Dlhé roky sme poznali literárno-hudobného polyhistora Bulata Okudžavu (1924 - 1997) iba z počutia pololegálne sa šíriacich magnetofónových nahrávok melodických a meditatívnych piesní. Bol abcházsko-arménskeho pôvodu, vyrástol na moskovskom Arbate a robil akési špecifické dumky či šansóny, aj recitované básne a múdre sprievodné texty koncertov.
Spievané verše, ktoré pripomínali staré ruské a cigánske romance, inokedy zasa akýsi špecifický mestský folklór, boli nesmierne populárne v Sovietskom zväze najmä medzi študentmi a všetkými, ktorí hľadali čosi neobvyklé a tak trochu „zakázané“.
Prozaickým pendantom posmutnelých pesničkových sarkazmov sa veľmi skoro stala autobiografická novela Ahoj, študent a neskôr aj Okudžavov prienik eskamotérskeho charakteru medzi noblesných tvorcov historických románov (knihy ako Nebohý Avrosimov, Putovanie diletantov alebo Stretnutie s Bonapartom).
Jeho vystúpenia s gitarou zakladali vo „východnej“ časti sveta tradíciu autorskej piesne bez balastu a nadšenými propagátormi tvorby tohto čudesného barda (respektíve jej sprostredkovateľmi) boli v bývalom Československu najmä moravskí folkeri Jaromír Nohavica a Jiří Vondrák či kritik Jiří Černý.
Okudžava patrí do kategórie znepokojujúcich spisovateľov a pesničkárov. Jeho osobitá tvorba, ktorá prakticky nemá slabé miesta, už desaťročia zaujíma aj slovenského básnika, esejistu, libretistu a prekladateľa Jána Štrassera. Po rokoch ostýchavého prístupu a dlhotrvajúcich prekladateľských „krížoviek“ vznikol brilantný výber básnivých textov v dvojjazyčnej výbave a rozsahu štyroch desaťročí Okudžavovej tvorby (1957 – 1997).
Štrasser je naozaj dobrý ruštinár. Na kolekcii textov vidno, ako si ohromne dal záležať – či už na výbere, dramaturgii, alebo ihraní sa s veršami. Preklady sú naozaj „vysedené“. Kolekcia je však zároveň vzrušujúcim čítaním o človeku, ktorý sa nikdy nevzdal svojej tváre, dychtil po živote a „v dobe nadvlády ľudí bez duše zostal skutočným človekom.“ Stelesňoval slušnosť a frázu – v jednoduchosti je sila.
Dobrým doplnkom k čítaniu zbierky je ako bonus priložená nahrávka jeho koncertu v Brne (1995) a kultivované doslovy Jiřího Vondráka a Valerija Kupku. V prípade hlbšieho záujmu dojem ešte vylepší počúvanie piesní zo záznamu iného koncertu (LP Písně, 1979) a kvalitný výber textov z minulosti (Kapela naděje či Koně k nezkrocení), prípadne Vondrákova nostalgická textová koláž Poslední koncert (1998).
Autor: hudobný publicista
