Pracoval pre Rolling Stones, Lou Reeda, Talking heads, Guggenheimovo múzeum, New York Times a mnohé ďalšie prestížne mená a značky počnúc veľkými korporáciami a končiac pri projektoch tretieho sektora.
No okrem toho, čo Stefan Sagmeister urobil pre dizajn, je viac než povšimnutiahodné aj to, čo urobil pre čosi natoľko neuchopiteľné, vzácne a prchavé, ako je šťastie.
Aj o ňom azda bude rozprávať počas svojej slovenskej premiéry. V máji totiž Sagmeister príde na konferenciu By Design určenú nielen dizajnérom, architektom, podnikateľom, ale i každému, kto má chuť dozvedieť sa, ako sa veci dajú robiť lepšie pomocou dizajnu.
Konferencia sa uskutoční v máji v bratislavskom divadle Aréna, lístky sú už v predaji. Organizátormi akcie sú dizajnérske štúdio Milk a občianske združenie BCK_SPC.
Myslí to vážne
Stefan Sagmeister je vskutku zvláštny chlapík. Často sa ukazuje nahý a dokonca k tomu primal aj dizajnérku Jessicu Walsh, keď z nej nedávno urobil partnerku svojho štúdia.
No nie je to len telo, ktoré by obnažoval pred svojím publikom. Jednou zo zásad, ku ktorým za vyše tridsať rokov dizajnérskej praxe prišiel, je: robiť dizajn čo najviac osobným a ľudským. A on sám sa popri tom snaží byť čo najviac otvorený.
Na niekoho to môže pôsobiť tak, že má dočinenia s exhibicionistom a egomaniakom, no v skutočnosti pôsobí Sagmeister skôr ako pokorný introvert.
Aj jeho prednášky či film o šťastí, ktorý by mal byť už-už hotový, by ktosi mohol považovať len za úlet bohatého, rozšafného umelca, ktorý už nevie, čo so sebou. Skutočnosť je však iná. Sagmeister to so šťastím aj s dizajnom myslí vážne.
Nestrachujte sa
Svedčí o tom aj fakt, že napriek úspechom v podobe ocenení či zvučných mien v portfóliu jeho štúdio nezbujnelo do nepríčetných rozmerov a on sa nestal nadmieru vyťaženým manažérom.
Jeho tím zrátate na jednej ruke. Nie, že by nebol záujem z druhej strany. Ak by ste chceli v štúdiu Sagmeister & Walsh stážovať, počkáte si minimálne tri roky.
Stefan Sagmeister si vie priznať chyby a mladým dizajnérom namiesto toho, aby hľadali vlastný hlas, radí, aby sa oň nestrachovali. „On príde sám a potom bude oveľa ťažšie stratiť ho. Hlavne sa snažte byť dobrými ľuďmi a makajte,“ prízvukuje v jednej zo svojich prednášok, akých na webe nájdete niekoľko.
Čas je dôležitý
Sám si zvolil podobný postup. Narodil sa v malom rakúskom mestečku v Alpách, no vždy vraj túžil žiť vo veľkomeste. Namiesto Viedne, kde sa podľa neho viac o práci diskutuje nad kávou, než sa skutočne robí, si vybral New York. „Tu je to inak, tu sa najmä pracuje,“ hovoril na konferencii AGI v Londýne .
Neznamená to však, že by práci venoval všetok svoj čas a energiu. Každý siedmy rok vyhlási Stefan Sagmeister sabat. Na rok zatvorí štúdio a na webovú stránku vyvesí oznam s dátumom opätovného otvorenia.
Vysvetľuje to tak, že si vlastne iba požičiava roky z dôchodku a vynahradí ich neskorším nástupom do penzie. Ale má aj inú odpoveď: „Dôležité zmeny vyžadujú, aby ste o nich premýšľali a niektoré z nich môžete uskutočniť iba vtedy, keď na ne máte dosť času.“
Dá sa šťastie trénovať?
Počas jedného takéhoto sabatu, ktorého časť strávil na Bali, začal nakrúcať aj svoj film o šťastí – The Happy Film. Pred pár rokmi ho k nemu priviedol priateľ, keď mu povedal, aby nemárnil svoj čas a urobil niečo, čo bude skutočne stáť zato.
On sám už dlho rozmýšľal, či sa dá šťastie trénovať. Či je to podobné ako s fyzickou kondíciou a či aj myseľ možno cvičením priviesť k lepšiemu pocitu zo samého seba. Chcel prísť na to, od čoho šťastie závisí a ako ovplyvňuje náš život.
Kým k nám jeho film dorazí, azda nám o tom, čo zistil, sám povie. A popritom na konferencii iste porozpráva aj o tom, čo všetko dokáže dobrý dizajn. Dovtedy nám musí stačiť jeho presvedčenie, že stav trvalého šťastia síce nie je možný, ba ani potrebný, no stále je dosť dôvodov, prečo sa oň môžeme usilovať.
