Hviezda súčasnej nemeckej literatúry opísala túžbu dvoch ľudí po kráse, priateľstve a ľudskosti. Urobila to jednoducho, bez pátosu a originálne.
Môže sa žena po rokoch samoty zaľúbiť? A aj keď neverí na lásku, o ktorej všetci toľko hovoria? Nemecká autorka Sibylle Bergová vo svojej knihe Muž spí (vydavateľstvo Větrné mlýny) odpovedá jasným áno.
Od začiatku
Hlavná postava tohto románu nemá meno. Je ňou žena stredného veku, ktorá zo samoty začína pomaly, ale isto strácať rozum. Na lásku už neverí a považuje ju len za nástroj reklamy, ktorá tento cit zredukovala na sex. „Láska bola verejne chápaná ako niečo patologické a mala tiež niečo do činenia s potom a spodnou bielizňou vyzliekanou zubami. To, že by v lepšom prípade mohlo ísť o niečo dôverné, priateľské, bola nepopulárna myšlienka.“ Žena sa síce niekedy zapletie s mladšími mužmi, no všetky jej pokusy tvoriť s niekým pár zlyhávajú. Svet je tmavosivý, vlhký a vyblednutý.
Jedného dňa však stretne muža. Je to krásne a pomalé stretnutie, no netrvá dlhšie ako jednu tichú nočnú prechádzku. A žena prekoná nedôveru a zistí, že samota, ktorú prežívala doteraz, bola nezmyselná. Že to, o čom všetci naokolo hovoria, sa jej konečne dotklo. Že láska skutočne existuje.
Spája ich šťastie, nie fyzická vášeň. Ona miluje jeho, pretože on miluje ju. Možno aj preto chcú byť neustále spolu. „Spoločne sme chodili k poštovej schránke, do kúpeľne, do záhrady, k doktorovi, do lekárne, spoločne sme plánovali dokonca aj to, že treba ísť do pivnice, pretože sme spolu chceli zostarnúť a stráviť spolu čo možno najviac času, než strávime večnosť oddelení v hrobe.“
Bergová opísala túžbu dvoch ľudí po kráse, priateľstve a ľudskosti. Urobila to jednoducho, bez pátosu a originálne. V jej knihe nenájdete vzťah, aký prezentujú televízne reklamy či väčšina filmov. „Nemám nič proti sexuálnemu aktu, len to pre mňa nie je meradlo lásky,“ povedala pre denník Stuttgarter Nachrichten.
„Niektorým novinárom mužského pohlavia prekážalo, že v románe je nedostatok niečoho, čomu hovoria vášeň. Ja píšem o vášni, ktorá biológiu presahuje, lebo inak by žiadny vzťah netrval dlhšie ako štyri roky, čo je čas, keď naše hormóny voči nášmu partnerovi prestávajú fungovať.“
Cez bolesť do samoty
Kniha Muž spí sa však nekončí rozprávkovo, to by sa k tejto nemeckej spisovateľke ani nehodilo. Hlavnú postavu románu každý deň prenasleduje strach, že to všetko sa skončí tak rýchlo, ako sa začalo. Každú noc sa preto budí a kontroluje, či je muž vedľa nej a či ešte dýcha. Postupom času si už prestáva klásť otázku – ako dlho môže trvať toto šťastie? A práve vtedy sa to všetko vráti späť tam, kde sa to začalo. Na miesto, kde nebolo nič len samota a ubíjajúce ticho.
Stane sa to na dovolenke na malom ostrove v Juhočínskom mori, keď muž odíde na pevninu kúpiť noviny. Späť sa však už nevráti. Žena sa zúfalo snaží pochopiť, čo sa stalo. Odmieta sa vrátiť domov, pretože ak by to urobila, prijala by skutočnosť, že opäť zostala sama. Preto každý deň prechádza tou istou cestou, po ktorej chodila so svojím mužom, a pozoruje sivé more, ktoré podobne ako naplavené drevo na pláži zmýva spomienky ich spoločného času.
Kniha Muž spí je vystavaná na melancholickom a sem-tam sarkastickom rozprávaní vo dvoch dejových líniách, ktoré sa navzájom striedajú. Prvá z nich sa začína pred štyrmi rokmi, teda ešte predtým, ako sa celý vzťah začal. Druhú líniu tvoria súčasné udalosti, ktoré autorka označuje výrazmi ako „minulá noc“ či „pred hodinou“.
Vzhľadom na neobvyklú štruktúru románu sú epizódy zo vzťahu ženy a muža v neustálom kontraste s terajšou situáciou jej sklamania. Presne to je na knihe veľmi pôsobivé. Rovnako ako formulácie, ktoré robia z čítania zvláštne potešenie, hoci dielo by sa asi ťažko zaradilo medzi učebnice pozitívneho myslenia.
Román Muž spí, ktorý bol v roku 2009 nominovaný na Deutsches Buchpreis, nie je prázdnym táraním o láske. Je viac než len príbehom o dvoch ľuďoch, ktorí hľadajú šťastie a na chvíľu ho skutočne aj nájdu. Je to predovšetkým príbeh o tých, ktorí dokážu byť pre toho druhého oporou a tiež skrýšou pred vlastnou osamelosťou.
„Láska je tak úboho znásilňované slovo, ja som ho chcela aspoň čiastočne toho nánosu balastu zbaviť,“ povedala Bergová. „Láska, to, že sa s niekým cítime dobre, je rozhodne niečo, čo je pre život úplne zásadné. Nie každému je dopriate venovať sa veľkolepej úlohe. Ak teda niekomu chýba vízia, ako spasiť svet, potom urobí veľmi dobre, keď spasí aspoň seba a svoju rodinu.“
