Dej novely Thomasa Manna Smrť v Benátkach s menej ako sto stránkami by sa dal zhrnúť do niekoľkých viet. Vážený spisovateľ, ktorý bol pre svoje dielo dokonca povýšený do šľachtického stavu, ale sám sa už zo svojho majstrovstva veľmi neteší, sa prichádza zotaviť do Benátok. Ubytuje sa v luxusnom hoteli na ostrove Lido, kde jeho pozornosť upúta poľská rodina, predovšetkým však štrnásťročný syn Tadzio. Stáva sa preňho dôkazom, že krása vzniká aj spontánne, bez zásahu umelca. „Boh, aby nám ozrejmil duchovné, si rád poslúži tvarom a farbami ľudskej mladosti,“ uvažuje hrdina Gustav von Aschenbach. Amor sa vraj k nám správa tak ako matematici k deťom, keď svoje zákonitosti vysvetľujú na čistých dokonalých tvaroch. Pre pohľad na Tadzia zostáva na ostrove, hoci sa v Benátkach rozširuje mor, ktorému nakoniec podľahne.
Mýtický príbeh
Dôvod, prečo si takáto chudobná dejová línia aj po sto rokoch udržiava postavenie klasiky, tkvie v jej mytologickom prazáklade. Slovenská prekladateľka Nora Krausová nachádza v novele motívy boha Hermésa, sprievodcu duší do podsvetia, ktorý je však zároveň aj vynálezcom lýry a učiteľom boha Apolóna. Celá kniha je postupným zasväcovaním hlavnej postavy do smrti, ku ktorej ho privádza séria poslov smrti od gondoliéra až po krásneho mladíka v námorníckom oblečení, ktorý je stelesnením Narcisa. Už gondola, ktorou sa preplavuje na ostrov, pripomína rakvu. Ohrozenie nákazou prichádza v podobe zvodných jahôd prijatých od pouličného predavača.
Dobrý námet
Film, ktorý na základe tejto novely nakrútil Luchino Visconti v roku 1971, je jedným zo základných diel svetovej kinematografie, zďaleka však nie jediným spracovaním tohto námetu. Benjamin Britten naň napísal svoju poslednú operu, choreograf John Neumeier skomponoval v roku 2003 baletné dielo pre Hamburský baletný súbor. Aj v košickom Štátnom divadle bude mať koncom februára premiéru rovnomenný balet Ondreja Šotha.
Visconti zmenil povolanie hlavnej postavy na skladateľa. Zvýraznil tým skutočnosť, že jednou z inšpirácií na zrod filmu bola smrť Gustava Mahlera v roku 1911. Tomuto česko-rakúskemu skladateľovi zodpovedá nielen fyzický opis hrdinu v knihe, ale aj maska Dirka Bogarda vo filme. Samotná postava spisovateľa bola však inšpirovaná skôr homosexuálnym nemeckým básnikom Augustom von Platenom-Hallermündom, ktorý zomrel na choleru na jednom z okolitých ostrovov. Napokon, v Benátkach zomrel aj Richard Wagner.
Hlavným zdrojom pre toto dielo bol však sám Thomas Mann. Ako potvrdila Mannova žena Katia vo svojich spomienkach vydaných v sedemdesiatych rokoch, v lete roku 1911 s manželom dovolenkovali v Grand Hôtel des Bains v Benátkach, kde pozornosť spisovateľa zaujala poľská rodina. Desaťročný chlapec v matrózkach jej manžela doslova fascinoval. Reálny Tadzio bol mladým barónom Władysławom Moesom, ktorého meno skracovali na Władzio či Adzio. Sám netušil, že sa stal postavou príbehu slávneho spisovateľa, kým oveľa neskôr neuvidel film.
Pohľady do diaľky
Viscontiho dielo je inovatívne už z formálneho hľadiska. Väčšinu času v ňom sledujeme hrdinu sediaceho osamelo v hotelovej hale či na pobreží, zachytávame len pohľady do diaľky, krehké mimovoľné gestá. Počujeme náhodné útržky rozhovorov ľudí okolo neho. Jeden z mála dialógov prebieha v retrospektíve medzi skladateľom a jeho priateľom, v ktorom vášnivo diskutujú o význame umenia, ale aj života.
Hlavnú postavu v tomto filme hrá exotický, ale aj distingvovane pôsobiaci Angličan Dirk Bogarde, ktorý sa objavil už vo Viscontiho Súmraku bohov. Sám herec cítil, že postava Gustava von Aschenbacha bola vrcholom jeho kariéry. „Nemôžem dúfať, že by som niekedy hral lepšie v lepšom filme,“ vyjadril sa. Tvárou tohto filmu sa však, paradoxne, stal niekto iný.
