ROZHOVOR

Olbram Zoubek: Tuším, že som na hrane gýča

Vytvoril posmrtnú masku Jana Palacha a jeho dielo mal na Hrade Václav Havel.

Olbram Zoubek (1926) vyštudoval sochárstvo na pražskej UMPRUM. V roku 1969 sňal posmrtnú masku Jana Palacha a neskôr mu vytvoril náhrobok. Komunisti mu zakázali predávať a vystavovať diela. Dlhé roky pôsobil ako reštaurátor. V roku 1988 podpísal p(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Patrí k najväčším súčasným českým sochárom a momentálne má v Prahe najrozsiahlejšiu výstavu. OLBRAM ZOUBEK hovorí, že aj vďaka nej sa konečne striasol nálepky gýčiar.

Aktuálnu retrospektívu na Hrade ste si koncipovali sám, iba s rodinnými príslušníkmi. Neveríte kurátorom zvonku?

Robila to moja dcéra Polana, to je, akoby som to robil sám, pretože si s ňou rozumiem. Nemal som nikoho iného.

Robíte na výstave aj komentované prehliadky. Je priamy kontakt s divákom dôležitý?

Rád cítim ohlas. Je príjemné, keď ľudia nemlčia ako hroby, ale pýtajú sa alebo sa usmejú, reagujú trebárs na moje poznámky o Rádiu Jerevan. Mám rád kontakt s ľuďmi, nebránim sa mu. Dokonca si sám otváram väčšinu výstav. Tiež mám pocit, že teoretici o mne už povedali všetko, čo vedeli, a ja predsa ešte sem-tam poviem niečo nové.

Veľká obľúbenosť môže umelca aj zmiasť. Prestane hľadať, robí len to, čo má ohlas.

Tá výstava je úspešná. Zatiaľ som nepočul žiadne negatívne súdy, len jeden. Ale takto to nebolo vždy. Nebol ma chválili, ale aj hanili. Trebárs že som gýčiar. Hlavne od Milana Knížáka a jeho ľudí. Takže, keď počujem pozitívny ohlas, mám ho rád.

Milan Knížák organizoval aj protest proti vášmu pomníku obetiam komunizmu na Petříne. Nejako často sa voči vám vymedzuje.

Ale tam sa mýlil. To určite nie je gýč, ten je dobrý. Keby som ho robil znova, urobil by som ho znova tak.

Tiež ste viackrát povedali, že tvorbu Milana Knížáka, ale napríklad aj Davida Černého, neuznávate. Nepovažujete ich prácu za umenie?

Myslím si, že je to skôr gesto. Knížák vôbec nie je veľký umelec, to skôr ten David Černý. Ale Černý vždy využije niečo iné, po čom sa vyšplhá. Keď sa to podarí, je to dobré. Napríklad Trabant sa mu veľmi podaril, za to ho chválim. Ale keď vešal bábätká na žižkovský vysielač, tak tam som váhal, či je to naozaj.

vystava_res.jpg

Na Pražskom hrade si môžete do 2. marca pozrieť to najlepšie z celoživotného diela Olbrama Zoubka. Výstavu si autor koncipoval sám.
FOTO SME – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

Patríte ku generácii, ktorá si veľmi považuje remeslo. Pritom výtvarné umenie už dávno nestojí len na remesle.

Dám vám otázku. Ako sa volala múza sochárstva v Grécku?

Určite som to kedysi vedela.

A bola vôbec nejaká? Žiadna nebola! Gréci mali múzy len pre činnosti, ktoré nezanechávali stopy v hmote. Maliarstvo a sochárstvo nemali múzy vôbec. A keď sa povie Grécko, čo vám napadne?

Akropola.

Akropola. Biela. A biela socha. Akropola nebola biela, bola celá farebná. To nie je pravda, to nie je Grécko, Grécko bolo iné.

Len ho také nepoznáme.

