Julianu Mrvovú očarila séria Roberta Rauschenberga, v ktorej sa veci nájdené akoby na smetisku menia na vizuálnu poéziu.
Ak chcete vedieť, ako urobiť sochu zo starej pneumatiky a jednej pokrútenej palice alebo ako dostať na stenu galérie staré použité kartónové škatule, pozrite si diela Roberta Rauschenberga.
Americký výtvarník v 70. rokoch veľa cestoval - sťahoval sa z New Yorku na Floridu, potom istý čas strávil vo Francúzsku, Taliansku, Jeruzaleme a Indii. A výsledkom jeho cestovania je sochárska séria Travelling 70-76.
“Pri výtvarnom umení je pre mňa dôležitý osobný zážitok. Preto som si vybrala veľkú výstavu Rauschenbergových sôch, ktorá zmenila moje vnímanie niektorých vecí. Konala sa v Serralves Museum of Contemporary Art, situovanom na kraji portugalského Porta. Prekrásna budova s dvoma krídlami a galériami, rozloženými na troch poschodiach, obkolesená starým parkom. Architektom múzea je Álvaro Siza Viera a múzeum bolo otvorené v roku 1999. Siza je veľký minimalista a keď som tam bola prvýkrát, samotná stavba bola pre mňa dominantnejšia ako Warholove serigrafie, ktoré tam boli vtedy vystavené. Viac som sa pozerala na galériu,“ spomína si na zážitok maliarka Juliana Mrvová.
Z výstavy: ROBERT RAUSCHENBERG: TRAVELLING '70-'76, október - marec 2008, Serralves Museum of Contemporary Art, Porto.
Dokonalá kompozícia
„Rauschenbergova výstava v sebe spájala niekoľko veci. Tuto to zafungovalo a architektúra podporila výtvarné umenie v nej vystavené. Čisté biele steny galérie, tmavá drevená podlaha a okná s výhľadom do jednej z najkrajších záhrad, akú poznám. A do toho sochy s ľahkosťou poskladané z lacných materiálov a nájdených vecí. Väčšina mojej tvorby sú kresby a maľby, ale je pre mňa dôležité nachádzať v iných médiách veci, ktoré ma oslovujú. Mám napríklad veľmi rada videoart. Toto bola asi jedna z prvých sochárskych výstav, pri ktorej som mala pocit, že som si ju absolútne užila.“
Juliana ukazuje v katalógu z výstavy na fotografiu, kde je stará zodraná rozpadávajúca sa pneumatika zavesená na dlhú, trochu pokrútenú palicu opretú o stenu. Celá kompozícia poskladaná akoby z predmetov nájdených na smetisku, pôsobí nečakane poeticky, spájajúc v sebe neistotu vratkej pozície s pocitom trvácnosti, akoby ju pokope nedržala fyzika, ale iba dokonalá kompozícia.
„Na umení je zaujímavé to, že niečo, z čoho má človek zážitok, sa dá urobiť iba vytvorením novej súvislosti. V minimalistickej bielej galérii s dubovou podlahou, s tými vecami, ktoré ako keby vyplavilo more. Tá kombinácia bola krásna,“ opisuje.
Bítnická Amerika
Výstavu tvorilo niekoľko sérií. Pneumatika na palici patrila do benátskej. Okrem toho tu bola séria vytvorená z kartónových škatúľ. Rauschenberg ju vytvoril na začiatku 70. rokov, keď sa presťahoval z New Yorku na Floridu a pri tvorbe týchto diel použil škatule zo sťahovania.
Výborne poslúžili jeho zámeru urobiť diela, ktoré by boli akoby večné, ale pritom z materiálu, ktorý je vlastne odpadom s krátkou životnosťou. Aj táto séria je tak ako celý zvyšok výstavy monochromatická.
„Je v tom tá bítnická Amerika, ktorú som vždy milovala. Obrovská krajina a tie banány, ktoré sa v tých škatuliach presúvajú a občas v nich prespí Kerouack. Banálny materiál, z ktorého Rauschenberg vytvoril nové konštalácie. Mám rada, keď je umenie ako malá báseň,“ vysvetľuje maliarka.
Rauschenberg je pritom hlavne maliar, preslávil sa takzvanými kombinovanými maľbami. V sérii sôch nazvanej Primitívny Egypt použil škatule natrené lepidlom a obalené pieskom, čím sa z nich stali kvádre.
Iné zabalil do gázy, ako keby to boli múmie. A potom ich zadnú stranu natrel fosforeskujúcou farbou, ktorá odrazom na stene galérie vytvárala auru. Je to veľmi maliarske. Je to socha, ktorá je zároveň maľbou.
Umenie cíti aj pastier zo salaša
Čo človek potrebuje k tomu, aby bol schopný nájsť krásu v kartónových škatuliach či starej pneumatike zavesenej na palici?
„Vždy ma zaujímal názor na umenie od ľudí, ktorí nemajú s umením nič spoločné. Verím tomu, že keď dielo - vec prekročí rámec bežnej šupkárskej kompozície, tak nesie v sebe vlastnosť, ktorú dokáže človek, napríklad pekár, odčítať ako krásnu alebo zaujímavú. Človek, ktorý sa dokáže pozerať na krajinu a vnímať krásu v tomto výhľade, dokáže oceniť prirodzeným spôsobom aj umenie. Myslím si, že nie je problém v tom, že by to ľudia nevedeli vnímať. Skôr je problém, že ľudia, vzdelaní v iných odvetviach, sú voči umeniu už určitým spôsobom vymedzení. Že ho nechcú vnímať. Chcú, aby to bol pekne namaľovaný obraz. Ako keď sme robili v Dúbravici veľkoformátovú maľbu a pristavil sa pastier zo salaša a veľmi dobre sme sa porozprávali o tom, že prečo je to urobené takto a hentak. Tým, že nemá žiadne obmedzenia, že ho nič o výtvarnom umení neučili, tak to vnímal úplne prirodzene. Našiel si v tom niečo. Zaujalo ho to,“ hovorí Juliana Mrvová.
Juraj Kováčik, autor je editorom hentak.sk
Autor: Juraj Kováčik
