Nemá rád slovo soundtrack ani spaghetti westerny nie sú jeho obľúbenou témou. Napriek tomu, že sa preslávil práve nimi, ENNIO MORRICONE zložil stovky hodín inej a skvelej hudby. Tipovali by ste mu oveľa menej než 85 rokov, pôsobí veľmi vitálne. Pred pražským koncertom stihol aj niekoľko rozhovorov, do Bratislavy príde s rovnakým programom 5. apríla.
V Prahe ste už hrali viackrát, na Slovensku budete mať v apríli premiéru. Čo vlastne zaznie na týchto koncertoch?
„Je to veľmi žiadaný program. Ale práve preto som doň nechcel zaradiť iba skladby z filmov Sergia Leoneho, pri ktorých začnú ľudia tlieskať už po prvých sekundách. V Prahe aj v Bratislave budete napríklad počuť hudbu k nemému filmu Richard III. a ďalšie skladby, ktoré obvykle nedirigujem. Teraz hráme iba filmovú hudbu, no keby organizátori u vás chceli, dajú sa zaradiť aj rôzne iné diela, ktoré sú skôr klasickou hudbou. Naposledy som mal v Prahe dva koncerty za sebou – na druhom odznela kantáta Vuoto D’Anima Piena.“
Skladatelia sa obvykle buď špecializujú na filmy alebo robia klasiku, vy robíte oboje. Pred tromi dňami ste ešte boli v Chicagu, kde vám hrali skladbu Voci dal Silenzio.
„Áno, Chicago Symphony Orchestra dirigoval Ricardo Muti. Bol som tam osobne, lebo túto skladbu považujem za veľmi dôležitú. Takéto dielo by som len tak sám od seba asi určite nenapísal. Vznikla na objednávku nadácie pre obete 11. septembra 2001, ale je venovaná všetkým tragickým udalostiam vo svete.“
Niektorí veľkí skladatelia, napríklad Mahler alebo Stravinskij, boli aj dirigenti. Čo k tomu priviedlo vás a čo vás na tom stále baví?
„Predovšetkým musím povedať, že sa cítim byť skladateľom, nie dirigentom. Nie som už najmladší, ale mám stále veľké nutkanie dirigovať svoje diela. Samozrejme, niekto môže namietať, že moje gestá nie sú občas úplne jasné či výrazné alebo že takto by to dokázal hocikto iný. Lenže ja nedirigujem Mozarta, Beethovena, Bartóka a iných autorov, iba moje vlastné skladby. Iných skladateľov by som určite dirigovať nezvládol, ale seba dirigujem celkom dobre (úsmev).“
Stále počujete v hlave novú hudbu?
„Veľmi zriedkavo dokážem hudbu úplne vypnúť. Aj keď som teraz bol v Chicagu, počas cesty tam aj naspäť som cítil rytmus, tóny, dokonca hlasy. Započúval som sa do hluku motorov, ktorý musel obsahovať nejaké konkrétne harmonické frekvencie. Inak si to neviem vysvetliť, lebo som nespal. Tá hudba mi znela v uchu oddelene. Bolo to veľmi zaujímavé a zároveň zvláštne, lebo stalo sa mi to iba pri dlhom transatlantickom lete, v menších lietadlách, akým som napríklad prišiel aj do Prahy, to nefunguje. Ale chcel som povedať, že nápadov na novú hudbu je stále dosť.“
Film o leningradskej blokáde v druhej svetovej vojne bol projekt Sergia Leoneho, no nestihol ho dokončiť. Po jeho smrti sa k nemu vrátil režisér Giuseppe Tornatore, s ktorým tiež dlho spolupracujete. V akom ste štádiu?
„Hudba je už hotová.“
To najlepšie kino pre uši
Bol to filmový večer. Mal rovnakú dĺžku aj atmosféru, akurát namiesto hercov sa dali vidieť len hudobníci. Ennio Morricone s orchestrom, kapelou aj veľkým speváckym zborom vlastne divákom v Prahe pripravil filmový minifestival.
