Teoretička a historička architektúry Henrieta Moravčíková hovorí o svojej obľúbenej stavbe.
Stalo sa to v roku 2009 a bola to láska na prvý pohľad. Aj preto nám Henrieta Moravčíková nerozprávala o žiadnej zo stavieb, ktoré by reprezentovali jej profesionálny výskum, ale o mestskej knižnici v americkom Seattli. Trochu výstrednej, excentrickej stavbe Rema Koolhaasa, hviezdy súčasnej architektúry.
„Mám pocit, že je to jediná budova, ktorá mi za posledné roky spôsobila husiu kožu. Bol to veľmi intenzívny, absolútne neočakávaný zážitok. Nestáva sa mi to často, súčasná architektúra je pomerne predvídateľná a človek po chvíli vie, čo ho čaká. Toto však bolo niečo iné.“
Mestská knižnica v Seattli.
Koolhaas to nemal ľahké
Mestská knižnica v Seattli
má rozlohu 34-tisíc metrov štvorcových
autormi sú Rem Koolhaas a Joshua Prince-Ramus z architektonického ateliéru OMA, ktorí spolupracovali s miestnym ateliérom LMN
dokončená bola v roku 2004
Mestská knižnica to pritom u skupiny architektov a teoretikov počas prehliadky nemala jednoduché.
„Všetci sme vedeli, že ideme do budovy, ktorá je veľmi módnym, ikonickým dielom, ktoré obletelo všetky časopisy. Navyše, Koolhaas ako pozoruhodný mysliteľ si súčasne pestuje imidž provokatéra, čo mnohých dráždi. Jeho tvorbu potom spochybňujú ako pózu zameranú na efekt.“
Všetky predsudky však po chvíli museli ísť bokom. Od prvého kontaktu ich knižnica absolútne očarila.
„Keď sa k nej blížite dlhými rovnými ulicami typicky amerického downtownu, už z diaľky na vás vykúka jej nepravidelný objem. Medzi všetkými tými tradičnými budovami sa objavuje ako nejaké čudo, čo nemá okná ani strechu a rozpína sa na rôzne strany. Pôsobí vyzývavo, no vôbec nejde o samoúčelnú provokáciu. Keď vojdete dovnútra, pochopíte, že všetky tie výbežky vám umožňujú výhľady, ktoré vybočujú z prísneho poriadku okolitých budov a ak by stavba nebola presne taká, aká je, nikdy by sa vám nenaskytli. Zároveň je v meste prítomná oveľa viac, ako keby bola konvenčná a funguje ako lákadlo – poďte sa do mňa pozrieť. A čo je najkrajšie – vnútri neponúka nákupné centrum, fitnes ani iné komerčné atrakcie, ale knihy. Je to vzrušujúci priestor.“
Funguje
Henrieta Moravčíková už navštívila viacero Koolhaasových stavieb. Vraví však, že táto je jednou z najzložitejších, no zároveň aj najlepšie fungujúcich. Vonkajší plášť budovy tvorí samonosná oceľová konštrukcia so sklenenou výplňou, vnútri sa rozvíja komplexný priestor niekoľkých neštandardne usporiadaných podlaží.
„Bežná knižnica má študovne, miestnosti s katalógmi, sklady, kancelárie. Tu je to inak. Akoby sa tu zišli všetky doterajšie skúsenosti a predstavy o knižniciach – od šialeného labyrintu kníh v Ecovom Mene ruže, cez slávny obraz Aténskej školy s klasicky usporiadaným priestorom až po súčasné vízie o mediatékach,“ hovorí.
Priamo z ulice vhupne návštevník do Obývačky. Tak sa volá vstupný priestor, kde si môžete prečítať noviny, dať si kávu a posedieť v teple uprostred upršaného dňa, ktorých má Seattle viac než dosť.
„Je to ozajstný verejný priestor. Vďaka sklenenej fasáde nestráca kontakt s mestom a zároveň je sám mestom. A hoci ide o komplikovanú stavbu, priamo z tejto obývačky dokážete jedným pohľadom pochopiť, čo kde je a ako sa tam dostanete. Vidíte špirálu kníh, ktorá slúži ako sklad a vertikálne prechádza celou budovou, čo umožňuje nesmierne flexibilné narábanie s knihami. Vidíte „mixer chamber“ – miesto, kde získate prístup ku všetkým materiálom z jedného miesta, vidíte mediatéky, pokojné študovne aj miesto, kde úraduje šéf celej knižnice.“
Verejný priestor
Okrem toho však hneď pri vchode zistíte aj to, že budova ozaj žije a naozaj plní funkciu verejnej stavby.
„Videla som tu takú nesmierne širokú škálu ľudí, akú nestretnete, ani keď sa prechádzate po ulici. Mala som pocit, že tam chodia všetci: bezdomovci, študenti aj manažéri. Je to verejná stavba so všetkým, čo si pod tým pojmom dokážete predstaviť. Ku každému sa správa rovnako otvorene, je spektakulárna, no ľahko uchopiteľná a užívateľná. Málokedy sa vám stane, že sa v nejakej inštitúcii cítite tak slobodne, ako to bolo tu.“
V čase, keď Henrieta Moravčíková knižnicu navštívila, fungovala už päť rokov. „Po takom čase už vidno, či nejaká budova naozaj plní účel, alebo nie. Neviem si predstaviť, že by ma tak oslovila idea, ktorá by nefungovala. Architektúra nie je socha ani výtvarné dielo, ak neslúži účelu, stráca do veľkej miery opodstatnenosť. Knižnica v Seattli je priam príkladom toho, ako v súčasnom meste navrhovať budovy pre verejnosť. Mali by byť presne takýmito koncentrovanými uzlami komunikácie obyvateľov mesta. Generátormi mestského života.“
