[content type="longread-pos" pos="full"]
Politická karikatúra u nás existuje od prvej republiky,
no väčšinu času musela byť ticho
[/content]
Karikatúry z časopisu Demokratickej strany Šidlo vraj bývali lepšie, než články. Autorom tejto je Viliam Weisskopf.[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
Soňa Gyarfašová
[/content]
O rakúskom politikovi Brunovi Kreiskom bolo známe, že s nadšením zbieral vlastné karikatúry. Vtip, ktorý koloval v časoch socializmu, k tomu sarkasticky dodal, že Brežnev zasa radšej zbieral karikaturistov.
„Keby som zjednodušoval, bola by to vlastne celokm výstižná definícia: čím viac kvalitnej karikatúry - politickej, ale i nadčasovej, tým bezpečnejšie je ukotvená demokracia,“ hovorí publicista Kornel Földvári, ktorý sa zaoberal karikatúrou aj v jednej zo svojich publikácií.
„Politický karikaturista je nielen umelec so zmyslom pre humor, ale aj so zmyslom pre dejiny, musí cítiť dopredu i dozadu, kam to smeruje a kam by to malo smerovať a z tohto napätia vyťažiť humor, iróniu a paradox,“ myslí si. „Humor a sebairónia vyslobodzujú, no bez slobody, najmä tej vnútornej, sa nezrodia.“
V prestrojení
Pomerne plodné a žičlivé bolo medzivojnové obdobie, keď sa začala písať aj krátka tradícia ironického a neraz i zlostného „portrétovania“ českých a slovenských štátnikov. „Samozrejme, karikovanie existovalo v slovenskej tlači aj predtým, no ČSR a jej politické zápasy prinášali ohromné množstvo podnetov práve pre politickú karikatúru,“ hovorí Jaroslava Roguľová z Historického ústavu SAV.
„Ak noviny vydával jeden politický tábor, zosmiešňovali zväčša politických oponentov. No neplatilo to výhradne,“ dodáva.
Spomína napríklad časopis Kocúr, ktorý vydávali autonomisti v Martine. „Je nevyčerpateľnou studnicou humorných vyobrazení najmä agrárnikov Milana Hodžu, Vavra Šrobára či sociálneho demokrata Ivana Dérera. V zosmiešňovaní osôb sa však správali viac-menej demokraticky. Nájdeme tam čo-to negatívne aj z vlastných radov ako karikaturisticky podaný rozkol v Slovenskej národnej strane, kde autor nešetril nikoho z národniarov, ale aj karikatúry Andreja Hlinku či Martina Rázusa,“ dodáva.
Mimochodom, karikovaniu sa nevyhol ani „tatíček národa“ Tomáš Garigue Masaryk, ku ktorému však bola dobová tlač zvyčajne láskavá. Najobľúbenejším terčom zlomyseľných karikaturistov sa stal podľa Roguľovej jednoznačne minister zahraničných vecí a neskorší prezident Edvard Beneš.
„Beneš ako stúpenec čechoslovakizmu nemal veľké sympatie nielen na Slovensku a ako národný socialista zase v českom pravicovom tábore. Karikovali jednak jeho nízky vzrast, fúzy, štíhlu postavu či časté výpravy na konferencie do zahraničia, pre ktoré si vyslúžil aj prezývku Malý tramp. Kocúr na margo zahraničnopolitického turizmu Beneša v roku 1931 uverejnil veľkolepú sériu Beneša v prestrojení: Eskimák, Indián, černoch, Mexičan,“ hovorí Roguľová.
Medzi výtvarníkmi sa objavili v tom čase silné mená ako Andrej Kováčik či Ján Cincík, Alexander Richter, Štefan Bednár či perfekcionista Viliam Weisskopf. Početný bol aj tábor karikaturistov, ktorí lavírovali medzi jednotlivými názorovými tábormi - jeden deň kreslili pre opozičných, druhý zasa pre koaličných s protichodnými názormi. „Týchto ľudí by som ani nenazval karikaturistami v pravom zmysle slova, skôr platenými remeselníkmi alebo ´piktomanmi´, ako nazýva výtvarných grafomanov Vlastimil Zábranský,“ hovorí Földvári.
Smiech na rozkaz
[content type="citation"]Čím viac kvalitnej karikatúry - tým bezpečnejšie je ukotvená demokracia.[/content]
Poplatnou sa však stala politická karikatúra vládnucemu režimu najmä po roku 1939, keď československú republiku vystriedal slovenský štát.
„Cenzúra prísne dozerala na to, čo sa publikuje na stránkach oficiálnej tlače, týkalo sa to aj humoristických časopisov,“ hovorí Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV s tým, že najmä protižidovské karikatúry sa vyrovnali svojím tónom tým z nacistického Nemecka.
„Posledné dva exempláre Židov,“ hlása jedna z roku 1942.
Vďačným námetom vtedajších karikaturistov sa stala aj československá exilová vláda.
„Uhni, ty sopľoš, čo sa tu tmolíš,“ karhá Churchill na jednej z nich Edvarda Beneša. „Len ho nechaj, veď ho mám na motúziku,“ odpovedá veselý Stalin. Predmetom zosmiešnenia bolo aj bojové odhodlanie vojakov v Slovenskom národnom povstaní.
