Pri novej Bohéme sa v hľadisku nemilosrdne rozsvieti

Pucciniho opere tentoraz chýba sladkastá opojnosť, diváci sa nad nešťastnou láskou nemajú dojímať.

Na scéne, kde okrem svetiel a padajúceho snehu niet takmer ničoho, pôsobia skrachovaní umelci ako stratení vo vesmíre. Sugestívnym divadelným jazykom sa tu rozpráva o tom, že chudoba nie je romantická ani vznešená. Aj o tom, že strach zo straty lásky je často silnejší než láska samotná.

A napokon, že hoci pudovo utekáme pred smrťou, stále jej kráčame v ústrety.

Publikum musí prijať zodpovednosť

Na scéne Slovenského národného divadla sú bohémovia deprimovaní, žartíkmi len zastierajú frustrácie. Pokope ich držia núdza a zotrvačnosť, bezmocný hnev zabíja vzájomnú empatiu. Po láske túžiaca Mimi, v ktorej je napriek smrteľnej chorobe viac života než v ktoromkoľvek z nich, sa nikdy nestane ozajstnou súčasťou ich kompánie.

V záverečnom obraze sa v hľadisku nemilosrdne rozsvieti: publikum sa nemá malomeštiacky dojímať nad príbehom nešťastnej lásky, ale stať sa spoluzodpovednou súčasťou spoločensky angažovanej drámy.

Nepriestrelnosť výkladov nemeckého režiséra Petra Konwitschného – či už sa s nimi vnútorne stotožníme, alebo nie – pramení v dokonalej znalosti hudobných partitúr. V riaditeľovi Opery SND Friedrichovi Haiderovi našiel skvelého partnera.

Dielo zbavil sladkastej opojnosti, tvrdú vecnosť parlandových dialógov striedajú expresivitou nabité árie. Javisko a orchestrálna jama ladia v rovnakej tónine, spieva i hrá sa o život.

Klišé do opery nepatrí

S takto postavenou koncepciou väčšmi súznejú živočíšni, do posledného gesta uveriteľní Pavol Remenár (Marcello) a Jana Bernáthová (Musetta) než vokálne kultivovaní, no herecky fádnejší Aleš Jenis a Andrea Vizvári.

Hoci Kórejčan Kyungho Kim ešte musí herecky vyrásť, v jeho krásne frázujúcom Rodolfovi sa už snúbi lyrický tón s prísľubom spinto zafarbenia. Po vokálne korektnom výkone Kataríny Juhásovej-Štúrovej (Mimi) zažiaril voľne sa lejúci, vrúcne sfarbený soprán alternujúcej Evy Hornyákovej, ktorému nechýbajú dramatickejšie dimenzie.

Popri etablovaných protagonistoch bohémov (Jozef Benci, Daniel Čapkovič) zaujal talentovaný debutant Peter Kellner (Colline).

Už v Eugenovi Oneginovi a Madama Butterfly nás Konwitschny bez kompromisov presvedčil, že opera je divadlo a klišé k nej nepatrí. Na kosť obnažená Bohéma bez sentimentálneho oparu je hudobným divadlom par excellence.