Ale je krajšie tak, ako ho poznáme. Biele sochy sú krajšie ako farebné. Tie farebné nepoznáme. A páči sa nám to, čo poznáme.

Vy sám ste predsa sochy polychrómovali.

Veď práve. Podľa gréckeho vzoru. Zaujímavé, že celé dejiny sochárskeho umenia boli farebné. Egyptské reliéfy boli farebné, hoci nie úplne všetky. Grécko bolo farebné, gotika bola farebná, barok bol farebný, iba kúsok renesancie nebol farebný. Viete, prečo? Lebo vykopali grécke sochy, ktoré už boli zbavené polychrómie a tými sa inšpirovali. Až posledných asi stopäťdesiat rokov je bez farby, to je v prúde času len pár posledných sekúnd. A preto, že ja sa vraciam do minula, tiež sa snažím o farebnosť. Nie veľmi dobre, veľmi mi to nejde, už som aj prestal, lebo viem, že to nejde.

V životopise, ktorý číta návštevník výstavy, uvádzate aj rok, kedy ste si kúpili monografiu Giacomettiho. Je to životne dôležitá informácia?

Áno. Giacometti je pre mňa pánboh. Myslím si, že Giacometti je sochár, ktorý z týchto rokov, ktoré práve prežívame, jediný vydrží. A okrem toho mi je blízky tým, že sa napája z podobných zdrojov ako ja. Z gréckej a etruskej tradície. Etruské umenie má múzeum v Ríme a tam sú priame vzory pre Giacomettiho. Bohyňa na kolesách je tam malá, on ju urobil veľkú. To mi neprekáža, naopak. Keď sa v minulosti povedalo, že niekto je skoro taký dobrý ako Tintoretto, tak to nebola kritika, bola to chvála. Dnes, keď sa povie, že je niekto dobrý ako Zoubek, tak je to hana. Byť ako niekto iný sa nenosí. Pôvodnosť a originalitu si ľudia cenia nad iné. Ja nie.

Nemalo by to tak byť?

Nemusí to tak byť. Keby som ja bol dobrý ako Giacometti, bolo by to krásne, bol by som šťastný.

Je remeslo nevyhnutnou zložkou tvorby?

Grécki sochári boli registrovaní v cechoch ako remeselníci. Tiež to tak beriem. Aj ja som remeselník a teší ma to. Remeslo je pri sochárčine ťažiskom. Najviac času človek strávi prácou na remesle. A keď ho nevie, tak je to zlé. Maliari môžu maľovať chiméry, ľubovoľné, ale socha musí stáť a nesmie spadnúť. Musí byť z takého materiálu, aby vydržala. Alebo nemusí dlho vydržať. Moja prvá žena Eva Kmentová robila ku koncu života papierové sochy. Vravel som jej: „Prosím ťa, miláčik, veď to nevydrží!“ „To nič, mňa to teraz takto baví.“ Aj to sa môže. Ale predsa len si myslím, že umenie je na to, aby vydržalo, hlavne sochárske. Ono nie je pre tento deň, je pre večnosť.

tb__9787_r5832_res.jpg

Olbram Zoubek.
FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

Spočiatku, po škole, ste robili aj abstrahované veci, no rýchlo ste sa dostali k figúre a už ste od nej nikdy neodišli. Venujete sa jej celoživotne.

Áno. Keď sa povie socha, čo si predstavíte? Socha je figúra. Inak je to plastika a to veľmi neoceňujem. Celé dejiny sochárstva sú dejiny vo figúre.

Za tie roky ste si vypracovali koncept, ktorý vám nikto nemôže nabúrať.

Boli aj obdobia, keď sa robili dekoratívne veci, keď boli figúry zakázané, trebárs v islamskom umení. Ale potom je to dekorácia, nie umenie. A socha musí stáť. Pretože už to státie je ohromne aktívna činnosť.

Vaše sochy stoja, hoci len na špičkách.

