Mladý autor Ján Púček viaceré texty svojej druhej knihy Okná do polí (F. R. & G. 2013) začína mottom alebo venovaním konkrétnej osobe, na začiatok umiestnil výrok Williama Saroyana, na koniec Ivana Kadlečíka, prvá poviedka má názov Okná do polí a posledná Okná dopoly.
Púček nepoprel v tejto knihe autorstvo svojej prvej (Kameň v kameni), žánre sú tu však rôznorodejšie, lebo okrem avizovaných poviedok, čŕt a snov v podtitule sú v nej aj vydarené eseje. Kresba na obálke nie je náhodná, v textoch je častý motív orecha ako jadro, základ, v ktorom sa skrýva zárodok života. Detaily u Púčeka nie sú len vizuálne, ale i pocitové, sú to „fotografie“ okamihov, impresie s množstvom metafor, autor však ustrážil ich mieru; keď by sa už zdalo, že obraznosti je priveľa, prejde k inému štýlu, jemnému humoru, niekedy so stopami čierneho – „Skríža oproti kostolu čaká tetula Medová na smrť. A čakanie si skracuje cukríkmi bonpari – za deň zhryzie aj dva balíčky.“
Starci spravidla snívajú zlé sny
V súbore sú prózy realistické, ktoré sa často končia fantáziou, predstavou, snom, poetické a niektoré sú „len“ jednou veľkou impresiou. Sny sú spravidla v protiklade s realitou, sú to konfrontácie minulosti a prítomnosti, uplývajúceho a uplynutého času, spomienky na predkov; starci spravidla snívajú zlé sny, vracia sa v nich ťaživá minulosť, príjemných zážitkov je menej. Autor sa niekedy usiluje vtesnať do prózy dejinné udalosti, ale takéto pokusy (podobne ako v prvej knihe) sú menej vydarené.
Púčekove texty sú jemné v obsahu, vo vyjadrovaní, autor vytvára precízne obrázky dojmov, ktoré upokojujú, napätie takmer bez deja, statický, náladový opis s ľahkým pohybom rozprávača, výtvarné skice často personifikovanej prírody, exteriéru, pomocou jemných, zaujímavých detailov, pôsobivé momentky –„Ktosi roztĺka fľašky o kontajner na sklo. Po ulici sa potáca prvý novoročný chodec. Odrazu zastaví, rozopne si gombíky a spod kabáta vypustí na slobodu malé strakaté mačiatko. Ozve sa prestrašené mňaučanie. Stvorenie sa chúli v klbku a celé sa trasie – dnes prvý raz spoznalo ľudský chlad.“
Jemnosť a humanita
Prozaik pracuje pomocou analógií, symbolov, protikladov, náznakov, ktoré treba dotvárať; rýchlosť jemného príbehu dosahuje krátkymi vetami, akoby zábermi kamery, všíma si detaily, ktoré si „moderný“ človek v rýchlych, nervóznych dňoch nevšimne, čím sa ochudobňuje. Jednoducho – Púčekove prózy treba čítať ako básne, vyplatí sa pri nich pomalosť.
Autorský či iný rozprávač (sú tu všetky typy) pôsobí ako vyznávač prírodného a prirodzeného, ako obhajca tradícií, všetkého, čo sa neprieči ľudskosti a láskavosti. Púček venuje veľkú pozornosť vzťahom generácií, nesentimentálnej nostalgii za detstvom, miestu citlivého človeka v širšom spoločenstve ľudí. Protagonistom je často človek so značnou sociálnou fóbiou, s hlbokými emóciami, precitlivený, ktorý rozmýšľa o zániku a trvácnosti hodnôt. V Púčekových textoch nájdeme existenciálne dimenzie, jemnosť a humanitu. A to je dnes vzácne.
Ján Púček prejavil v tejto knihe aj nový rozmer svojho talentu – tvorbu výborných čŕt.