Na úvod koncertov sa obvykle púšťa reprodukovaná hudba, občas videoklipy alebo reklamy. V pražskej O2 aréne to v nedeľu bolo inak. Na dvoch veľkých plátnach sa premietol krátky dokument.
„Problémom všetkých skladateľov je vytvoriť niečo originálne a zaujímavé z rovnakého materiálu,“ tvrdí vo filme Ennio Morricone – My Life in Music jeho hlavný hrdina. Dvojhodinový večer jasne potvrdil, že on bez debaty patrí k tým osobnostiam, ktoré so spomínaným problémom žiadny zásadný problém nemali.
Už len máloktorý súčasný film má menej než dve hodiny. Toľko trval aj tento koncert a s filmami mal toho veľa spoločného. Bol totiž vyskladaný iba z filmovej hudby, ktorú Ennio Morricone začal komponovať v roku 1959 a odvtedy v tom neprestal. Viac toho nestihol „ozvučiť“ žiadny iný žijúci skladateľ, no tento Talian je nielen nesmierne produktívny, ale aj originálny autor.
Elektrizujúca krása
Má svoj vlastný, po pár sekundách rozpoznateľný štýl. Dlhé klenuté melódie, nezvyčajné kombinácie nástrojov symfonického orchestra s rockovou kapelou a rôznymi efektnými zvukmi, dokonalý cit pre ženský sólový soprán aj zborové harmónie.
Keď to celé s dirigentskou paličkou naštartuje, úplne si podmaní publikum. Je to predovšetkým výsledok hudby, krásnej, elektrizujúcej. Plynie takmer nonstop, s kratučkými prestávkami pre príchod a odchod speváckej sólistky. Je to vlastne suita, hudobníci postupne prechádzajú z filmu do filmu, ich názvy pripomínajú titulky vo videoprojekcii.
Ale fungovalo by to aj bez nich – netreba ani zavrieť oči a scény naskakujú samy. Niektoré melódie by ste zase možno ku konkrétnym filmom ani nepriradili, ale uvedomíte si, že hudbu poznáte. Práve to je najväčšia sila Morriconeho, jeho hudba výrazným spôsobom dotvára atmosféru filmov, ale obstojí aj sama osebe.
Westerny aj iné filmy
Paradoxne, najväčšie hity, ktoré vznikli v spolupráci s režisérom Sergiom Leonem (Vtedy na západe, Dobrý, zlý a škaredý), očakávate natoľko podvedome, že oveľa viac si všímate menej známe témy. Neuveriteľná šírka záberu – okrem westernov zvláda džez (Legenda 1900), detektívku (Sicílsky klan), ľúbostné (Croce d’amore) či vojenské témy (Bitka o Alžírsko).
Najviac priestoru prekvapivo dostala historická dráma Misia z roku 1986, zazneli z nej až tri čísla vrátane najepickejšieho momentu večera – On Earth As It Is In Heaven.
Ak by sa však niekomu zdalo, že príjemnosť preváži do nudy, príde aj totálna zmena atmosféry. Burácajúci orchester s drsnými zvukmi z filmu Robotnícka trieda kráča do raja pripomenie, že Morricone patril medzi priekopníkov avantgardnej klasiky a spoluzakladal experimentálny súbor Gruppo di Improvvisazione Nuova Consonanza.
Ďalší skvelí muzikanti
Druhú polovicu sily tohto koncertu tvorí Modern Art Orchestra. Zvláda rôzne žánre technicky bravúrne a s nadhľadom. Sekcie orchestra sú vyrovnané, aj kapela s gitarami, bicími a perkusiami, ktorá sedí medzi nimi a zboristami, tiež hrá „veľkopansky“.
Maďarskí muzikanti sprevádzajú Morriconeho na celom turné, hudbu poznajú odzadu-dopredu. Škoda, že videoprojekcie sa obmedzili iba na názvy filmov – aspoň pár záberov z pódia by si muzikanti (aj publikum sediace ďalej od pódia) zaslúžili.
Ak bude aj 5. apríla na bratislavskom Štadióne Ondreja Nepelu rovnaký zvuk aký bol v Prahe, blíži sa koncert, ktorý sa rozhodne oplatí zažiť.
Oliver Rehák
