Aj tentoraz Juraj Šebo potvrdil cit pre výber postáv a udalostí, a ľahký vtipný štýl. Nemá ambíciu vytvoriť kompletný obraz daného obdobia, ale jeho polozabudnuté čriepky prispievajú k detailnejšiemu poznaniu minulosti.
Šebových sedem spísaných desaťročí sa zhoduje s jeho vekom sedemdesiatnika. Posledným dielom Vojnové 40. roky (Marenčin PT) dospel k svojej labutej piesni: putovania desaťročiami ukončil začiatkom, čím potvrdil ignorovanie časového sledu: odštartoval 60. rokmi minulého storočia a dekády spracúval „na preskáčku“.
Ako šesťkrát predtým, Juraj Šebo znovu potvrdil „dobrý nos“ pri lovení faktov i faktíkov, väčších či malých udalostí, pri výbere osôb z prostredia politikov, umelcov, vedcov, športovcov a nemenovaných týpkov. Jeho selekcia z plejády každodennosti je priam reprezentatívna, možnože viac intuitívna než racionálne vykalkulovaná.
Dejiny písané „zdola“
Aj tentoraz potvrdil ľahkosť pera, nepokúša sa o esejistickú vycibrenosť, ponúka príjemné, pútavé a vtipné rozprávanie. Šebo je skrátka „čítavý“ a nenudný. Jedinou novotou je skutočnosť, že kým v predchádzajúcich šiestich dekádach sa v prvom rade spoliehal hlavne na vlastné spomienky, poznatky a zážitky, v poslednom prípade je viac odkázaný na spoluprácu pamätníkov 40. rokov minulého storočia. Lebo on týmito rokmi prechádzal v detskom kočíku, šliapacom autíčku a detskými nohami. Ja ako Šebov vrstovník iba o pár chlpov starší obdivujem jeho pamäť i odvahu pustiť sa do obdobia, z ktorého si ako-tak pamätám niečo z druhej polovice uvedenej dekády.
Ale inak nič nového pod slnkom: autorove metódy i štýl sú rovnaké, čo neznamená stereotypne nudné. Opäť prichádza k slovu mikrohistória, dejiny písané „zdola“, vyrozprávané len tak nonšalantne na „pol huby“. Šebo ponúka veci navonok všedné a postrehy subjektívne, bez snahy zovšeobecňovať a vnucovať čitateľovi svoje chápanie doby; nemá ambície vytvárať komplexný obraz servírovanej etapy slovenskej minulosti.
Davaj časy!
Pozornosť upiera na čriepky, ktoré unikajú „veľkej“ histórii, ale za pomoci ktorých sa dá poskladať plastickejší obraz doby, čím prispieva k detailnejšiemu poznaniu minulosti. Drobnými, ale výstižnými informáciami „štopká“ drobné trhliny pri poznávaní čias minulých. Pripomína zdanlivé maličkosti, ktoré pamätníkom vyšumeli z hlavy a potešia ich, mladých možno aspoň pobavia, lebo o mufe či fizovaní lopty nemajú ani šajnu. Mladá generácia netuší, že v prípade sovietskych vojakov v roku 1945 výraz „Davaj časy!“ znamenal svojrázne časovanie, pri ktorom druhé a tretie osoby v jednotnom i množnom čísle odovzdávali hodinky prvej osobe v treťom páde.
Nenápadné postrehy spletá Šebo do súvislostí, prípadne núti tak robiť čitateľa. Medzi riadkami sa skrýva poučenie či stručné hodnotenie. Samozrejme, že ako stelesnenie orálnej histórie je pri výbere udalostí, miest a osôb subjektívny.
Nezakrýva to ani pri nenápadnom hodnotení vlastne troch režimov 40. rokov – ľudáckeho, polodemokratického a komunistického vrátane ich pohlavárov. Za jeho postoje k Tisovi či holokaustu ho župan Kotleba určite nepochváli. Za postoje k nastupujúcej komunistickej totalite ho zase nepochvália kovaní komunisti, aj keď v súčasnosti preoblečení za demokratov a podnikateľov.
Pravdivé zrkadlo
Ak sa Šebovým slovám celkom nedá veriť, tak len v prípade vety: Nechcel som oslavovať ani hanobiť dobu, o ktorej píšem. Drobnými príkladmi jej nastavil pravdivé zrkadlo.
Ako historik s hanbou musím priznať, že na mnohé uvedené „maličkosti“ som zabudol, prípadne ich nepoznal, ale historických pikošiek je v knižke neúrekom.
