Literárium / Eugen Gindl
Juhoafrický nobelista J. M. Coetzee v knihe Čakanie na barbarov píše: „Všetci vieme, čo je spravodlivé. Prichádzame na svet so spomienkou na spravodlivosť. Vo svete, ktorý nie je ideálny. Nemôžeme robiť nič iné ako rešpektovať nedokonalé zákony a nenechať spomienku na spravodlivosť vyblednúť.“ Kniha vyšla v roku 1980. Apartheid sa rozpadol až začiatkom 90. rokov. Odstránili ho tí, čo si uchovali spomienky na spravodlivosť, protestovali a bojovali. Hoci vedeli, že ich uväznia alebo zlikvidujú.
Už dvadsaťpäť rokov máme demokraciu. Nie je to dokonalá, spravodlivá demokracia. Preto nás všeličo rozhorčuje. Niekedy do takej miery, že sa zmôžeme na protest. Individuálne, organizovane, zavše aj masovo. Bez násilia, väčšinou v rámci zákonov ukotvených v ústave. Väčšina protestov však vyšumí do stratena. (Gorila.) Nielen u nás, kde sa (ne)vymožiteľnosť práva kontroluje z trinástej komnaty moci. Po mesiacoch sa partokracii podarilo rozleptať aj masové, celé mesiace trvajúce protesty hnutia Occupy Wall Street v USA či Rozhorčených v Španielsku. Násilie, zastrašovanie a diskreditácia vodcov v médiách spôsobili, že rozhorčení občania rezignovali. Získali však „cennéskúsenosti“. A pocítili potrebu podeliť sa s nimi.
Filip Pospíšil vydal nedávno knihu Umění protestu. Zhrnul v nej publikované analýzy a chyby protestných hnutí vo svete a zároveň priblížil nové, už čiastočne overené spôsoby protestov.
Popri tradičných, zväčša neúčinných formách prejavenia nespokojnosti či vôle kontrolovať partokraciu (hromadné pripomienky, petície, bojkoty, demonštrácie, go-in, sit-in, teach-in a ďalšie) je čoraz efektívnejšou stratégia „inscenovania konkrétnych problémov“. V médiách, na sieťach, v divadlách, počas predvolebných kampaní, na ulici. Organizujú ich zväčša intelektuáli, umelci, herci, študenti, aktívne bunky občanov. S úspechom ich však napodobňujú aj príslušníci strednej triedy, robotníci a ľudia z diskriminovaných menšín. S cieľom ukázať, ako moc (ne)funguje a ako ju najefektívnejšie ovplyvniť a získať.
Občania pochopili, že živelné protesty sú neúčinné. Premyslené protesty si však vyžadujú pružné know-how. Zneistená partokracia sa neraz opiera o „vlády odborníkov“. Odborníkov, manažérov protestu, začínajú využívať aj občania. Učia sa, ako prekonať strach, vysloviť pravdu vo verejnom priestore, diskreditovaťskorumpovanú moc, kultivovať solidaritu, upevňovať vlastnú dôstojnosť. S vedomím, že protest je mocnou zbraňou bezmocných. A postrachom moci.
Skeptici, (napríklad filozof Boris Buden) však varujú: „Súčasný aktivista nemôže ovplyvniť osudy ľudí. Pre podmienky, ktoré sú mimo akejkoľvek demokratickej kontroly. Ibaže práve preto globálny kapitalizmus funguje tak, ako funguje.“
