Illo.
„Je to možno podobný typ emócie, ktorý v minulosti ľudia nachádzali v chrámoch. Dnes však už sakrálny priestor nefunguje tak, ako kedysi a človek prirodzene hľadá niečo, čím by ho nahradil. Keď teda idem do galérie, mám rád pocit, že vchádzam do priestoru, ktorý ma presiahne.“
Leonardo da Vinci: Madona v skalách (1483 – 1486), obraz je vystavený v parížskom Louvri.
Leonardo: Iná liga
Pri niektorých dielach sa to stane ihneď, zasiahnu vás na prvý pohľad, popri iných prechádzate ako slepý a dostanú vás až na druhé či tretie stretnutie, vysvetľuje.
Tým prvým typom zážitku bola pre neho napríklad maľba Leonarda da Vinci Madona v skalách, ktorá je vystavená v parížskom Louvri.
„Ten obraz je neuveriteľný, absolútne dokonalý! Aj jeho ostatné maľby sú nádherné, ale táto je pre mňa úplne výnimočná. Prichádzate k nej cez krásnu renesanciu, vidíte všetkých tých veľkých majstrov, no keď prídete k Leonardovi, máte pocit, že ste sa ocitli pred úplne iným typom umenia,“ opisuje.
„Keď sa na ten obraz dívate, uvedomujete si kompozíciu, svetlo, farby... Toto všetko sa môžete snažiť analyzovať, no to, čo sa s vami deje vo chvíli, keď sa naň pozeráte, sa nedá presne vysvetliť. Postupne si uvedomíte, že tu v žiadnom prípade nejde o znázornenie reality, ale že stojíte pred úplne novou realitou a kvalitou, ktorá vás celého absolútne presahuje.“
A pritom, na výnimočnosť Leonardových diel vraj dlho neveril. Mal pocit, že je to celé akosi sprofanované. „Myslel som si, že takých obrazov je hromada, ale iba dovtedy, kým som ich nevidel naživo. Pri Madone v skalách začnete rozmýšľať, načo sú vôbec dobré knihy o umení so stovkami reprodukcií. Lebo ak chcete umenie naozaj zažiť, musíte ho zažiť fyzicky. Nesie to so sebou aj isté riziko. Všetky tie slávne obrazy, na ktoré sa pozriete po tomto, sa vám zdajú akési nedokonalé.“
Jean-Francis Millet: Zberačky klasov (1857), dnes sa nachádza vo francúzskom múzeu Musée d'Orsay.
Seizmograf
Kým Madona v skalách ho chytila na prvý raz, okolo Milletových žien na poli prešiel počas svojich návštev v parížskom Musée d'Orsay viackrát bez vážnejšieho povšimnutia. Pristavil sa pri nich až nedávno, a to pristavenie sa trvalo dve hodiny.
Jean-Francois Millet namaľoval Zberačky klasov v roku 1857 a v tom čase za ne utŕžil najmä kritiku. „V období, keď umeniu dominoval akademizmus, prišiel Millet s týmto obrazom jednoduchých žien na poli. Prečo ho však namaľoval? Pre koho? Tie sedliačky sú akési neforemné, hrubé. Je to akýsi zvláštny, ani vtedy, ani dnes, nie veľmi atraktívny výjav. Opäť pri ňom môžeme rozmýšľať o kompozícii, farbách, ale to nie je to podstatné.“
Do úvah o dobovom vkuse a možných dôvodoch vzniku tohto diela preto opäť prichádza čosi ďalšie: „Nemyslím si, že umenie dokáže zmeniť svet, ale som presvedčený, že umelec dokáže zaznamenať zmenu tohto sveta. Umenie je akýmsi seizmografom, ktorý dokáže v konkrétnom momente zachytiť dôležitú zmenu, o ktorej ešte nikto ani len netuší. A pri tomto obraze som odrazu nadobudol presne tento pocit. Milletovi sa podarilo zaznamenať zmenu. Millet ukázal, že človek sa práve zmenil a týmto obrazom sa práve zmenilo aj umenie. Myslím si, že Millet zadefinoval úplne nový priestor pre budúce umenie. Pre mňa je tento obraz jedným z najdôležitejších umeleckých diel,“ vysvetľujePatrikIllo.
Chvíľu sa odmlčí a potom už len odľahčene dodá: „A možno je to len akási zvláštna zhoda náhod. Moje vtedajšie duševné rozpoloženie a jeden obraz, pred ktorým som sa akurát ocitol, spôsobili, že to čo vidím, je niečo, čo mení môj pohľad na dejiny umenia.“