Držia, lebo sú v nich železné rúrky, ale to nie je dôležité. Na špičkách sú, lebo som zlý sochár. Na školách sa učí, že socha má byť pevne posadená, nemá padať, má byť stabilná, a to ja nerobím. Inak som tradicionalista, ale v tomto som sa pokazil. Úmyselne. Robím rád sochy v beztiažovom stave. Lietajúce, padajúce, vznášajúce sa duše sôch. Duše sôch, tie nemusia stáť tak pevne ako sochy.

Ste si istý, že každá z nich má dušu?

Snažím sa o to.

Vyjadrili ste sa, že robíte ľudí, na ktorých myslíte, a aj vás to posúva dopredu. Dá sa ten posun opísať? Boli ste v roku 1964, keď ste robili súsošie architektov Malátka a Loosa, iný než v roku 2010 pri pomníku Milade Horákovej?

Aj tí architekti, aj tá Horáková sú z jednej hmoty. Všetci sú na špičkách. Nie je to Horáková, ale náš pohľad na Horákovú. V origináli na Smíchove stojí chrbtom k ľuďom, hlavu má sklonenú k doske, na ktorej je ruža obesená v slučke. Ľudia by mali pristúpiť k nej, skloniť hlavu, pozrieť sa na tú dosku a povedať si, ako by obstáli oni. Neobstáli, samozrejme. Ona obstála. A tí architekti sú na špičkách, pretože sa vznášajú. Dotýkajú sa zeme len trochu. Boli to moji najväčší životní kamaráti, hlavne Malátek. Ten zomrel už dávno, ale bol to môj jediný mužský priateľ. Také silné už žiadne priateľstvo nebolo. Ešte som mal za priateľa Sergeja Machonina a Zdeňka Palcra a dosť.

Potom už len ženy?

Áno. Ak, tak ženy. Ale to je zas niečo iné. Tam už sa to mieša so sexom, samozrejme. Ale to je pekné. Sex je pekný.

Vytvorili ste niekoľko pomníkov obetiam komunizmu. Koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov ste však komunizmus podporovali. Môžete to obdobie nejako vysvetliť?

Hlúposťou. Svojou naivitou. Vyrastal som za republiky, potom bola okupácia, potom krátka sloboda, potom komunistický prevrat, po roku 1968 zas ruská okupácia. Trebárs na UMPRUM (pražská vysoká umelecká škola, pozn. red.), kam som chodil, boli tí najlepší ľudia ľavicoví. Celá UMPRUM bola ľavicová. Profesori nie všetci, ale aj tí, čo neboli, sa po februári 1948 zlomili.

Tušili ste v päťdesiatych rokoch o procesoch?

To som už podporovateľom komunistov nebol. Odvrátil som sa od nich asi v päťdesiatom druhom. Nikdy som nebol v strane. Našťastie. Ale nosil som prihlášku vo vrecku. Niečo, nejaký kúsok zdravého rozumu mi bránil. Našťastie. Vôbec som mal v živote párkrát šťastie. Nezaslúžené. Najprv keď ma nevzali na akadémiu, to bolo šťastie. Potom som sa dostal na UMPRUM, čo bola vtedy lepšia škola. A keď som sa nedostal ku Karlovi Dvořákovi, zobral si ma Josef Wagner do svojho ateliéru a tam prišla Eva Kmentová, to bolo dvojité šťastie, životné. Nebolo zaslúžené, iba ma postretlo. A to, že som nevstúpil do partaje, bolo tiež šťastie. Bol som blízko, ale niečo ma ochránilo. Asi anjel.

petrin_res.jpg

V máji 2002 odhalili na pražskom Petříne Zoubkov Pamätník obetiam komunizmu. Pamätník sa odvtedy stal terčom vandalských útokov, ktosi naň hodil Molotovov koktail.

V roku 1969 ste snímali posmrtnú masku Janovi Palachovi. Ako to ovplyvnilo váš nasledujúci život?

