S podtitulom Začalo sa to Cyrilom a Metodom predstavuje výstava tvorbu takmer deväťdesiatich domácich autorov pôsobiacich v oblasti grafického dizajnu.
„Pre mňa padol komunizmus už neskoro. Myslel som si, že moje písma skončia v kontajtneri a nebudú nikoho zaujímať,“ povedal raz v rozhovore s Ľubomírom Longauerom Juraj Linzboth.
K tvorbe písma sa dostal okľukou, pôvodne bol strojným inžinierom, no v roku 1971 s inžinierstvom definitívne skončil a vydal sa na cestu výtvarníka. Darilo sa mu. V Drážďanoch dokonca za svoje písmo pre vedeckotechnickú sadzbu získal cenu. Nanešťastie, ostalo iba na papieri. Bolo to však prvé medzinárodné ocenenie pre slovenského písmara v zahraničí. Kým sme získali ďalšie, zásluhou Andreja Krátkeho či Petra Biľaka, uplynulo viac než tridsať rokov.
Ale to je iba útržok jedného z príbehov, akých je na výstave Typografia a dizajn písma na Slovensku omnoho viac. Napokon, Linzboth nebol prvý, kto sa u nás zaujímal o tvorbu písma a Krátky či Biľak nie sú poslední.
A vďaka Ľubomírovi Longauerovi a kolegom z Katedry vizuálnej komunikácie VŠVU sa už azda nikto z tých, čo prídu po nich, nebude báť, že skončí na smetisku.
Mikuláš Galanda: iniciály, Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti, 1919 – 1922.
Bytostný štylista
Začiatky tvorby písma v 20. storočí na Slovensku boli donedávna skryté. Keď však koncom 90. rokov vrcholila vlna nového záujmu o tvorbu písma, vyvstala medzi dnešnými úspešnými písmarmi otázka: Kto bol prvý.
Ľubomír Longauer ich ubezpečil, že majú predchodcov a podujal sa na historický výskum.
Na začiatku bol Martin Benka. „Jeho sústredené úsilie ma prekvapilo,“ píše Longauer v pripravovanej knihe o typografii a dizajne písma. „Hlásil sa k dedičstvu Cyrila a Metoda. Usiloval sa o druh univerzálneho slovanského písma, akurát v nevhodnom čase.“
Jeho písma boli príliš ornamentálne, zdobené, často až nečitateľné, ovplyvnené viedenskou secesiou, ale i pražským kubizmom. Neboli vhodné na sadzbu, nezhodovali sa s vtedajším trendom a pôsobili archaicky. Benku to však neodradilo.
Nevystavoval ich ani nepublikoval, robil ich sám pre seba. Prečo? „Nebola to túžba byť typografom. Jeho záujem vyplynul z praktickej potreby, bol bytostný štylista. Málokedy použil na knižnej obálke sádzané písmo, pri exlibrisoch nikdy. A pretože bol dôsledný, začal si abecedy kresliť,“ píše Longauer.
Martin Benka: titulný list knihy Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti, 1958.
Emil Makovický: ABC..., 1946.
V každom (ne)čase
Benka však nebol jediný, ktorému sa podarilo urobiť z dnešného pohľadu originálne, zaujímavé písma v čase, ktorý jeho pohľadu neprial.
Prechádzajúc výstavou, objavujú sa tu autori a diela na pozadí meniacich sa politických režimov na našom území od začiatku 20. storočia. „Nie je tu nič amatérske, naopak, vidno tu vysokú úroveň tvorby,“ prízvukuje Longauer. „Táto profesia sa rozvíjala aj v normalizácii a aj napriek tomu, že nebola učená správne. Každý z týchto autorov má svoj rukopis,“ dodáva.
Na výstave sú zastúpené plagáty, písma, knižné obálky či práce pre časopisy klasikov našej výtvarnej scény Mikuláša Galandu, Ľudovíta Fullu, Vincenta Hložníka i dodnes pôsobiacich autorov Vladislava Rostoku, Miroslava Cipára, Milana Veselého, Dezidera Tótha, Pavla Blaža a ďalších.
Nová vlna
Nová éra slovenského písma sa začala v 90. rokoch. Na bratislavskej VŠVU sa vtedy zišla silná generácia študentov, ktorí o tvorbu písma v podmienkach technologického pokroku prejavili veľký záujem a uspeli.
Ktovie, ako by sa dnes tváril Benka, keby videl, že písma domácich autorov nekončia v šuplíkoch, ale používajú ich vydavateľstvá, inštitúcie a médiá po celom svete.
O pár týždňov nadobudne príbeh slovenskej typografie a dizajnu písma okrem podoby výstavnej aj knižnú. Bude to určite veľmi dobré čítanie.
Miroslav Cipár: Panónčan Pavol Rubigal - Opis cesty do Konštantinopolu, 1985.
Dezider Tóth: Knihy v prenatálnom stave, 1983.
