Zobudiť sa a zistiť, že je 2. februára - hrôza. Pozrieť sa von z okna a vidieť sivú oblohu a špinavý sneh - des. Byť reportérom za zenitom a musieť ísť nakrúcať ľudovú zábavu do zapadákova Punxsutawney - boží trest.
Pre štyridsiatnika Phila Connorsa sa črtá najhorší deň jeho života. Čo je horšie, ešte chudák nevie, že keď sa na druhý deň zobudí, všetko sa začne odznovu. Znovu bude 2. február, o šiestej ráno ho z rádia zobudí tá istá pesnička, vonku bude ten istý sneh, to isté počasie. A čo je najhoršie, to isté sa stane aj ďalší deň. A deň po ňom tiež. A deň po ňom tiež. 2. február sa už asi nikdy neskončí.
Ešte bude dlhá zima
U nás 2. februára oslavujeme Hromnice, v USA tento sviatok volajú Deň svišťa. V pennsylvánskom meste Punxsutawney sa čaká na to, že svišť vylezie z diery a podľa toho, či vidno jeho tieň, sa dá predpovedať, či bude ešte zima dlhá.
Scenárista Danny Rubin si uvedomil, že na rozdiel od Vianoc či Veľkej noci nie je tento deň v kinematografii skoro vôbec využitý a napísal taký scenár, že mu to dodnes jeho mladší kolegovia závidia.
Motív časovej slučky v sebe síce nenesie žiadnu originalitu, originálne bolo to, ako sa s ňou pohral. Vo filme Neuveriteľný deň (v origináli Groundhog Day) nie je vôbec dôležité, ako sa môže stať, že je každý deň 2. február. Vysvetliť to divákom, s tým sa Rubin vôbec neobťažoval. Dôležité a zaujímavé je, prečo sa to asi namosúrenému novinárovi deje a čo s tým mieni urobiť.
V zásade prešiel štyrmi fázami. Najprv ho pochytilo zúfalstvo: Už vedel, kde stretne toho, koho neznáša, kedy šliapne do mláky alebo ako ho odpíše žena, ktorá sa mu páči. Potom si uvedomil svoju beztrestnosť: Keďže sa jeho život nikam nevyvíja, nemôže sa vyvíjať ani k ničomu horšiemu, a tak môže slobodne podvádzať, kradnúť alebo hoci aj zabíjať. Bez strachu, že sa raz preto ocitne vo väzení - veď ráno bude zase to isté ráno a on bude musieť ísť za svišťom.
Potom ho však už ani robenie zla nenapĺňalo a jediné riešenie videl v tom, že sa zabije. Skvelý nápad! Len keby vydržal byť mŕtvy dlhšie, aspoň do 3. februára...
S hluchonemou asistentkou
A tá posledná fáza? Príbeh Phila sa začne rozuzľovať vtedy, keď si uvedomí, že nekonečné množstvo 2. februárov dostal vlastne do daru. Že v ňom môže vidieť príležitosť vidieť svet a seba inými očami a pokúsiť sa seba aj ten svet okolo zmeniť. Urobiť ho lepším, krajším. Dokáže to? A ak áno, čo ho bude čakať na druhý deň ráno?
Režisér Harold Ramis videl v pôvodnom scenári príležitosť na super komédiu, v rozlete mu však trochu bránil Bill Murray, ktorý od neho dostal hlavnú úlohu a chcel, aby z toho bolo menšie filozofické dielko. Nakrúcanie bolo preto nesmierne napäté.
Hoci boli vždy blízki priatelia, pri tejto práci sa ich vzťahy pokazili. Murray vraj úplne odmietol komunikovať a najal si hluchonemú asistentku, ktorá mala medzi nimi robiť spojku.
Ramis vtedy možno ľutoval, že si radšej nevybral Toma Hanksa - nad ním uvažoval najprv, ale potom si povedal, že on je príliš milý a že sa do úlohy pesimistu hodiť nebude.
Nakoniec mohli byť spokojní obaja, aj Bill Murray, aj Harold Ramis. Film je komédiou, ale dostal viac pozornosti aj uznania, ako sa komédiám zvyčajne stáva. Ľudia ho rozšifrovali a našli v ňom rôzne perly, napriek tomu, že v zásade vyzerá úplne obyčajne.
Trinásť rokov po premiére v kinách (nakrútený bol v roku 1993) ho národná inštitúcia Library of Congress zaradila medzi kultúrne dedičstvo.
Vy musíte byť budhista
Ale aby taký mystický film o ceste cez očistec posudzovali nejakí úradníci? To by ambicióznemu režisérovi asi nestačilo.
„Sníval som o tom, že Neuveriteľný deň ocení aj niekto z duchovných kruhov,“ hovoril Harold Ramis v rozhovore pre kultúrny magazín A.V. Club. Sen sa mu splnil, a nadmieru.
„Začali mi písať predstavitelia rôznych náboženstiev a spirituálnych disciplín. Budhisti hovorili, že tento film vystihol filozofiu jogy lepšie ako akýkoľvek iný a že vraj musím byť budhista. S vďakou sa mi ozvali aj jezuiti, rabíni vraveli, že ho spomínajú v kázňach na Vysoké sviatky, a psychiatri v ňom videli film o psychoanalýze.“
Po čase sa ukázalo, že ho začali vykrádať iní filmári. Ramisovi to nikdy neprekážalo, nesúdil sa o peniaze, naopak, považuje to za poklonu. Napríklad Taliani podľa Neuveriteľného dňa nakrútili vlastný príbeh. Volal sa pekne - E gia ieri. A už je tu včera.
