Spev Evy Olmerovej pripomínal v jej najlepších chvíľach džezové bohyne. V tých horších etapách do jej života vstupovali politické zákazy, alkohol i kriminálne delikty. Hoci predčasne odišla trochu v zabudnutí, nepochybne patrí k zlatým vokálnym klenotom niekdajšieho Československa.
Speváčka netradičných kvalít a večná provokatérka, ktorej osud pripomínal jazdu na šialenej prekážkovej dráhe, nemala počas svojho života dosť šťastia na plynulú kariéru. Tá bola totiž prerušovaná rôznymi zákazmi činnosti na politickom základe - jej starý otec Alexander Olmer pracoval v priebehu druhej svetovej vojny pre prezidenta Edvarda Beneša a strýko Otmar Kučera velil 313. peruti kráľovského letectva – a ona na nich odmietala už v päťdesiatych rokoch aj napriek nátlaku Štátnej bezpečnosti donášať.
FOTO - ARCHÍV ČTK
Od šansónu cez filmovú pieseň až po džez
Neskôr sa však u nej pridružili kriminálne delikty, občasné väzenie, nešťastné manželstvá, alkoholické excesy a výtržnosti, ktoré vždy priniesli nejaký dištanc. Napriek popretŕhanému umeleckému putovaniu nachádzame u Evy Olmerovej (21. január 1934 – 10. august 1993) dlhotrvajúce a výrazné záblesky, vďaka ktorým zostala vzrušujúco nezabudnuteľná.
K nedožitým osemdesiatinám teraz vychádza selektovaná zbierka jej pozostalosti v podobe 60 piesní na troch cédečkách s názvom Já hledám štěstí (Supraphon). Predstavuje ju nielen ako džezovú speváčku, za ktorú je všeobecne a najviac považovaná, ale tiež ako osobnosť s oveľa širším a pestrejším repertoárom aj výrazovým registrom pri zachovaní osobitosti ponímania hudobného materiálu.
Jej nádherný alt s veľkým rozsahom a širokým nádychom, nenapodobiteľne premenlivé slobodné frázovanie – to všetko si môžeme vychutnať v prezentovanej, nie veľmi chronologicky usporiadanej kolekcii, siahajúcej od šansónu cez filmovú pieseň až po džezové „trampolíny“.
Džezové štandardy, gospely aj country
Prvý disk obsahuje pomerne exkluzívne country a gospelové záležitosti až po jej prekvapujúcu lásku – trampské pesničky. Tie nahrala s klasikmi tohto žánru, ako boli skupiny Settleri alebo Country Beat Jiřího Brabce, či ďalšie štúdiové skupiny. Bol to aj čas spolupráce s textárom a divadelníkom Jiřím Grossmanom, z ktorej vznikol jeden z jej najväčších hitov Čekej tiše.
Druhý diel kompletu predstavuje Olmerovú asi v najznámejšej podobe – ako speváčku džezových štandardov v angličtine aj češtine. Viacej jej sluší modernejší kabát – s kvartetom S+H Q Karla Velebného alebo Jazzovým orchestrom Českého rozhlasu. Piesne s kapelami tradičného džezu, žiaľ, nie sú až také zaujímavé, i keď do mozaiky jej obrazu určite patria.
Hity aj rarity
Záverečná tretina trojalbumu prináša rarity ako duet s Jiřím Suchým v titulnej melódii z filmu Muž a žena alebo slávne „hitové“ záležitosti Černá kára a Blues železničního mostu na texty Josefa Kainara (textoval aj slávny album Flamenga s Vladimírom Mišíkom Kuře v hodinkách).
Nechýbajú ani česká verzia šansónu Non, je ne regrette rien od Edith Piaf alebo jedenásťminútový kúsok z pera dvojice Suchý/Šlitr Můj pes. Finále tvorí nádherná pesnička, ktorá dala názov celému kompletu a pochádza z filmu Lásky medzi kapkami deště.
Je dobré si na takúto výnimočnú speváčku spomenúť, lebo patrí medzi zlaté vokálne klenoty niekdajšieho Československa a odišla v zabudnutí.
Od skvelých hĺbok až po nečakané výšky
Rešpektovaný český muzikológ Leo Jehne spomínal na jej hlas takto: „Krásny už v tej vyrovnanosti svojho jadra aj obalu, farby, zvučnosti aj mierne dekadentného nádychu / divokého vzduchu. Mala skvelé hĺbky, od ktorých sa odvíjali vyrovnané tóny až do výšok, o ktorých by si bol človek myslel, že ich hlas takého témbru nemôže nikdy zdolať. Jej hlas sa vlnil ako u najväčších bohýň džezového spevu, niekedy až tremolovo vzrušene, inokedy zasa plynul nádherne pokojne.“
Jej neľahký osud tak trocha mapuje projekt nezávislej spoločnosti NaDřeň v pražskom Divadle v Dlouhé: Nezemřela jsem... ze života Evy Olmerové a podľa posledných informácií sa bude realizovať myšlienka na film, ktorý chcel točiť režisér Jan Hřebejk v hlavnej úlohe so Zuzanou Stivínovou už pred desiatimi rokmi. Štěpán Hulík, scenárista cenami ovenčeného filmu Hořící keř, už píše scenár pre režiséra Martina Krejčího, ktorý chce film realizovať v roku 2016.