Stretnutie so zomrelým Janom Palachom, predtým som ho nepoznal, mi zmenilo život. Teda pozmenilo. Rebríček hodnôt, ktorý človek v sebe má, sa trochu posunul.

Ako a prečo sa posunul?

To vlastne presne neviem. Ale k lepšiemu. Vy viete, prečo ste lepšia, než by ste mohli byť? Mohli by ste byť aj darebák, nie? Neviem, prečo. Bola to taká nezmerateľná hodnota, ktorá naraz vyplávala na svetlo, že sa s tým človek musel porovnať a mať to v ďalšom živote na pamäti.

Povedali ste, že je dobre, že Palach zomrel.

Mohol prežiť, nebolo to úplne beznádejné. Ale keby chodil medzi nami zohavený, po mnohých plastických operáciách, to by nebolo dobré. Smrť to celé posvätila.

Ako sa celé snímanie masky udialo?

Keď prišla tá správa, tak som behal po byte ako lev v klietke a nevedel som, čo mám robiť. Práve preto, že sa vyplavila úplne nová hodnota, dovtedy nepoznaná. U nás to nebolo. V Oriente sa mnísi zapaľujú, ale to je mimo nášho chápania. A on to urobil. Tak sa mi zdalo, že ani ja nemôžem žiť ďalej ako doteraz, že niečo sa musí stať. Na podobný čin som sám silu nemal, už som mal deti a vo vyššom veku sa to robí ťažšie, mladí ľudia to robia trochu ľahšie. A tak mi napadlo, že by som mohol poskytnúť Janovi Palachovi službu, ktorú málokto vie. Snímať posmrtné masky som náhodou vedel, lebo predtým som snímal desiatky masiek zo živých ľudí. Keď som maturoval, robili sme z posmrtných masiek tablo. Snímal som ich z tvárí profesorov, profesoriek, spolužiakov. Tak mi napadlo, že by som to mohol urobiť aj z vážnych dôvodov, nie zo žartu.

Dostali ste sa k Palachovi bez problémov?

Zavolal som spolužiakovi z reálky Vladimírovi Matějíčkovi, ktorý bol náhodou doktorom na popáleninách a on ma tam pustil. Jan Palach už nebol v nemocnici, tak sme šli na súdne lekárstvo a tam som zažil strašný šok. V chladiacich miestnostiach, kde sa mŕtvi ľudia zhromažďujú na pitvy, bolo mnoho mŕtvol. Hádzali ich jednu cez druhú ako drevo, materiál, nie ako ľudí. Značky alebo čísla sa tam píšu do slabín. Pri pitve sa totiž slabiny nechávajú na pokoji. Boli tam babičky, ktoré umreli doma, pustili si plyn, žlté starenky s nočnými košeľami vyhrnutými do pása a popísané v slabinách. Hrozné! Dodnes si to pamätám veľmi zreteľne.

A Jan Palach?

Jan Palach ležal bokom od tej hrôzy, prikrytý vlajkou, obklopený kvetinami, na tvári mal pokojný výraz, nehovorím úsmev, ale na maske je to zachytené. Nie je to jeho podoba, pretože tá tvár bola celá opuchnutá, samý pľuzgier. Je to on, ale spálený. Tam som urobil formu. Keď to už človek robí, tak musí konať profesionálne, už nesmie veľmi premýšľať o celku, ale namiešať sadru, namastiť tvár, vykonať úkony, uplatniť remeslo. Profesionálne, bez veľkých citov. Urobil som dve formy za sebou, aby som si bol istý, že to vyjde. Odišli sme do ateliéru, z jednej som vyrobil sadrový odliatok, ten sme pribili na čiernu drevenú doštičku a ešte tú noc sme ju odviezli na rampu Múzea, kde Palach svoj čin vykonal a kde mladí ľudia držali hliadku, čestnú stráž. Medzi nimi bol zrejme aj Jan Zajíc.

