Sadli sme si s priateľmi na kus reči s kávou a hovorili o tomto zborníku. Že to má byť niečo ako previerka úrovne literatúry, ktorá sa píše na východe našej republiky a trochu aj kameň (alebo kamienok) do stojatých vôd pohodlnosti v myslení. Že to má byť pokus o vyslovenie vzťahu mladých k mnohotvárnej súčasnosti, ktorú chceme vidieť z polôh od aforizmu až po širšiu poviedku. A aký bude mať teda názov? Na otázku sa síce nezvykne odpovedať otázkou, ale museli sme s pravdou von: Dovolíte? Samozrejme, nech sa páči, povedal jeden z priateľov a ponúkol mi cigaretu. Keď človek niekam vstupuje, pýta sa dovolíte? Na znak dobrej výchovy, pretože vieme, čo sa patrí, s úsmevom sa pýtame Dovolíte?
Bolo to ako návrat zo strateného času, aj keď čas sa nemá kde stratiť ani pokrájať na kúsky, je tu celý a stále ako kultúra. Ale dva roky, čo sme prežili v hrubom zelenom súkne a v kožených čižmách-pollitrákoch s onucami by sa dal tak nazvať. Keď sme z krajčírskeho metra odstrihli posledný centimeter, už aj sedíme s kolegami z bratislavskej filozofickej fakulty vo vinárni U dvanástich apoštolov. Nebola to vina vína, ale vôľa a chcenie vytvoriť literárny časopis. O tom hovorí prvý odsek tohto textu, ktorý bol krátkym úvodom budúceho zborníka.
Onedlho sa kdesi objavil mladý vysokoškolský študent z Prahy Juro Jakubisko. Sedíme na parketách v našom zatiaľ nezariadenom byte a Juro rozkladá po celej miestnosti zrkadlo, čiže maketu, hýri nápadmi, spája texty s kresbami a fotografiami, mení farebnosť, strieda umiestnenie, typy písma. Hotová pred-post-moderna. Až je nám do smiechu, hádame, či nám to prejde u malomeštiakov a byrokratov. Prešlo. Aj sadzači a metéri si s olovenými riadkami a štočkami poradili. A o rok je zborník na svetle božom a na pultoch kníhkupectiev.
Zborník Dovolíte? vydalo Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach roku 1965. Zostavili a zredigovali Albín Bagin a Ivan Kadlečík. Grafická úprava Juro Jakubisko a Andrej Barla. Strán 108. Náklad 2000. Vytlačili Východoslovenské tlačiarne.
Obsahuje básne Františka Andraščíka, Mariána Bednára, Jána Štrassera, prózy Jozefa Buchanca, Maríny Čeretkovej-Gállovej, Juraja Hatríka, Štefan Kasardu, Jozefa Mríza, Jána Pataráka. Jediným teoretickým príspevkom je stať Albína Bagina o vzťahu centra k regionálnej kultúre.
Prečo to všetko exhumujem po toľkých rokoch? Lebo žiť iba dnes bez včerajška je prázdne. Lebo naše typické zabúdanie je otcom i matkou barbarstva, agresivity a antikultúry, ako je to dnes, keď pri každej zmene politickej moci sa vladári pýšia, že objavili Ameriku a na jej pobreží fúrik, tragač alebo táčky.
