Spevák Miroslav Skalický založil koncom 70. rokov najvýznamnejšiu mimopražskú komunitu českého undergroundu.
„Bola to dilema: vysťahovať sa alebo nie? Ja som von prakticky nikdy nechcel ísť, hoci ma po Charte 77 vyháňali,“ píše Miroslav Skalický v knihe svojich básní a piesňových textov Tesilová verbež (vydavateľstvo Pulchra). „Okolo mňa bolo mnoho spolužiakov a ľudí, ktorí sa snažili ujsť, a nikdy im to nevyšlo a mňa nakoniec stihli vyšupnúť za dva týždne.“
„Skalák“, ako ho všetci v undergrounde prezývali, sa stal vysoko nežiaducou osobou už pred podpisom Charty 77, hoci začiatok jeho hudobnej kariéry ako lídra severočeskej kapely The Hever & Vaselina Band sa niesol v znamení len provokatívnosti mladíkov, ktorí sa nemienili zaradiť do sivej normalizačnej reality a prijať tupý konzumný životný štýl.
Začiatky v parku
Občas hrali v parku, kam chodili ľudia na prechádzky, alebo sa postavili pred chomutovské divadlo a vyparádeným ľuďom zaspievali o tom, že „tesilová verbež kráčí na čaje / na čaje kráčí / tesiloví sráči“. Neraz sa po takejto produkcii naplnili slová ich asi najznámejšej piesne Červený vejložky, že „zelený tesilky / rudý vejložky / tohle až uslyší / daj nám do držky“.
Konflikty s políciou sa postupne zintenzívňovali, najmä keď sa periférna kapela skontaktovala so špičkami undergroundu. Skalický spolu Karlom „Kocourom“ Havelkom a Františkom „Čuňasom“ Stárkom zorganizovali večer hudby a poézie v dedinke Přeštice pri Plzni v roku 1975, kde zahrali Svatopluk Karásek a Charlie Soukup a Ivan „Magor“ Jirous okrem iného prečítal svoju štúdiu Správa o treťom českom hudobnom obrodení. O rok neskôr vystúpila kapela The Hever & Vaselina Band v Bojanoviciach na Druhom festivale druhej kultúry.
Väzenie a podpis Charty
To už naozaj stačilo na proces s triom Stárek, Havelka a Skalický, predstavujúcom prvú fázu chystaného mon〜streprocesu s The Plastic People of the Universe. Skalický dostal od plzenského súdu pol druha roka nepodmienečne, trest mu nakoniec znížili na polovicu, no „až po odsúdení si zo mňa komunisti vybudovali skutočného nepriateľa“.
Podpis Charty 77 bol už potom samozrejmosťou a čoskoro Miroslav Skalický spoluzakladal v severných Čechách v osade Nová Víska najpodstatnejšiu mimopražskú undergroundovú komunitu. Kapela The Hever & Vaselina Band začala hrávať na významných podzemných akciách vrátane Havlovho Hrádečku, no jej líder priznáva, že jeho predstavou bolo hranie pre iné publikum než ostrieľaní undergroundoví fanúšikovia či intelektuáli z disentu.
„Moje texty boli určené ľuďom, ktorým sa mali vysmievať, upozorňovať ich na úbohosť ich života, provokovať ich.“
Tomu zodpovedá aj charakter Skalákových textov, jeho jednoduché drsné a priamočiare veršovačky boli protipólom čistej, „vysokej“ poézie, reprezentovanej v undergrounde tvorbou Pavla Zajíčka z DG 307 či Vratislava Brabenca z Plastic People.
Kniha Tesilová verbež obsahuje aj niekoľko textov, ktoré vznikli po jeho vysťahovaní sa. „Odtiaľ som mohol boľševikovi škodiť viac,“ spomína Skalický. Okrem koncertov s emigrantmi Karáskom, Soukupom či Dášou Vokatou organizoval rôzne akcie na podporu undergroundu a disentu vo svojej bývalej vlasti. Keď uväznili Jirousa, posprejoval vo Viedni československú ambasádu, zúčastňoval sa na protikuministických demonštráciách, podieľal sa na posielaní „zakázanej“ literatúry.
Doživotný underground
A organizoval súkromné festivaly, v čom neprestal ani po návrate do Československa, pokračovaním tradície undergroundových koncertov v stodolách a krčmách boli pravidelné letné akcie na chalupe u Jirousa a v posledných rokoch v Skalického mlyne. Tam znejú nielen staré piesne, ale aj jeho porevolučná tvorba, v ktorej je rovnako nekompromisný, kritický a ironický k českej súčasnosti.
Nešetrí pritom ani najbližších, príkladom je pieseň Důležitý věci, venovaná Svatoplukovi Karáskovi po jeho nečakanom vstupe do parlamentu: „Důležitý věci / za nás blbce dělaj / ze svojich zákonů / sami se podělaj,“ spieva na adresu svojho kamaráta a sám deklaruje svoj postoj veršom „voly volit nechodím“.
O tom, aký rozdielny môže byť vzťah bývalých aktívnych odporcov režimu k súčasnému establišmentu, svedčí aj fakt, že už spomínaný spoluväzeň Havelka odmietol Skalickému napísať úvod k tejto knihe, pretože vyšla s podporou ministerstva kultúry. Ich polemika, ktorá je cennou súčasťou publikácie, pritom zďaleka nie je len akademickou debatou dvoch undergoundových bardov.