Kto zabudol alebo nevedel, zo Šebových perličiek sa dozvie, že za nástup do SS sa platilo dvakrát toľko, ako do Wehrmachtu; že bohatí Česi dávali svojou sporivosťou príklad Slovákom a že vznik vojnovej Slovenskej republiky znamenal koniec národnostne tolerantnej Bratislavy; že pripojenie Petržalky k Veľkonemeckej ríši prišiel osobne osláviť Hitler. Ale ten sa revanšoval: okrem Mussoliniho bol Tiso jediným politikom, ktorého Hitler prišiel vítať na stanicu.
Viechy vlastnili Nemci
Šebo nám prezrádza, že v Štefánke i ostatných kaviarňach vo vojnových rokoch dominovala hudba tangových a valčíkových melódií; že klasické bratislavské viechy storočia vlastnili tamojší Nemci, po vojne násilne vysídlení. Apropo Štefánka, báseň na túto tému nezložil Matúš Oľha, ale znalec bratislavskej bohémy Ľubo Olach.
Autor nezaprel v sebe ani dušu starého poštára (pracoval na pošte 35 rokov). Jeho postrehy z výstav poštových známok majú historickú hodnotu. Úsmev vyvolá príbeh známej bratislavskej persóny Schöne Náciho, ktorému hrozila likvidácia len preto, že si jeho prezývku vysvetľovali ako „pekný nacista“. Zaujímavá je poznámka, že prvá verzia automobilu Škoda Tudor mala dvoje dverí, po anglicky two door(s), „po slovensky“ tudor.
Čašníci na korčuliach
Vojnový slovenský štát mal jedinú vnútornú leteckú linku Bratislava – Sliač – Prešov, kde mohlo letieť až šesť cestujúcich a dvaja členovia posádky; sedem statočných na spoločný výlet nemalo šancu. Na leteckú tému bol aj známy vtip: na Hitlerovu výzvu, aby Tiso poslal Nemecku lietadlá, slovenský prezident promptne reagoval otázkou – jedno, dve, alebo všetky tri?
Dozvieme sa tiež, že Bratislava už vtedy mala výpalníkov, bratov zvaných Kajto a Mehe, alebo že na Štrbskom plese čašníci obsluhovali na korčuliach. Sme prekvapení optimizmom nacistického pohlavára Himmlera, ktorý namiesto balenia kufrov prišiel v októbri 1944 spucovať Tisa za Slovenské národné povstanie.
Za pozornosť stoja Šebove vtipné postrehy. Po Nemcoch prišli Rusi. Asi to má logiku. Pre Nemcov sa používa prezývka šváb; ľudový výraz pre švába je rus. Možno na túto vetu nemá copyright, ale vďaka, že ju zaznamenal.
Prevracanie kabátov
Prevracanie kabátov má na Slovensku dlhú tradíciu. Najprv Slovač zažila pomaďarčovanie a potom poslovenčovanie. Tak sa potom z Jakubéczyho stal Jakúbek. Potom prišlo „čenčovanie“ po línii komunista – gardista a zase komunista. Takže za predsedu povojnového Miestneho akčného výboru je navrhnutý František Prevrátil a Jozef Kabát sa stal jeho námestníkom. Šebov otec hovorieval, že keď sa v roku 1939 niekto spýtal – komunisti, kde ste?, ozvalo sa mu – v Hlinkovej garde. A keď sa potom, v roku 1946, niekto spýtal - gardisti, kde ste?, ozvalo sa mu – v KSČ.
Výstižná je Šebova pofebruárová skratka: Doma som sa modlil a v škole spieval Pieseň práce.
V plejáde historicky známych mien dostávajú dôstojné miesto neznáme osobnosti v pravom slova zmysle – konštruktér karosérií Jozef Sodomka, architekt Fridrich Weinwurm, utečenec z Oswienčimu Arnošt Rosin, alebo vojnový hrdina Aladár Bočkay.
Smutná je však informácia, že povojnová výmena obyvateľstva nebola recipročná, kým Slováci v Maďarsku sa mohli na presídlenie prihlásiť dobrovoľne, naše úrady mohli podľa vlastnej vôle určiť, ktorí Maďari budú presídlení do Maďarska.
Takže zhrnuté a podčiarknuté: kto si chce „veľkú“ históriu doplniť „malými“ dejinami, pokojne môže siahnuť aj po poslednej dekádovej knihe Juraja Šeba.
Autor: Ján Grexa