Najkrajší chlapec na svete
Z predstaviteľa Tadzia Björna Andrésena, v tom čase pätnásťročného študenta štokholmskej umeleckej školy, účinkovanie v tomto filme urobilo svetovú hviezdu
Tadzio (Björna Andrésen) FOTO - OUTNOW.CH
Na festivale v Cannes v roku 1971 sa film stal senzáciou, zrejme podobne ako nedávno Život Adele. Aj v tomto prípade však medzi režisérom a jeho mladou hviezdou nastali spory. Andrésen sa necítil dobre v spoločnosti filmárov a netešila ho ani nálepka „najkrajší chlapec na svete“ ani prirovnávanie k Michelangelovmu Dávidovi, keďže film naznačoval erotickú príťažlivosť medzi mužmi. Neskôr sa úlohám homosexuálov vyhýbal.
Neboli to však zďaleka len muži, ktorí na mladého herca pozerali s fascináciou. Keď sa film premietal v Japonsku, fanúšičky sa naňho lepili tak ako davy na Beatles v Amerike. Neustále dostával ponuky na ďalšie filmy a reklamy.
Dnes 58-ročný herec sa v rozhovore pre Guardian sťažoval, že tento film bol preňho takmer prekliatím. Nikto sa nezaujímal o jeho ambície ani dušu, všetci od neho chceli iba jediné - aby bol krásny. Túžil sa stratiť anonymne v dave, zmeniť si výzor, dokonca aj identitu. „Pripadal som si ako exotické zviera v klietke. Moja kariéra sa začala na absolútnom vrchole a potom už len upadala,“ vyjadril sa. Po zvyšok svojho života už musel len dokazovať, že vie robiť aj niečo iné. Hoci nakrútil desiatky filmov a hral aj v divadle, najviac ho lákala hudba.
Fakty o filme
Smrť v Benátkach
Taliansko/Francúzsko, 1971, 130 min
Scenár a réžia:Luchino Visconti
Kamera: Pasqualino De Santis
Hrajú: Dirk Bogarde, Romolo Valli, Mark Burns, Nora Ricci, Marisa Berenson, Carole André, Björn Andrésen, Silvana Mangano, Franco Fabrizi, Marco Tulli, Nicoletta Elmi
Ocenenia: zvláštna cena 25. festivalu v Cannes, Ceny BAFTA za kameru, kostýmy, soundtrack, nominácia na Ceny akadémie a na Zlatú palmu
Bez jeho súhlasu sa fotografia z tohto filmu dostala aj na obálku knihy britskej feministky Germaine Greerovej The Boy. Stalo sa mu presne to, proti čomu sa feministky ohradzujú, bol zobrazovaný ako objekt.
Jeho tvár je však tým, na čom stojí celá krása filmu. Podľa filozofa Miroslava Marcelliho je na tomto filme najkrajšie to, akým spôsobom sa v ňom z lásky stáva smrť a zo smrti láska.
Kým v knihe je záver vykreslený veľmi decentne, symbolicky, hoci aj s ironickým odstupom k „úctivému pohnutiu sveta“ pri správe o smrti spisovateľa, Viscontiho symbolika nie je nijako utešujúca. „Tento film nám dáva od počiatku najavo, že v tejto smrti nebude nič patetické ani povznášajúce,“ napísal Marcelli v recenzii pre Filmové listy. Visconti nám síce ukazuje krásu benátskych palácov, necháva nás však pocítiť aj hnilobu pod nimi.
Smrť dáva známeho skladateľa na roveň so všetkými smiešnymi postavičkami, ktoré v meste stretol, každý pokus zakryť ju šminkami je márny. Je epidémia, mŕtve telá sú odsúdené na okamžitý zánik.
Keď film premietli šéfom hollywoodskych štúdií, nikto z nich nepovedal ani slovo. Neprežívali katarziu, boli šokovaní. Ktorýsi z nich sa nakoniec opýtal, kto robil soundtrack. „Gustav Mahler,“ odpovedal Visconti chladnokrvne. „Výborne, mali by sme ho zamestnať,“ reagoval producent.
Američania si trúfli tento „obscénny“ film premietať až po tom, čo sa na jeho londýnskej premiére zúčastnila aj kráľovná Alžbeta II., aby podporila zbierku na záchranu potápajúcich sa Benátok. Hoci film nikdy nebol komerčným trhákom, už vyše štyridsať rokov neschádza z plátien klubových kín.
