Režisér Eduard Kudláč to s pompéznosťou nikdy nepreháňa. Pri Ilúziách dorazil na hranicu nedivadelnosti.
Kritik má pri novej štúdiovej premiére Činohry SND jednoduchú úlohu - kritizovať prakticky nie je čo.
Inscenácia hry popredného súčasného ruského dramatika Ivana Vyrypajeva je slovami režiséra Eduarda Kudláča na rozmedzí prednášky a príjemného večera stráveného so známymi ľuďmi.
Štyria herci sedia na kreslách pred reflexnou vrstvou, ktorá rozmazane odráža publikum. To je všetko.
Kudláč nepracuje – s výnimkou záveru - ani so svietením či so scénickou hudbou. Vari neprezradím priveľa, ak poviem, že ani finálna metafora nie je prvoplánová, ale nahráva na viaceré interpretácie.
K základnej otázke, čo je pravda a čo sú ilúzie dodáva dramatik i režisér ďalšiu: čo je divadlo? Dôležité je to, čo je pod povrchom? Prípadne, život je inde?
Monológy o vzťahoch
Recenzia
Ilúzie
Činohra SND
Réžia: Eduard Kudláč
Dramaturgia:D Darina Abrahámová
Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová Rácová
Hudba:Martin Burlas
Hrajú: Emília Vášáryová/ Zuzana Kocúriková, Božidara Turzonovová, Martin Huba, Dušan Jamrich.
Podávať dej cez sústavu monológov je síce zaujímavý experiment, v repertoári Národného divadla sa však objavuje v krátkom čase už po druhý raz.
Veľmi podobný princíp je totiž použitý aj v hre Rechnitz - Anjel skazy Elfriedy Jelinekovej.
Tvorcovia sa rozhodli, že do textu prakticky nebudú zasahovať, išlo im o kvalitne prerozprávaný príbeh, čo sa im so špičkovým obsadením aj podarilo. Aj bez minimálnej podpory sa štvorici protagonistov darí udržiavať si pozornosť divákov.
Najvýraznejšie pôsobí Božidara Turzonovová, ktorá dodala jej textom nadhľad aj životnú múdrosť.
Martin Huba prináša do hry jemu vlastným štýlom potrebný humor. Dušan Jamrich dáva svojmu rozprávaniu šarm a eleganciu.
Postava Prvej ženy má dve alternácie – Emíliu Vášáryovú a Zuzanu Kocúrikovú. Kocúriková zdôrazňovala najmä naivitu postavy, o ktorej rozpráva.
Tvorcovia nedodržali inštrukcie autora, že rozprávačmi príbehu majú byť tridsiatnici. Autor zrejme nechcel, aby sa v mysliach divákov stotožňovali s postavami. Tie majú – ako to označila jedna kritička – nádherne neruské mená: Sandra, Danny, Margaret a Albert.
Hra bola napísaná pre divadlo v nemeckom Chemnitzi, čo by vysvetľovalo Vyrypajevovu snahu o univerzalitu. S ňou však prišla aj istá sterilita.
Pod povrchom
Okrem mien prakticky nemáme žiadnu inú geografickú kótu, hra je vystavaná trochu tézovito, takmer ako vážna groteska o manželskej nevere. Postavy navonok neriešia iné problémy ako vzájomné vzťahy, jediná narážka na zdravotné problémy je vzápätí odsunutá ako vtip.
Pod povrchom však cítime hľadanie pevného bodu v ohromnom premenlivom vesmíre. Silu naberajú hlavne rozprávania, ktoré majú nevysvetliteľné či absurdné prvky - stretnutie s mimozemšťanmi, hra so skriňou, zážitok profesora, ktorý vďaka marihuane odrazu precíti fascinujúcu „mäkkosť“ sveta.
Režisér netúžil dosahovať u divákov katarziu, tí vnímajú skôr dramatikovo hľadanie, neistoty a ilúzie.
Pri všetkej tej divadelnej striedmosti sme sa možno mohli dostať aj hlbšie do ľudskej psychiky, ale ani to, čo sme dostali, zase nie je až tak málo.