Neskôr ste obom Palachovi aj jeho nasledovníkovi Zajícovi vytvorili aj náhrobky.

Náhrobok pre Zajíca bol kamenný sarkofág na cínových guliach s reliéfom. Pani Zajícová si priala, aby mali s Palachom rovnaký, ale to nešlo. Na cintoríne bola úplne iná situácia, tak som sa musel prispôsobiť miestu. Zajícov náhrobok však nepovolili, visel u mňa v ateliéri asi dvadsať rokov, tie dva klince na stene sú od neho. Po revolúcii sa dal na miesto.

palach-ctk_res.jpg

Pamätnú dosku Janovi Palachovi zhotovil Zoubek z jeho posmrtnej masky.
FOTO - ČTK

z-filmu_res.jpg

Scéna s osadením Palachovej pamätnej dosky sa dostala aj do televízneho projektu Hořící keř.
FOTO - HBO

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch ste mali zakázané verejne pôsobiť.

Všetko. Cestovať, vystavovať, predávať. Nechali ma len reštaurovať. Reštauroval som na niekoľkých miestach, hlavne v Litomyšli. Mal to byť trest, ale vlastne nebol. Bola to krásna práca, Litomyšl je krásne mesto, žila tam moja súčasná manželka, ktorú som si neskôr vzal. V tom čase som ovdovel, mal som Evu Kmentovú, potom som si vzal dobrú ženu, tu prítomnú, úplne inú, než bola Eva Kmentová, pre môj pozdný vek vhodnejšiu. Opatrovateľskejšiu, mladšiu, silnejšiu. Aby so mnou zvládla, potrebujem veľa pomoci.

Azda to neberiete len takto?

Nie, zamiloval som. Silno. Obaja sme sa milovali. Teraz už milujem len ja Marušku. Maruško, miluješ ma ešte?

Marie: (dlhé ticho) No, to je už úplne iná láska.

Olbram: Vidíte to! Nepotrebujete rady do manželstva?

Skúste nejakú dať!

Nezmeňte sa!

Keď sa po revolúcii stal prezidentom Václav Havel, mal vo svojej kancelárii na Hrade po celý čas vašu sochu Ifigénie. Pomohol vám jeho záujem o vašu tvorbu?

Vnútorne ma to posilňovalo. Jeden čas o mne hovorili alebo ja som si to myslel, že som niečo ako hradný sochár. A to nie je dobré. Spoznali sme sa tu v ateliéri na Salmovskej ulici ešte za totality. Tu sa konali schôdzky disidentov. Kamaráti je silné slovo, ale poznali sme sa. Pozývali ma k sebe na narodeniny a potom do Lán. Robil som náhrobok pre pani Olgu, teraz je tam pochovaný aj Havel. Ten náhrobok si u mňa objednal. Potom v závere života ma prestal mať rád. Nevie sa to, ale ja o tom viem.

Ako sa to prejavovalo?

Už ma k sebe nepozýval. Trochu ma to trápi. Neviem. Asi sa mu zdalo, že som zišiel z dobrej umeleckej cesty, nič iné si neviem predstaviť. Možno si myslel, že som gýčiar.

Opýtali ste sa na to Havla niekedy?

To nie. Potom už nebola príležitosť. Ešte keď sa ukladal popol pani Olgy, tak som pri tom bol, bolo nás tam iba pár. A potom sme boli v krčme, pozval nás na obed. Neskôr už nie.

Možno si len vy myslíte.

Možno. Kiežby!

Slovo gýčiar ste dnes použili viackrát. Ako rozlišujete gýč a umenie?

Ťažko. Gýč je slovo staré asi stopäťdesiat rokov. Predtým neexistovalo. A viete, kedy sa to začalo? Keď sa umenie odpútalo od steny architektúry. Kým bola socha nedeliteľnou súčasťou oltára alebo fasády, alebo fontány, tak sa nemohla predávať, ale keď sa odpútala a stala sa tovarom, tak začal gýč. Dosť ma to trápi. Viem, že som na hrane, aj mi to dávali najavo. Po výstave na Hrade som sa už toho trochu zbavil. Všimli ste si, že v poslednom čase je krása v umení zakázaná?