„V totalitných režimoch sa aj politická karikatúra podriaďovala oficiálnym smerniciam. Na druhej strane vtedy politický tlak nútil odbojnejších a tvorivejších humoristov pri vyjadrovaní protestu používať skryté významy,“ hovorí historička Roguľová.
Fungovala, samozrejme, ešte aj spätná cenzúra.
S jedným číslom Kocúra sa vtedajší režim nestotožnil. „Celé vydanie z 1. apríla 1941 malo byť vtedy priamo na úradný rozkaz ministerstva vnútra zhabané,“ hovorí Hlavinka.
Z domácich politikov ako Alexander Mach, Vojtech Tuka či Jozef Tiso si karikaturisti žarty nerobili. V plnej sile im to však spočítala povojnová tlač.
Kam bodalo ostré Šidlo
Menšou kométou na nebi politickej karikatúry sa stal v rokoch 1947 a 1948 humoristický časopis Šidlo z dielne Demokratickej strany.
„Texty často pokrivkávali, ale silnou stránkou bola práve karikatúra, brilantná - publicisticky i výtvarne. Objavila sa tu vtedy taká reprezentatívna zostava, aká sa už nikdy inde nevyskytla - mladí výtvarníci, ale aj filmári, modernistický maliar Ladislav Guderna či divadelný scénograf Viliam Weisskopf,“ hovorí Földvári.
Weisskopf bol výtvarný talent a študoval na akadémii v Drážďanoch, počas vojny musel ujsť z Nemecka a u nás sa skrýval. V povojnovej krátkej demokratickej atmosfére sa tvorivo rozbehol.
„Tvoril s nemeckým chladným, ale dokonalým kresliarskym umením. Mal toľko výnimočných a výstižných politických karikatúr, že som presvedčený, že ak by nevládol v 20. storočí priam vraždený chaos, stal by sa vo svete jedným z najpreberanejších karikaturistov,“ myslí si Földvári.
Na stránkach časopisu majú svoje miesto aj karikatúry z vlastných radov, najčastejšie však politickí súperi.
Unikátni sú najmä komunistickí politici. Ich karikatúra by sa totiž už o pár rokov rovnala miestenke v jáchymovských uránových baniach.
„No a tých Američanov sme konečne porazili,“ hovorí o svojom splnenom sne na karikatúre komunistický politik Zděnek Nejedlý - oblečený v hokejovom drese. Na inej, v tom čase možno až vizionárskej karikatúre zasa usilovne vymeriavajúci, a nie príliš pohľadný Klement Gottwald sťahuje krajčírskym metrom pás útlej a krehkej slečne - mladej Československej republike.
Mimochodom, v tvorivom prostredí Šidla sa v rokoch 1947 a 1948 zrodil aj prvý slovenský komiks - Dozorca a väzeň. Nekonečný príbeh na pokračovanie, ktorý v tom čase získal aj veľkú popularitu.
„Väzeň uteká z väznice, dozorca ho naháňa a pritom ešte prežijú aj vlastný osobný príbeh. Väzeň prebehne na zelenú, naskočí červená - namiesto toho, aby to využil, počká, aby ho mohol policajt naháňať aj ďalej.
Nakreslené jednoduchou čiarou, ale plné pohybu a života,“ hovorí Földvári, ktorý s Františkom Jablonovským zostavil aj publikáciu o otcovi nášho komiksu Jozefovi Babušekovi.
Rozdlávený parný valec
Talentovaný karikaturista kreslil podľa Földváriho gejzír nepolitickej karikatúru, ale vedel aj majstrovsky cieliť v politike. V roku 1948 nakreslil idúc oproti sebe parný valec s nápisom Demokratická strana a drobné autíčko s firmou Komunistická strana. Šofér kričí na parný valec: „Uhni, lebo ťa rozdlávim.“
„A už o dva mesiace sa to stalo,“ hovorí s nádychom irónie Kornel Földvári. Keď po Víťaznom februári získala moc komunistická strana, partia karikaturistov zo Šidla si všetko odniesla aj s úrokmi. Babušek dlhé roky nemohol publikovať. Podarilo sa mu to až v humoristickom časopise Roháč. No povestný komiks Jožinko, dieťa svojich rodičov vychádzal od roku 1965 do roku 1988 pod pseudonymom Jozef Schek.
Ostrú politickú satiru okamžite nahradila na stránkach cenzurovaných časopisov obrázková propaganda proti triednym nepriateľom. „Desať rokov som sedel na tých najlepších látkach,“ sťažuje sa starý pán, ktorému práve znárodňujú jeho obchod. „A teraz budete sedieť na tej najlepšej latke,“ odpovedá mu policajt popri tom, ako ho odvádza do žalára. Pozeráme sa na dobovú karikatúru z Roháča 1948 krátko po Víťaznom februári.
