Francúzi o nej hovoria, že buď sa vám vôbec nepáči, alebo ju máte radi natoľko, že ju viete naspamäť. Pena dní od francúzskeho autora Borisa Viana o láske a strachu zo smrti je však tiež knihou, ktorú môžete prečítať bez toho, aby ste patrili do jednej zo spomínaných skupín. Vian ju napísal, keď mal 27 rokov, no slávnou sa stala až po jeho smrti.
Hoci sa príbeh odohráva v Paríži, veľa spojitostí s realitou tam nie je. Útle dielo je plné fantázie či symboliky a podstatná časť deja sa odohráva v čarovnej atmosfére džezovej hudby. Na vnímanie príbehu a zároveň pochopenie autorových motívov však čitateľ potrebuje surrealistickú optiku, s reálnou by totiž skončil po pár stranách.
Len tak dokáže byť Pena dní originálnym románom, ktorý čitateľa baví, miestami rozosmeje, ale aj šokuje, no nikdy nenudí. Nie je to totiž len absurdná dráma s usmievajúcou sa myšou, s leknom v pľúcach a zmenšujúcim sa priestorom. Je to najmä príbeh o láske, o tej osudovej, ktorá človeka učí vzdať sa vecí, na ktoré si navykol.
Ťažko uchopiteľný román sa minulý rok pokúsil sfilmovať režisér Michel Godry, no atmosféra snového sveta vynikajúco vykreslená v knihe mu miestami ušla. Preto aj v tomto prípade platí, že kniha je lepšia ako film. Za pravdu tomu dáva aj rebríček stovky najdôležitejších kníh 20. storočia podľa francúzskeho denníka Le Monde, kde Pena dní skončila na desiatom mieste.