Pavel Višňovský: Nie všetci herci sú boháči, žijeme pod finančným stresom

V novom seriáli Kolonáda hrá jednu z hlavných postáv, ortopéda Igora Bernáta s mladou manželkou, do ktorej sa zaľúbil jeho vlastný syn z prvého manželstva. Trochu netradičný milostný trojuholník, však? To však nie je jediné, čo trápi herca, ktorého hlas pozná každý divák.

Máte dvoch dospelých synov, aký je váš vzťah s nimi?

Mám pocit, že čím sú starší, tým si s nimi viac rozumiem. Možno to tak medzi otcom a synmi býva. Keď to spätne hodnotím, možno som mal z nich vychovať väčších vlkov, menej ohľaduplných, menej slušných ľudí, ale vtedy som to považoval za najlepšie riešenie.

Koľko majú rokov?

Starší Marek dvadsaťsedem, už odišiel z domu, mladší Peter dvadsaťšesť. Ten zatiaľ býva s nami. Uvedomil som si, že je najvyšší čas, aby odišli, ale keď sa to stane, bude mi trochu smutno. Dúfam, že prídu aspoň na obed, na návštevu, vždy, keď budú môcť.

Syndróm prázdneho hniezda je nepríjemný pre každého rodiča.

Už som aj rozmýšľal, ako budem žiť, prečo budem žiť. Zostaneme s manželkou sami. Dvadsaťsedem rokov väčšinu dňa riešite deti, neviem si predstaviť, čo teraz bude. Ale to je normálny kolobeh života.

Vy sám ste dostatočne priebojný?

V ich veku som bol rovnaký, ale bola úplne iná doba. Iným spôsobom sa obsadzovali herci. Nebol som priebojný, len som sedel doma a čakal, kým mi niekto zavolá. Ak som mal pocit, že mi ponuka neprináleží, tak som ju odmietol. Sám od seba som nikde nechodil, nenúkal svoje videokazety, fotografie, kdesi sa pripomínal, či chodil do kastingových agentúr, prípadne s niekým na pivo. Napriek tomu to išlo, bolo relatívne dosť roboty.

Čo musí robiť herec dnes, aby získal úlohu?

Ani neviem, už som na to starý. Pravdupovediac, už ma to ani nezaujíma. Ale som presvedčený, že tí, ktorí hrajú veľa, hrajú preto, že im režiséri veria. Môžete dať kamarátovi menšiu úlohu, ale nikdy nie hlavnú. Režisér obsadí radšej herca, s ktorým si po ľudskej stránke nerozumie, ale vie, že to zvládne, než kamaráta, s ktorým chodí na pivo.

Seriál Odsúdené (2009) FOTO: JOJ

V seriáloch sa objavujete sporadicky, v divadle nehráte. Čo robíte?

Dabing.

Dokáže sa tým herec uživiť?

Čím som starší, tým je roboty menej. Všimnite si, seriály sú často o mladých a pre mladých. Stáva sa, že prídem na hodinku, dve, nahovorím niečieho otca alebo profesora a idem preč. Stále sa znižujú sumy za dabing, takže ak mám byť úprimný, medziročne môj príjem klesá o desať - dvadsať percent. Pár ľudí sa dokáže dabingom uživiť, ale musia veľa robiť. A potom je množstvo ľudí, ktorých to neuživí. Robia to, pretože nevedia robiť nič iné alebo je neskoro začať robiť niečo iné, alebo stále dúfajú, ako sa hercom často stáva, že ešte príde tá šanca, ešte sa presadím. Nakoniec zistia, že majú toľko rokov, že je ťažko začať niečo nové.

Starne hlas pomalšie ako telo?

Určite. Okrem toho, ak s ním viete narábať, dokážete ho omladiť alebo urobiť starším. Závisí to aj od charakteristiky hlasu. Ja zatiaľ robím postavy od tridsaťpäť do sedemdesiat rokov. S hlasom sa dá obsiahnuť širšie vekové pole než s kamerou. Tam prichádzam do veku, keď hrávam podstatne starších, než som.

