Pod názvom Povraz v dome obesenca a iné básne vydal súborné diela Pavla Hudáka košický Pectus, presnejšie – poet a editor Radovan Brenkus, ktorý je i autorom doslovu k publikácii doplnenej o knižne neuverejnené básne a kratučké prózy.
Pavol Hudák (1959 – 2011), novinár, publicista a básnik vydal počas svojho života len tri zbierky veršov. Debutoval v roku 1992 knižkou Broskyňový súmrak, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Nasledovali zbierky Silvester 1999 a Zatmenie slnka.
Chvíľková harmónia
Jeho poéziu plnú pôsobivých metafor charakterizuje predznamenanie blížiacich sa malých a väčších drám vnútorného a vonkajšieho sveta, v ktorom je nemožné nastoliť veci a vzťahy tak, aby koexistovali viac a dlhšie než iba v zdanlivej či chvíľkovej harmónii.
Straty, prehry a sklamania sa javia ako nezvratné a sprevádza ich všadeprítomný dramatický tón.
Základný životopisný údaj „niektorý z mojich predkov položil rozcítené husle na spráchnivený stôl“ je tu poznávacím i osudovým znamením, ktoré obsahujú i verše „na dvore zimomravo zagágala hus, do okna ktosi ticho nazrel a šiel“.
Ide o presnú predpoveď budúcnosti, v ktorej buráca „len ticho ako v ušiach utopenca“. V tom tichu obesenec vyzváňa nohami, „sekundy sa ťahajú ako kravské sliny“ a v básnikových hodinkách tak ako v jeho básňach jedna za druhou tiká neľútostne načasovaná predtucha ničoty, zmaru, zániku a smrti.
Trčí z albumu
A čo básnik? V neznesiteľnej naliehavosti seba samého a sveta žije s vlastným vykorenením, ostatným „nechtiac lezie do záberu“.
Akosi nezapadá, trčí z albumu, ten potmehúd a Potmehudák. Alebo „stojí na druhej koľaji ako vlak do Bratislavy“, súc všeobecne demobilizovaný a sám v noci i proti noci, v ktorej hukot vlakov násobí jeho neschopnosť, nemožnosť odísť.
Nie však za niekým a niečím konkrétnym, nie na určité miesto. Lebo tu už samotný fakt, že človek kráča, je s vlastnou chôdzou a zaniká v jej ozvene, značí nebyť natoľko sám so sebou v onom narastajúcom hrozivom tichu.
Iný talentovaný a tiež predčasne zosnulý básnik z východného Slovenska Karol Pém napísal v básni Nočný rýchlik: „Len svetlá sa mihli. A možno v ktoromsi vozni sa viezol ktosi, kto by mal ku mne blízko.“
V prehlbujúcej sa samote sa už nedajú bližšie určiť vzďaľujúce sa objekty túžob, stráca sa aj tých pár pevných bodov, pribúda neistôt, hrozivých predstáv a vidín. Tu ešte možno hádať, „čo všetko sa ešte bez nás stane, čo všetko ešte, nikdy neuvidíme“.
Zmysluplný čin
Lyrickému subjektu zostala len pominuteľnosť vecí a života, akokoľvek sa spomínaním usiluje o ich znovunastolenie v básňach, čo sú vari posledným zmysluplným činom.
Písaním, čiže prácou si vraj možno „udobriť číhajúcu smrť“. Ibaže túlavý poet môže vo svete, teda v „obrovskej nočnej psychiatrii“, recitovať iba ak „trávnikom, psom a deťom“.
Povraz v dome obesenca a iné básne je pozoruhodná kniha. Jej jediným nedostatkom sú temer nereprodukovateľné, nečitateľné čiernobiele ilustrácie.