[content type="citation"]Cenzúra prísne dozerala na to, čo sa publikuje na stránkach oficiálnej tlače, týkalo sa to aj humoristických časopisov.[/content]
V politickej karikatúre sa stali ústrednou postavou namiesto domácej vládnucej moci zahraniční imperialistickí štátnici - zobrazovaní často s krvavými rukami. „Mali sme za socializmu výborných kresliarov, výborných portrétistov, Adenauer a Eisenhower mohli byť spokojní. Lenže to vlastne nebola politická karikatúra v pravom zmysle slova, to bola propaganda.Nevychádzala z reality, zo zbožných želaní,“ hovorí Földvári. Aj motivácie vtedajších politických karikaturistov boli rôzne.
„Potom po dlhom čase donútili aj karikaturistu svetových kvalít Viliama Weisskopfa, ktorý predtým pôsobil v Šidle, aby zmenil znamienko svojich hodnôt. Neodsudzujem ho, myslím si, že to je osobná tragédia, že taký inteligentný a talentovaný človek musel robiť niečo proti svojmu presvedčeniu. Po všetkých tých ťažkých zážitkoch, ktoré prežil cez vojnu, nemal zrejme dosť síl postaviť sa a povedať: tak toto teda nie,“ hovorí Földvari.
Na koniec to najlepšie
O tom, že politická karikatúra domácej politickej scény je tabu, sa presvedčil aj Miroslav Liďák, pôvodne politicky indiferentný karikaturista, ktorý kreslil v 50. rokoch v spolupráci s kresliarom Pavlom Hanušom pod pseudonymom Haďák.
Keď v roku 1963 uverejnil v časopise Plamen namiesto oficiálneho českého leva Švejka s dvomi chvostmi, putoval priamo pred súd. Akýsi zlom v karikovaní osobností našej politickej scény predstavovala potom až Pražská jar.
„Rok 1968 bol úplne mimoriadny v našich dejinách, ale pre mňa je vzrušujúce a nepochopiteľné, keď si osobne ako svedok spomínam na ten ďalší rok 1969, keď sa tu premávali tanky a pritom vznikali ešte odvážnejšie veci,“ hovorí Földvári.
Krátko pred rokovaním v Čiernej nad Tisou zobrazil práve Haďák Dubčeka, Smrkovského a Svobodu ako troch mušketierov tasiacich kord.
Stával sa čoraz kritickejším glosátorom domácich udalostí, nakreslil aj karikatúru, na ktorej odpudivý Brežnev hasí vatru, ktorú preskakuje Dubček. Ten Brežnevovi začudovane hovorí: Ale veď nehorí.
Horieť vtedy začalo pre Haďáka. Obrázok s vatrou bol podľa mnohých jeho najlepšou politickou karikatúrou. Zakončil ňou zároveň svoju aktívnu kariéru. Zákaz publikovať mal až do svojej smrti v roku 1983.
Karikaturisti lietali na začiatku normalizácie aj v slovenskom časopise Roháč a českom Dikobraze. Tí, ktorí zostali, sa popri oddaných nádenníkoch ideológie venovali radšej nezáväznému vtipkovaniu.
Prikázaný smer
Dostať do kresby podprahové politické odkazy bol tanec na tenkom ľade. Cenzori ich však niekedy videli aj tam, kde by to človek celkom nečakal.
„Napríklad bola karikatúra červeného auta, ktoré ide odbočiť vpravo. Videli v tom pravicový oportunizmus - výzvu k dubčekovskému krídlu,“ aj po rokoch sa baví na absurdných normalizačných rokoch, ktoré vtedy zažívali Mikuláš Sliacky, vyštudovaný psychológ, ktorý začal kresliť v roku 1967 a do Roháča nastúpil v roku 1977.
Redakčnej partii Roháča vtedy velil Peter Bán a kreslil v ňom aj nestor Viktor Kubal.
„Politické karikatúry, ktoré vychádzali na druhej strane, brala redakčná partia ako nutné zlo. Nemyslím si, že niekto z tých, ktorí v tom čase politické karikatúry kreslili, bol pre to naozaj zapálený. Bola to skôr daň,“ hovorí Sliacky s tým, že Roháč bol v tom čase aspoň jedným z mála miest, kde sa dalo zasmiať.
Naozaj vtipné politické karikatúry, ktoré by pranierovali aj vládnucu komunistickú stranu, by sa našli skôr na dne priečinkov odbojnejších tvorcov, oficiálne jednoducho nejestvovali.
Politická karikatúra má aj dnes stále svoje miesto v Pravde, kde kreslí Danglár, v Novom Čase s karikatúrami Mikuláša Sliackeho a v SME s neodmysliteľným Shootym. Po takmer štvrťstoročí od pádu režimu je jej podľa mnohých ako šafranu, no niektorých politikov dokáže stále zabolieť.
„Človek by povedal, že sme za všetky tie roky dospeli. Nie je veľmi lichotivé, ak sa politik hnevá na svoju karikatúru. Je to boj Dávida s Goliášom, politik má v rukách moc a karikaturista iba svoju ceruzku a ostrovtip. Nie je dôstojné, ak sa obor žaluje na súde, že ho obratný súper zasiahol na citlivom mieste,“ uzatvára Földvári.