Aj v Kolonáde je vaša postava staršia, má 59 rokov.

Kamera je beštia úprimná, odhalí hádam aj to, čo nie je pravda. Ak ukazuje, že pokojne môžem hrať šesťdesiatnika, tak mi nič iné neostáva, len sa s tým zmieriť.

Obmedzuje vás vek v dabingu aj inak?

Ako človek starne, nevládze stáť v maximálnom sústredení dlhé hodiny za mikrofónom. Slepnete z toho, bolia vás nohy, kríže a hlavne nestíhate. Fyzicky môžete byť vo forme, ale dabing je náročný hlavne psychicky. Ste v neustálom strehu. Aj máte pocit, že „už“, ale kým to príde z hlavy do úst, je neskoro. Do brandže nastupujú noví mladí, nie sú síce vašou konkurenciou, ale môže sa stať, že vy budete ich časovou brzdou.

Vedome ste rezignovali na hereckú kariéru a rozhodli sa pre dabing?

V živote som si nepomyslel, že 95 percent mojej práce bude v dabingu. Bolo to záchranné lano. Prišla revolúcia a po nej útlm. Okrem toho aj dabing je herecká práca.

Koľko ste mali rokov v čase nežnej revolúcie?

Dvadsaťdeväť. V podstate som sa kariérne rozbiehal, v Bratislave, aj v Čechách na Barrandove. Potom prišla revolúcia a všetko sa stoplo. Jediné, čo nám ostalo, bol dabing. Občas sa niekomu pošťastilo ukázať sa v reklame alebo aspoň do nej načítať nejaký text a finančne si prilepšiť.

Dnes televízie nakrúcajú relatívne veľa pôvodnej tvorby. To nie je cesta?

Jedna pani sa ma na ulici pýtala, prečo nejdem hrať do nejakého seriálu. To nezáleží na mne. Musím padnúť do oka tvorcovi, režisérovi, scenáristovi alebo dramaturgovi. Hercov je veľmi veľa na to, koľko sa nakrúca. A potom, čo budeme chodiť okolo horúcej kaše, asi nie som až taký dobrý, aby som veľa hral. Ale Pánboh zaplať aj za to, čo je.

Herci počas skúšania divadelnej hry konanie svojej postavy dookola rozoberajú. Snaží sa i televízny herec diskutovať o svojej postave s režisérom?

Áno, snaží sa, ale nie je na to veľa času. Kedysi sa televízna inscenácia najprv niekoľko týždňov skúšala, niečo ako čítačky v divadle. Herci sa stretli s dramaturgom, ten vysvetlil, o čom je hra, povedal niečo o autorovi, potom prišiel režisér a opísal svoju predstavu. Dnes sa to rodí priamo na pľaci.

Ani pri Kolonáde to nebolo lepšie? Predsa len, Stanislav Párnický patrí medzi staršiu generáciu režisérov.

Tempo bolo pomalšie, ale len preto, že sa nakrúcalo inou, filmovou technológiou. Príprava záberov trvala dlhšie ako pri denných štúdiových seriáloch, kde spravíte každých dvadsať minút jeden obraz. Vďaka dlhšej príprave záberov, bolo viac času na rozhovory s režisérom, ktorý sa mimochodom, tiež asi musí prispôsobiť súčasnému tempu.

Marek Geišberg, Andrea Karnasová, Vladimír Plevčík, Kamila Magálová a Pavel Višňovský. FOTO: RTVS

Ako ste si vytvárali vzťah k vašej postave ortopéda Igora Bernáta?

Ťažko. Isté veci si ako herec viem predstaviť, sám som ich zažil, alebo videl vo svojom okolí. Ale milostný trojuholník medzi synom, otcom a jeho novou mladou ženou, to sa mi hralo ťažko.