Skôr je menej prízvukovaná alebo nie je najdôležitejšia. Estetická stránka diela nie je prioritou.

Videli ste v poslednom čase nejakú vážnu výstavu, kde boli krásne veci?

Videla. Máte na mysli nejaké objektívne kritériá krásy?

Áno.

Ktoré to sú?

To sa nevie. Na UMPRUM som sa tri roky učil estetiku a profesor Václav Nebeský nám hovoril: „Mojou úlohou je prednášať estetiku. Estetika sa zaoberá krásnom. Vopred hovorím, že neviem, čo je to krása. Budem vás to učiť, budeme sa k tomu približovať z rôznych strán, a nepostihneme to.“ Čo je krásno, to nevieme.

Prečo si myslíte, že stojíte na hranici medzi gýčom a umením?

To je vážna vec. Niekedy sa moja tvorba dotýka dekoratívneho umenia. A myslím si, že to nie je chyba, že sú príležitosti, pri ktorých je treba byť dekoratívny. Trebárs som robil vchod do Komerčnej banky. Nemyslím si, že tam, kde sa ľudia ponáhľajú a vchádzajú do banky, má byť nejaké srdcervúce, ozajstné umenie, tam je na mieste dekoratívne. Urobil som to tak a Knížák mi to skritizoval a trochu právom. Mohlo to byť iné. Som o sebe presvedčený, že to robím dobre. No… Kecám. Snažím sa robiť to dobre, ale je to stále na hrane a niekedy tuším, že som už za hranou. Je to pekné. Je to čitateľné. Je to figuratívne. Pekné ženské sú pekné ženské, a to je nebezpečné. Ale naozaj!

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  2. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  3. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Už aj seniori presadajú do SUV
  2. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  3. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  6. Stavebný úrad neoprávnene predĺžil americkej ambasáde lehotu
  7. Grantová výzva na vykonávanie činností centier Europe Direct
  8. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  10. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 22 953
  2. Ako sme jazdili v socializme 2 392
  3. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 428
  4. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me 1 328
  5. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 986
  6. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 874
  7. Zo stredomorskej stravy sa nepriberá 851
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 802
  9. Túžite po práci z pláže? 7 rád, ako sa stať digitálnym nomádom 680
  10. Prísne kontroly a veľa tepla. Takto sa vyrába mlieko 672

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Minúta po minúte: Plavčan vo štvrtok skončí, Danko si dal čas na premýšľanie

Predseda SNS hovorí o potrebe obnoviť dôveru v koalícii.

KOMENTÁRE

Ficov perfektný deň a Dankova estráda ega

Novinári sa museli prehrabávať v úlomkoch Dankovho poníženia.

DOMOV

Reportér Týždňa: Videl som, ako Fico Danka prekvapil a rozčúlil

Magušin sa s Dankom rozprával počas Ficovej tlačovky.

Neprehliadnite tiež

Vypočul si rozhovor bezdomovcov a použil ho v piesni. Taký nápad je na cenu

Britská kapela Glass Animals je nominovaná na cenu Mercury.

Smrť Elvisa Presleyho nie je konšpirácia. Naopak, jeho smrť bola nevyhnutná

Rocková hviezda môže zostať psychicky v poriadku len pod jednou podmienkou.

Bond zostáva blond. Daniel Craig sa ospravedlnil za stupídnu odpoveď

Ohlásenie bolo emotívne, herec sa červenal.

NEKROLÓG

Joe Bologna písal, hral aj režíroval. Spoznávali ho však najmä ako manžela

Už ako šesťdesiatnici v roku 2001 napísali ďalšiu hru o svojom manželstve. Ak ma raz opustíš...pôjdem s tebou!