Čo čítame

Vaddey Ratnerová sa rovnako ako jej hrdinka Raami narodila v kambodžskej aristokratickej rodine a rovnako ako Raami zakúsila krutosť Červených Khmérov. Napriek tomu nie je jej prvotina autobiografiou, ale skôr svedectvom. Svedectvom sedemročného dievčatka, ktoré si do dospelosti pamätá zápach mŕtvych tiel a bzukot múch mäsiarok. Ratnerovej hrdinka má na také malé dieťa až neuveriteľný slovník, zmysel pre detail aj predstavivosť a zhodne s autorkou jej hrôzy pomáhajú prežiť príbehy, ktoré jej rozprával jej otec. Raami je pre svoju prostorekosť čiastočne zodpovedná za jeho smrť a viní sa ešte z mnohých tragédií, čo jej rodinu postihnú.
Autorka vo viacerých rozhovoroch povedala, že písanie knihy inšpirovanej aj Wieselovou Nocou, bolo vyrovnávaním sa s minulosťou. Kniha sa rozhodne nečíta ľahko a dá sa predpokladať, že písanie muselo byť pomerne krutou terapiou. Všetko síce zachráni záver a vedomie, že Raami, v reálnom živote Ratnerová, sa dostala do Ameriky a celkom sa jej darí, ale aj tak ide o dielo, ktoré sa číta skôr na etapy ako na jeden dúšok. Neznamená to, že Ratnerová nevie zaujať. Píše dobre, umne kombinuje surovosť režimu s takmer rozprávkovými pasážami z kambodžskej mytológie, dáva do kontrastu uniformitu totality s farebnosťou privilegovaného prostredia, z ktorého vzišla.
Raami na rozdiel od mnohých z jej vlasti a rodiny mala to šťastie, že pri nej zostala nádej. Raamini blízki ľudia odchádzali rýchlo. Zostalo ich len pár. Len toľko, koľko sa vojde do tieňa Banyanu.