Najuznávanejšími (alebo aspoň populárnymi) skvostmi národných literatúr zvyknú byť diela blízke mýtom o národe - jeho povahe, minulosti a hrdinoch. Čarodějův učedník od Evalda Flisara (Albatros Plus), najúspešnejšia slovinská kniha po druhej svetovej vojne, je prekvapením. Slovinci sa nenadchli príbehom zo starej monarchie ani literárnou poémou z jadranských prístavov. Ich kultovou knihou je Flisarov príbeh putovania za zmyslom existencie.
Hlavne, že sme na ceste
Smer tohto putovania – himalájske predhorie s budhistickými kláštormi – nie je literárne výnimočný. Súvislosti Čarodejníkovho učňa sú však v kontexte doby pozoruhodné. Čitatelia sa s Joganandom a jeho európskym učňom mohli prvýkrát stretnúť v roku 1984. Vtedy bol román ako čítanie na pokračovanie publikovaný v mariborskom denníku 7D. V Slovinsku sa dokonca používa ako terapeutická pomôcka pri liečbe alkoholikov a narkomanov.
Flisar sa už predtým dostal do povedomia čitateľov klasickými cestopismi. V nich sprevádzal po Austrálii, Indonézii, Thajsku, západnej Afrike a tiež Indii. Čarodejníkov učeň je cestopisom iného druhu. Sprevádza duchovným putovaním. Ponúka filozofujúce rozprávanie o konflikte (a inokedy dialógu) dvoch rozdielnych myšlienkových svetov.
Pointa to nie je revolučne nová. Racionálny Európan sa konfrontuje s duchovnosťou Východu. Skutočnosť človek nevlastní. Zbytočné sú vopred pripravené mapy a recepty. Vlastniť, viazať sa na jedinú pravdu a držať sa zúfalo falošných istôt nie je cesta osvietenia a prebudenia. Všetko, telesnosť i krása, príroda podobne ako bolesť má svoje miesto v zázraku bytia. „Pokiaľ sa držíš obáv a bázne, nasadzuje ti snaha pochopiť, ako funguje tvoj duchovný stroj, iba nové okovy. Ale pozor: nič neočakávaj. Niečo sa stane, ale to nie je dôležité. Hlavné je, že sme na ceste.“
Hra nie je skutočná
Škola, v ktorej tento učeník dostáva základy radikálne odlišného pohľadu na život, nie je zďaleka idylická. Toto nie je poznávací zájazd s poistením proti úpadku agentúry a zlému počasiu. Pútnik, ktorý z dlhej chvíle učí deti základy slovinčiny, sa každým kúskom svojej existencie búri proti tomu, prečo pôvodne opustil svoje európske pohodlie. Je na hranici sveta a vlastných možností. Pátra po tajomných rituáloch a keď sa ocitne uprostred nich, zuteká ako najnaivnejší turista.
Od čias Hesseho či Castanedu a po okúzlení softduchovnosťou Paula Coelha je literárny „cestopis duše“ dobre predávaným žánrom. Záujem o ducha Himalájí a Tibetu sa už stihol skompromitovať. Vo Flisarovi našťastie necítiť žiadnu vypočítavosť a snahu priživiť sa na atraktívnej téme. Napísal svoju knihu v čase, keď budhistickí mnísi ešte neboli ikonami večerných dokumentov v televízii.
Flisarov príbeh môžeme stále čítať aj ako výraz túžby po oslobodení – raz ju znemožňuje diktatúra, inokedy materialistická závislosť a otupenie mysle. A čo radí čarodejník? „Plač. Buď spontánny. Hra nie je skutočná.“