Príliš nereálne?

Je to niečo, čo sa stane možno v jednom prípade z tisíc, alebo desaťtisíc. S čím som sa ešte dlho nevedel vyrovnať bol vzťah mojej postavy k exmanželke, ktorú hrá Kamila Magálová. Predstavte si, že opustím svoju ženu, mám mladšiu a keď sa vyskytne problém, utekám za svojou bývalou prosiť o radu? Zdá sa mi to úplne choré, divné, a nevedel som sa s tým dlho vysporiadať nielen ja, ale i iní ľudia, ktorí čítali scenár.

Vy ste ženatý dlho?

Dvadsaťosem rokov. Máme úplne normálne manželstvo, bolo by čudné, keby sme sa dvadsaťosem rokov len držali za ruky. Ale som spokojný.

A so životom ako takým?

To sa zamýšľam, či má ešte zmysel pracovať a snažiť sa. Človeku, čo chodí do roboty aj v sobotu, nedeľu, pohrozíme prstom a dáme vyššie dane. Ja si potom v októbri poviem, načo mám ešte robiť? Aby mi narástli odvody a dane? Kašlem na to, radšej budem sedieť doma. Lebo keď tie vyššie dane zaplatím, viem, kde skončia. Trestajú podnikateľov v strednom segmente za to, že sa snažia? A nútia ich špekulovať? Veď je to choré. A potom sa dočítate v novinách o nejakej kauze, dva týždne sa tomu niekto venuje a koniec. Niekto teraz povie, že som ufrflaný a negatívny.

Nie ste?

Nie. Iba sledujem, kam to speje.

Nie je to len pocit ovplyvnený vekom?

Neviem, akú náladu majú tridsiatnici, keď vidia, že kto je šikovnejší, uteká von. Mne chodia hlavou iba samé negatívne myšlienky. Stratila sa morálka, slušnosť, je hrozné, čo sa deje v politike a ako to vplýva na obyčajných ľudí. Máte pocit, že je to vekom? Sú možno isté vekové kategórie, ktoré sa o to ešte nechcú zaujímať, ale aj ich to raz dobehne.

Predstava budúcnosti a staroby vás asi desí.

Ja nehovorím, že mám náladu obesiť sa, ale snažím sa triezvo pozerať na to, čo ma čaká. Nedá sa spoliehať na to, že možno o rok, o dva, budem hrať zase v seriáli. Ak máte hypotéku, pravidelné účty, ste hlava rodiny, nemôžete sa spoliehať na to, že vás možno obsadia. Treba sa zobudiť, neviem, či sa mi to podarí, ale chytiť druhý dych a venovať sa niečomu úplne inému.

Kriminálka Mesto tieňov (2008) mu vyniesla cenu Igric. FOTO: MARKÍZA

Máte predstavu čomu?

Mám niečo, čo by ma napĺňalo, ale nechcem o tom hovoriť. Je finančný risk pustiť sa do čohokoľvek. Ja by som aj kopal krompáčom kanál do Košíc, keby mi zaplatili toľko, koľko mi treba na slušné prežitie. Nie všetci herci sú boháči či dokonca milionári, nič sme neprivatizovali ani nevyhrali nástenkové tendre, všetko sme si poctivo odpracovali. Ak máte dlhodobý finančný stres, ktorý na voľnej nohe určite máte, tak si po rokoch poviete, kašlem na celú pomyselnú kariéru, na nejaké „umenie“, potrebujem psychický pokoj a pohodu. A je mi jedno, či budem lepiť polystyrén na fasády, alebo piecť rožky. Neviem, či budem robiť o dva dni, či budem mať nejakú prácu. Dlhodobý finančný stres, to je odvrátená stránka herca na voľnej nohe. Neviem, či je moje rozpoloženie len rozpoložením päťdesiatnika. Kto sa chce triezvo pozrieť na túto vlasť, nemôže mať ružové okuliare.