Stručné dejiny 20. storočia znie podtitul knihy Patrika Ouředníka Europeana, v ktorej autor s nadhľadom, iró〜niou až miernym cynizmom opisuje skutočné, ale aj mystifikované fakty o najdôležitejších udalostiach, vynálezoch či spoločenských pomeroch minulého storočia.
Divadlo z nedivadelného textu
Dramatizátori Miro Dacho a Ján Luterán stáli pred ťažkou úlohou. Museli pútavou divadelnou formou spracovať literárnu predlohu, v ktorej primárne absentuje dramatický príbeh.
Tvorcovia pre inscenáciu vybrali len časť z Ouředníkovho textu, udalosti však neradili chronologicky. K jednotlivým témam sa v záplave iných neustále vracali a tak zdôrazňovali ich nepopierateľný zástoj v pamäti ľudstva. Najväčšiu pozornosť venovali práve najvýraznejším čiernym bodom európskej histórie – svetovým vojnám, diktatúram a zločinom proti ľudskosti.
Režisér Luterán, rovnako ako Ouředník, sa k dejinám nestavia pietne. Aj on sa pozerá na historické udalosti s odstupom a bez konkrétneho stanoviska. Nehľadá odpoveď, ale konštatuje, ako to bolo. Či aspoň mohlo byť. S mierou nadhľadu a predovšetkým divadelnosti – aj tie najkrutejšie fakty hovorí s dávkou emocionálneho dištancu. Luterán neskĺzol k zbytočnej opisnosti (k čomu ho text mohol ľahko zviesť), ale v jednotlivých situáciách hľadá možnosť vyjadriť udalosti divadelným symbolom, obrazom, akciou.
K najsilnejším miestam inscenácie patrí obkresľovanie mŕtvych tiel, keď Viliam Hriadel mokrou handrou cez kriedové pásy kreslí obraz - alúziu na Munchov Výkrik. Možno neadekvátne pôsobí len Beethovenova hudba, ktorá predeľuje scénické obrazy. Škoda, že tvorcovia opomenuli hudobný priemysel minulého storočia.
Polyfunkčná knižnica
Stredobodom scénografie Michala Lošonského a Jána Ptačina je veľkoplošná masívna knižnica. Tento priestor okrem ponúkajúcej estetickej hodnoty dokáže účinne fungovať aj v iných rovinách. Na prvý pohľad z obyčajných políc sa tak stávajú prične koncentračného tábora či televízna obrazovka. Zároveň knihy tu nefungujú len ako obyčajná rekvizita. V inscenácii sa pracuje s ich sémantickou hodnotou. Predovšetkým kniha ako pamäť, výpoveď o minulosti, ale hlavne suma informácií, z ktorých sa stále akosi nedokážeme poučiť.
Herci v plnej miere využili zmysel pre detail, nadhľad, pointu, skratku, strih i rytmus a predovšetkým cítiť vzájomnú hereckú spoluprácu. Tým všetkým nedisponujú len stabilné opory súboru Eva Gašparová, Marek Geišberg či hosťujúci Viliam Hriadel, ale aj mladí členovia – Kamila Antalová a Daniel Žulčák. Herci nevytvárajú charaktery dramatickým oblúkom, predstavujú typy, ktoré sú v každej situácii iné. Inscenácia je vlastne plynulý sled kvalitných hereckých etúd na danú tému, v ktorých réžia len prehĺbila možnosti hereckého vyjadrenia sa o danej situácii.
Inscenácia nezaujme iba kvalitnými výkonmi, vynachádzavou réžiou a funkčnosťou výtvarnej stránky, ale predovšetkým spracovaním predlohy a jej tém. Europeanu sa určite oplatí nielen prečítať, ale aj vidieť. A to nielen v rámci oprášenia si vedomostí z dejepisu minulého storočia.
Autor: Karol Mišovic
