Po sezóne smiechu či výpravnom muzikáli pozvalo nitrianske divadlo divákov do Štúdia na ponurú hru, ktorá ukázala, do akého marazmu sa môžu zvrhnúť aj tie najobyčajnejšie a najpochopiteľnejšie ľudské túžby.
Si šťastná, že z teba tvoj pokojný život nikdy neurobí divadelnú hrdinku – povie v hre divadelný riaditeľ upratovačke z jeho požičovne kostýmov. Hauptmann svojou hrou ukázal, ako veľmi sa tento divadelník, obmedzený dobovou divadelnou konvenciou, mýlil.
Autor cítil, že aj z úbohej poľskej prisťahovalkyne do Berlína Pipperkarckovej sa môže stať novodobá Medea, ktorá podobne ako antická hrdinka túži potrestať neverného muža zabitím spoločného dieťaťa. Dejiny dali Gerhartovi Hauptmannovi za pravdu – v oboch svetových vojnách sa zo slušných ľudí stávali vrahovia.
U nás nie sú Hauptmannove hry takmer vôbec uvádzané, azda aj preto, že za nacizmu nebol tento Nobelovou cenou ocenený nemecký autor síce politicky exponovaný, ale ani prenasledovaný. Aj preto je inscenovanie Potkanov takým vzácnym, až objavným počinom.
Pri početných monologických produkciách, ktoré zaplavujú repertoár našich divadiel, navyše pôsobí dobre vystavaná hra až exkluzívne. Za logickou štruktúrou celej inscenácie cítiť aj Daniela Majlinga, dramaturga dlhodobo umelecky spriazneného s režisérom Polákom. Pod jeho nenásilným vedením sa ukázalo, aký silný potenciál drieme v nitrianskom hereckom súbore.
Najväčia záťaž ležala na hlavnej predstaviteľke. Kristína Turjanová v postave zakríknutej pani Johnovej túžiacej po dieťati podala absolútne sústredený výkon. Ani v emočne vypätých scénach herečka nad mieru neprehrávala. Aj Judith Bárdos ako dievča, pre ktoré je zasa tehotenstvo prekliatím, hrá veľmi zaujímavo. Presvedčivý je Roman Poláčik ako nádejný autor Erich Spitta, do ktorého postavy Hauptmann pretavil niektoré svoje umelecké postoje. Ivan Vojtek a Martin Nahálka udržali svoje postavy v dobrom tóne.
Táto inscenácia nestojí však na niekoľkých protagonistoch, ale na súhre všetkých účinkujúcich. Daniela Kuffelová zaujala jediným emotívnym výstupom, Eva Pavlíková vnáša komické uvoľnenie. Vynikajúci bol aj Peter Oszlík ako opitý Quaquaro či Ján Greššo ako konzervatívny pastor.
Scéna Pavla Boráka sa nesnaží umelou patinou imitovať sociálne degradované prostredie, sivá scéna pôsobí nevľúdne sama osebe. Ani kostýmy Petra Čaneckého nie sú dobové, svojou univerzálnosťou naopak posúvajú výpoveď do akéhokoľvek času. Nanešťastie je nám dnes drsnosť hry, napísanej pred sto rokmi, opäť povedomá.
Nitrianska inscenácia Potkanov je ako maľba Erika Šilleho, ktorá robí jej vizuál – talentovaná, silná, krutá. Tvorcovia mali čo povedať, a vedeli, ako to urobiť presvedčivo.
